Na svete je podľa odhadov viac ako pol miliardy ľudí infikovaných vírusovou hepatitídou typu B alebo C. Jej prechod do chronického štádia prináša závažné zdravotné riziká s možným tragickým koncom ako je cirhóza, či dokonca rakovina pečene. Zákernosť „céčkovej“ hepatitídy je najmä v tom, že ju nevidieť a nebolí. Mnohí pacienti o svojom ochorení vôbec nevedia a infekciu šíria ďalej. Ohrozený je pritom každý z nás, aj keď si takéto nebezpečenstvo väčšina Slovákov neuvedomuje. Verejnú mienku stále ovláda nepravdivý mýtus, že ochorenie ohrozuje len narkomanov a prostitútky. Mnohí z nás sa mohli nakaziť podanou transfúziou pred rokom 1992, pri snahe skrášliť sa nevinným tetovaním alebo len jedinou dávkou drogy v snahe „zistiť aké to je“. A pritom žijeme slušným a spoločensky aktívnym životom.
Medzi najčastejšie príčiny hepatitídy, teda zápalu pečene niekedy označovaného aj ako žltačka, patria vírusové infekcie. V súčasnosti je známych 5 primárne hepatotropných vírusov (vírusov, ktorých cieľovým orgánom je pečeň), vírusy hepatitídy A až E. Zatiaľ, čo výskyt hepatitídy A, B a C je celosvetový vrátane Slovenska, hepatitída D, a predovšetkým E sú viazané na určité geografické oblasti a u nás sa vyskytujú len ojedinele ako importované nákazy. Akútne hepatitídy môžu prebiehať od bezpríznakových foriem až po ťažké a životohrozujúce stavy. Typický klinický obraz zahŕňa okrem nešpecifických príznakov aj tráviace ťažkosti a ožltnutie kože a očných bielok. Práceneschopnosť môže trvať niekoľko týždňov až mesiacov.
Oveľa závažnejšie dôsledky môžu mať chronické infekcie, ktoré sú vyvolané len vírusmi hepatitídy B, C a D. Vírusové hepatitídy B a C sú celosvetovo najčastejšou príčinou chronického poškodenia pečene, ktoré môže viesť k cirhóze alebo až k rakovine pečene. Okrem medicínskeho významu majú aj značný ekonomický dopad pre spoločnosť.
Odhaduje sa, že počet ľudí na svete chronicky infikovaných vírusom hepatitídy B (HBV) dosahuje až 400 miliónov a počet infikovaných vírusom hepatitídy C (HCV) asi 170 miliónov. Epidemiologické odhady zo Slovenska predpokladajú menej ako 2 percentá výskyt chronickej HBV infekcie a menej ako 1 percento výskyt chronickej HCV infekcie u bežného obyvateľstva. Napriek existujúcim vyhľadávacím programom a dlhoročnému úsiliu zdravotníkov je diagnostikovaná a liečená len malá časť z predpokladaného počtu infikovaných. Čas od zachytenia prvých príznakov po zahájenie liečby je na Slovensku v priemere niekoľko rokov.
Charakter infekcie a zákernosť priebehu chronických vírusových hepatitíd sú dôvodom, prečo sa na tieto ochorenia včas nemyslí. Ako príklad je možné uviesť chronickú hepatitídu C. Na základe rozsiahlej reprezentatívnej štúdie sa jej výskyt na Slovensku odhaduje na 0,67 percenta, čo predstavuje približne 30 000 infikovaných. Z tohto počtu je diagnostikovaných a liečených len zlomok pacientov. Príčinou je pre ochorenie typický bezpríznakový priebeh s minimálnym výskytom nešpecifických ťažkostí, ktorý vedie k podceneniu stavu nielen zo strany pacienta, ale často aj lekára. Mierne zvýšená aktivita hepatálnych enzýmov (ALT) sa pripisuje užívaniu alkoholu, iným chorobám alebo sa jednoducho bagatelizuje až ignoruje. Dôsledkom toho je, že sa diagnostika neúmerne odďaluje a klesajú šance pacienta na úspešné vyliečenie. Podľa analýzy uskutočnenej na Klinike pre infekčné choroby v Košiciach trvá obdobie od zachytenia prvých zvýšených hodnôt ALT do začiatku antivírusovej liečby v priemere viac ako 6,5 roka! Podobná je aj situácia s chronickou hepatitídou B. Je preto potrebné klásť väčší dôraz na skríning a aktívne vyhľadávanie infikovaných ako aj na osvetu medzi laickou a odbornou verejnosťou.
