Agresivita, čiže útočnosť, je istá forma správania sa, ktorá súvisí s emocionalitou a vôľovou stránkou človeka. Môže mať podobu a obsah slovného útoku inej osoby alebo priameho fyzického útoku na inú osobu. Hovoríme o verbálnej agresivite a fyzickej agresivite.V poslednej dobe sa rozmáha najmä agresívne správanie sa mládeže, tak v predpubertálnom, ako aj v pubertálnom období veku.
Nedostatok pozornosti
Príčinou agresivity je i nedostatočná komunikácia s mladými ľuďmi, tak v rámci rodiny ako aj v širšom výchovnom prostredí. U detí a mládeže je stále evidentnejšia tzv. emočná nenaplnenosť, nedostatok bezpodmienečnej lásky a úprimného vzťahu zo strany dospelých. Tieto aspekty však ani zďaleka nevyčerpávajú problematiku vzniku širokého rozmachu agresivity nastupujúcej generácie.
Kde pramení agresivita?
Určitý typ úspešného riešenia situácií sa môže v budúcnosti opakovať. Naopak, neúspešné riešenie sa v budúcnosti vyskytuje s menšou pravdepodobnosťou. Toto je tzv. „železná“ logika ľudského socializačného procesu, v ktorom hrá významnú úlohu výchova ako aktívny vplyv ľudskej spoločnosti na konanie človeka v rôznych situáciách.
Osvojovaním spôsobov riešení si človek vytvára určité vzorce správania, určité prístupy k určitým situáciám. Dochádza k interiorizovaniu – k zvnútorneniu a k fixácii prístupov k situáciám. V tejto oblasti a v rámci tohto procesu je potrebné hľadať prvotné a základné korene formovania tendencií k agresivite.
V socializačnom procese však často dochádza k rôznym deformitám, chybám a k omylom zo strany zúčastnených. Napríklad stačí, ak si mladý človek viackrát overil známy efekt tzv. najmenšieho odporu. Takýmto spôsobom sa fixuje v správaní tendencia, ktorú možno nazvať agresivitou – útočnosťou.
Samozrejme, jedná sa aj o výchovné chyby a zlyhávania v prístupoch a vo výchove vo všeobecnosti. Keď sa pri výchove nepodchycujú rôzne negativistické prejavy, formuje sa jedinec, ktorý má aj napriek vysokému intelektu sklony k agresívnemu konaniu.
Ešte závažnejšia je veľmi slabá úroveň vývinu niektorých ťažiskových morálno-vôľových vlastností a ich nekonzistentnosť.
Egoizmus na vzostupe
Namiesto cieľavedomosti sa môže formovať bezprostredná účelovosť. Namiesto odvážnosti - bezohľadnosť, „uvoľnenosť“ v konaní, ktorá sa dá označiť i ako konanie bez zábran alebo ako konfrontačnosť. Človek sa stáva tvrdohlavým, zaťatým, respektíve úporne vzdorovitým až precitliveným.
Dôsledkom po emočnej stránke je istý typ emočnej „oploštenosti“, súvisiaci s prevažovaním tzv. ego-citov, silného stupňa „sebacitu“, uprednostňovanie osobných potrieb, predstáv, želaní a cieľov. Tým, že daný mladý jedinec nebol v rámci výchovných postupov a celého doterajšieho výchovného procesu dostatočne intenzívne podrobovaný prekážkam, ťažkostiam a nepriaznivým okolnostiam a i napriek tomu dosiahol určité svoje ciele, nemá vytvorenú schopnosť empatie. Chýba u neho intenzívny prežitok bolesti (tzv. „idiopatická stopa“ tejto emočnej kvality) a nevytvárajú sa u neho predpoklady k vývinu primeranej úrovne tzv. sociálnych citov, resp. tzv. vyšších spoločenských emócií.
Pri vzniku agresívnych tendencií zohrávajú úlohu i ďalšie dispozičné faktory ako typ temperamentu, impulzívnosť v konaní. Aj predpoklady sa však dajú primeranými výchovnými postupmi účinne ovplyvňovať, formovať, tlmiť a usmerňovať.