Pečeňové testy a diagnostika vírusových hepatitíd
Pečeňové testy, alebo správnejšie aktivita aminotransferáz, sú síce nešpecifickým ale veľmi dôležitým indikátorom chorôb pečene. Zvýšené hodnoty nachádzame pri mnohých infekčných aj neinfekčných ochoreniach. Z neinfekčných ochorení môže ísť o alkoholické alebo toxické poškodenie vrátane poliekového, vrodené metabolické poruchy, autoimúnne ochorenia, primárne aj sekundárne nádorové postihnutie, leukémie a lymfómy, pravostranné srdcové zlyhanie, obštrukcie pečeňových žíl, ochorenia žlčníka a žlčových ciest, nedostatočné okysličenie organizmu, šok a iné. Z infekčných príčin sú na prvom mieste vírusové hepatitídy spôsobené primárne hepatotropnými vírusmi, v etiológii však pripadajú do úvahy aj ďalšie vírusové (predovšetkým z čeľade herpetických vírusov), bakteriálne, parazitárne alebo mykotické infekcie.
Pri akomkoľvek náleze zvýšenej aktivity aminotransferáz je potrebné zistiť príčinu tohto stavu alebo aspoň vylúčiť možnosť niektorého zo závažných ochorení. V prípade chronických vírusových hepatitíd sú najvhodnejšie skríningové (vyhľadávacie) vyšetrenia – testy na prítomnosť HBsAg resp. anti-HCV, ktoré sú dostupné každému lekárovi. V prípade pozitivity testov alebo pretrvávania diagnostických pochybností má byť pacient poukázaný k odbornému lekárovi – infektológovi alebo hepatológovi, ktorý zabezpečí dôslednú diagnostiku (doplnenie nadstavbových sérologických a virologických vyšetrení) a prípadnú antivírusovú liečbu. V rámci tejto diagnostiky je potrebné podať jasný dôkaz o prítomnosti infekcie, preukázať jej chronický charakter a aktivitu ochorenia. Súčasťou diagnostického procesu býva aj histologické vyšetrenie vzorky pečene, ktoré v súčasnosti nie je možné spoľahlivo nahradiť iným neinvazívnym vyšetrením. Jedná sa o mikroskopické posúdenie štádia a aktivity ochorenia z malej vzorky pečene získanej pri biopsii. Prínos tohto vyšetrenia ďaleko presahuje riziko možných komplikácií, výkon je málo zaťažujúci a napriek niektorým obavám pacientov je aj dobre tolerovaný.
Napriek nespornej užitočnosti vyšetrenia aktivity aminotransferáz, nie je možné jednorázovým vyšetrením zachytiť všetky prípady chronických vírusových hepatitíd. Niekedy bývajú tieto ochorenia sprevádzané kolísavými alebo len prechodne zvýšenými hodnotami ALT. Navyše až 25 percent pacientov s chronickou hepatitídou C môže mať trvale normálne hodnoty ALT. Na možnosť infekcie vírusmi hepatitídy B a C je potrebné myslieť aj u osôb z rizikových skupín alebo s rizikom parenterálneho (krvného) prenosu infekcie, a to aj v prípadoch s normálnou aktivitou ALT. Inokedy sa podarí takýchto pacientov diagnostikovať pri preventívnych prehliadkach, vyšetreniach pre iné ochorenia, v tehotenstve alebo pri darcovstve krvi.
Význam včasného stanovenia diagnózy pre prognózu ochorenia
Cieľom liečby chronickej hepatitídy B (CHB) je trvale potlačiť rozmnožovanie vírusu a dosiahnuť tak ústup pečeňového ochorenia. V prípade chronickej hepatitídy C (CHC) je možné dosiahnuť aj trvalé odstránenie vírusu. Úspešnosť liečby CHB je hodnotená vymiznutím HBeAg s objavením sa anti-HBe protilátok (HBeAg - známka intenzívneho množenia vírusu), normalizáciou ALT a významným poklesom hladiny vírusu v krvi. Toto je možné dosiahnuť takmer u polovice liečených, vo výnimočných prípadoch dôjde aj k vymiznutiu
HBsAg, sérologickému znaku prítomnosti infekcie. Úspešnosť liečby CHC sa hodnotí na základe vymiznutia vírusu (nedetekovateľná prítomnosť HCV v krvi), ktoré sa podarí dosiahnuť priemerne u 60 percent infikovaných.
Všeobecne lepšie výsledky liečby sa dosahujú u mladších osôb, u osôb s kratším trvaním ochorenia a nízkou hladinou vírusu v krvi. V prípade CHC je úspešnosť liečby vyššia pri infekcii spôsobenej genotypom vírusu 2 alebo 3, v prípade CHB sú prognosticky priaznivejšie prípady s vyššou aktivitou aminotransferáz (vyššie ALT), infekciou divokým (nie mutantným) typom vírusu a normálnym stavom imunity. Väčšinu týchto faktorov nie je možné ovplyvniť. Včasnou diagnostikou a aktívnym prístupom k vyhľadávaniu infikovaných je však možné skrátiť dobu trvania infekcie, čo má pre pacienta zásadný význam. Je dokázané, že postup ochorenia pri CHC nie je lineárny, ale stúpajúcim vekom dochádza k jeho akcelerácii. Takisto riziko vzniku cirhózy pečene závisí od veku pacienta a trvania jeho infekcie. V neposlednom rade je pre pacienta dôležitý aj pokles účinnosti liečby v závislosti od jeho veku, pričom sa odhaduje, že oddialenie liečby o 10 rokov znižuje šancu na vyliečenie asi o 8 percent. Včasné stanovenie diagnózy má teda zásadný význam pre prognózu ochorenia.
Hepatitída C sa týka nás všetkých, no existujú tri najrizikovejšie skupiny, ktoré by sa mali dať prednostne vyšetriť:
-
príjemcovia transfúzií, krvných derivátov či orgánov, ľudia, ktorých operovali po haváriách, tehotné ženy, ktoré prijali transfúziu, hemofilici a pacienti v dialyzačnom programe, ale aj darcovia krvi a krvnej plazmy, najmä pred rokom 1992
-
užívatelia drog, najmä intravenózni, ktorí sa nakazia z infikovaných ihiel či striekačiek. Ohrození sú však aj ľudia, ktorí s drogami len chvíľkovo experimentovali. Riziko predstavuje nielen injekčné podávanie ale aj šnupanie drog.
-
ľudia, ktorí nosia piercing alebo sa dali tetovať v inom ako profesionálnom štúdiu. Mnohí sa nakazia pri tetovaní na dovolenke. Medzi najrizikovejšie oblasti patria obľúbené turistické destinácie ako je Egypt, Tunisko, Turecko, ale aj Taliansko a Grécko.
Ak máte podozrenie, že môžete byť nakazení vírusom hepatitídy, navštívte svojho praktického lekára a informujte sa o možnostiach diagnostiky. Skríningové vyšetrenie na prítomnosť infekcie HBV a HCV by malo byť urobené hlavne:
-
u pacientov, ktorí majú zvýšenú aktivitu ALT (tzv. pečeňové testy) Keďže väčšina pacientov s chronickou hepatitídou B alebo C nemá vysokú aktivitu ALT, je dôležité aj minimálne alebo prechodné zvýšenie. Význam vyšetrenia týchto pacientov je ešte jednoznačnejší, ak nie je známa žiadna príčina ich poškodenia pečene.
-
u osôb z rizikových skupín alebo s rizikom parenterálneho (mimočrevného, t.j. hlavne krvného) prenosu infekcie
V týchto prípadoch je nutné vyšetriť osoby bez ohľadu na aktivitu ALT. Týka sa to predovšetkým nasledovných skupín:
-
príjemcovia krvných transfúzií, hlavne pred rokom 1992 (týka sa hepatitídy C)
-
intravenózni narkomani
-
osoby, ktoré boli tetované, majú piercing, alebo boli liečené akupunktúrou, pokiaľ nie je záruka, že tieto úkony boli robené za sterilných podmienok
-
pacienti, ktorí boli častejšie operovaní, alebo opakovane podstupovali „krvavé“ zdravotnícke diagnostické alebo liečebné zákroky
-
deti narodené matkám infikovaným vírusom hepatitídy B alebo C
-
rodinní príslušníci osôb infikovaných vírusom hepatitídy B alebo C
-
poranenie odhodenou injekčnou striekačkou alebo iným nebezpečným nástrojom, ktorý mohol byť infikovaný
-
osoby s rizikovým sexuálnym správaním
Autor článku: Prof. MUDr. Ivan Schréter, CSc., MUDr. Pavol Kristián, časopis Bedeker zdravia