Športom proti agresivite
Agresivita často súvisí a je s výsledkami nevhodného a nežiaduceho odvádzania nahromadenej vnútornej energie človeka. Ide aj o uvoľnenie energie vyplývajúcej z mobility organizmu po nahromadení negatívnych emočných stavov.
Súčasná spoločnosť nevytvára v dostatočnej miere podmienky na športovú činnosť alebo na rôzne ďalšie záujmové činnosti mládeže. Často sa stávajú exkluzívnou záležitosťou vzhľadom na ich finančnú náročnosť. Pritom práve tieto činnosti majú v období okolo desiateho roku života dieťaťa potenciál ideálnych socializačných činiteľov. Tvoria akúsi bariéru rozvoja agresívnych tendencií v správaní. V daných činnostiach, najmä v športe, je vytvorený optimálny „kanál“ odvádzania nahromadenej vnútornej energie.
Nesprávne pochopenie pojmu
K rozmachu prejavov agresivity dochádza aj v dôsledku nesprávneho chápania, respektíve zamieňania javov agresivity a afektov. Afekt je silný, búrlivo prebiehajúci emocionálny dej, s relatívne krátkym trvaním, špecifickou mimikou, gestikuláciou a hlasovými prejavmi (krik, plač) odznievajúci do neurčita. Ak však nedochádza k prekonaniu afektu a existuje pevné spojenie afektu s tendenciou konania možno už hovoriť o agresivite. Napríklad, v dôsledku afektu môžeme päsťou udrieť do stola (i niekoľkokrát po sebe). Keď však trvá udieranie päť minút, je to už agresivita. Je možné hodiť v afekte tanier o podlahu. Porozbíjať však takýmto spôsobom celý servis je opäť prejavom agresivity.
Tolerancia agresivity
V súčasnosti prevláda aj istá nepriama obhajoba agresívnych prejavov. Je veľkým omylom považovať agresivitu za kvázi vnútornú „chorobnú“ vlastnosť, s ktorou je potrebné u istého typu ľudí počítať. Naopak, agresivita je naučená, čiže fixovaná forma správania sa! Spoločnosť agresivitu často toleruje aj vplyvom fikcie verejnej mienky o tom, že ak sa chce niekto skutočne spoločensky presadiť, musí uplatňovať i istú nevyhnutnú mieru tvrdosti a nekompromisnosti. Týmto sa ospravedlňujú prejavy, ktoré sú na hrane pravej agresivity alebo do nej často vyúsťujú.
Súvislosť možno hľadať s tzv. americkým spôsobom života. V ňom agresivitu (v zmysle, že život je boj v každom momente, ako boj s niekým a niečím a nie sám so sebou. So sebou by sme mali žiť v súlade, v harmónii) nahrádza pojem a jav súťaživosti. Zo psychologického hľadiska je to len zredukovaný pohľad, pretože odborníci chápu súťaživosť v širšom meradle. Ako boj a súťaž s vlastnými nedostatkami, slabosťami a chybami, súťaž s okolitou, ale najmä vlastnou priemernosťou a mentálnou bezradnosťou, s vlastnou výkonnosťou a nepriaznivými okolnosťami života, ale najmä s nepriaznivými okolnosťami a úskaliami životných činností.
Agresivita je forma správania sa človeka i špecifický psychosociálny jav s vysokým stupňom nebezpečnosti. Dosiahnutie vytúženého cieľa pomocou agresivity je cieľom s fiktívnou spoločenskou hodnotou. Ide o dosahovanie cieľov cestou dehonestácie, potupovania znižovania hodnoty iného človeka, či dokonca pomocou snahy o likvidácie iného človeka. Agresivita je psychologickým uplatňovaním existencionalistického princípu a zároveň paradoxom tejto doby. Z vývojového pozostatku ľudstva, akým agresivita bezpochyby je, sa stáva obávaný špecifický psychosociálny jav. Je veľmi dôležité správne pochopenie pojmu agresivita. V opačnom prípade nadobudne agresivita takých rozmerov, kedy už nebude v silách psychológov alebo psychiatrov ju účinne eliminovať.
Autor článku: PhDr. Ján Retkovský, časopis Bedeker zdravia