História transfúzie krvi

História transfúzie krvi
Zdroj: bigstockphoto.com

Zázračnosť ľudskej krvi, jej krásnu červenú farbu, schopnosť pomáhať chorým a niekedy aj jej omladzujúce účinky si ľudia všimli už v dávnej minulosti. Pozorovali, že krv unikajúca z tela raneného zvieraťa alebo človeka vážne ohrozuje ich život.

Verili v jej nadprirodzenú silu, preto Rimania pili krv svojich gladiátorov. Dokonca aj v našich končinách sa údajne koncom 16. a začiatkom 17. storočia „kúpala“ preslávená čachtická pani Alžbeta Báthoryová v krvi mladých panien (asi verila v omladzujúcu funkciu krvi plnej hormónov, čo napokon nemuselo byť ďaleko od pravdy, keďže defibrináciou krvi sa získava krvné sérum tvoriace základ niektorých kozmetických výrobkov). Najzásadnejší vplyv na rozvoj transfúzií krvi však mal objav krvného obehu v roku 1616 Angličanom Williamom Harveym.

Úspechy aj prehry

Prvý doložený odber krvi sa datuje do roku 1665. Angličan Richard Lower spojil krčné tepny dvoch psov. Prvá úspešná transfúzia človeka prebehla v roku 1667, kedy lekár francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV. Jean Baptiste Denis použil krv jahňaťa. Ďalšie obdobie používania zvieracej krvi boli veľmi neúspešné, a preto boli koncom 17. storočia transfúzie krvi zakázané. Až o 150 rokov po prvej zvieracej transfúzii ako prvý úspešne použil ľudskú krv James Blundell (1819 ), ktorý zostrojil aparát uľahčujúci transfúziu krvi. Tento pôrodník sa snažil o záchranu rodičiek po pôrode. Nabádal však k veľkej opatrnosti. Toto obdobie bolo charakteristické zázračnými uzdraveniami, ale, žiaľ, aj početnými úmrtiami.

Landsteiner a Jánsky

Najväčším krokom vpred v histórii transfúziológie bol nepochybne objav fenoménu aglutinácie viedenského lekára Karla Landsteinera v roku 1901. Všimol si rozdielne zhlukovanie krviniek troch krvných skupín. Až v roku 1907 si český psychiater Jan Jánský všimol, že existujú nie tri ale štyri základné krvné skupiny, ktoré vtedy označil rímskymi číslicami I, II, III, IV, o tri roky na to podobný objav urobil Američan W. L. Moss. Až po 30 rokoch boli krvné skupiny označené ako A, B, AB a 0. V tom období sa ešte stále robili tzv. priame prevody krvi, t.j. spojila sa tepna darcu so žilou príjemcu, ako chirurgický výkon. Transfúzii krvi sa lekársky svet dosť vyhýbal, ako stále pomerne zdĺhavému a riskantnému zákroku. Obrovským objavom bol objav protizrážavého roztoku s obsahom citronanu sodného (Belgičan A. Hustin) a pridanie glukózy ku krvi predstavovalo začiatok novej éry – konzervovania krvi. V roku 1941 opäť Landsteiner s Wienerom objavili systém Rh.

Vznik transfúznej služby

S poznávaním krvno-skupinových vlastností sa objavovali prví dobrovoľníci – darcovia krvi. Najprv z radov zamestnancov nemocníc a neskôr v spolupráci s Červeným krížom sa stretávali nadšenci, ktorí z času na čas podstúpili odber krvi. Prvý z našej histórie, ktorý podal úspešnú transfúziu krvi, bol košický chirurg Prof. J. Kňazovický (1936). Rozvoj transfúznej služby bol v rôznych štátoch odlišný. V našich podmienkach vznikla transfúzna služba až po 2. svetovej vojne v roku 1948 a bola súčasťou nemocníc v bývalej ČSSR. Československý červený kríž pomáhal uskutočňovať nábory darcov a odmeňoval ich, v iných štátoch priamo spravoval transfúziologické oddelenia.

Filozofiou výchovy lekárov v tom čase bolo vytvoriť jednotný odbor hematológie a transfúziológie a nestor česko-slovenskej hematológie a transfúziológie Prof. MUDr. Mikuláš Hrubiško, DrSc. vychovával lekárov v tomto duchu. Bola to práca neprebádaná a náročná, ktorá vyústila v založenie prvej Kliniky hematológie a transfúziológie v Bratislave na Partizánskej ulici, ktorá bola jednak školiacim centrom pre sestry, laborantky a lekárov, a liečebným oddelením pre pacientov s ochoreniami krvotvorby, ale hlavne odberovým a spracovateľským strediskom transfúznej služby. Denne sem prúdili darcovia z Bratislavy a okolia a svoj „zlatý vek“ dosiahla koncom 80. a začiatkom 90. rokov. Mnohé zdravotnícke činnosti sa postupne koncentrovali do veľkých miest a hlavne Bratislavy, ktorá sa stala centrom liečby srdcovo-cievnych, onkologických chorôb, centrom pre transplantácie krvotvorných buniek a orgánových transplantácií a popáleninovým centrom. Podobný rozvoj sa začal črtať aj v Košiciach a v Banskej Bystrici. Bolo bežné, že krvi bolo na Slovensku dosť, ale vo veľkých centrách chýbala, niekedy len určité krvné skupiny.

Všetky tieto potreby bolo potrebné riešiť, a tak k 1.1.2004 zriadilo MZ SR Národnú transfúznu službu SR za základným účelom plnenia úloh súvisiacich s komplexnou produkciou krvných prípravkov v podmienkach maximálnej efektívnosti, zabezpečením hemoterapie najvyššej možnej kvality a bezpečnosti v požadovanom objeme dosiahnutia národnej sebestačnosti v jej produkcii. V súčasnosti má NTS SR 11 transfuziologických pracovísk na Slovensku a všetky pracoviská v rámci svojej činnosti vykonávajú aj mobilné výjazdy do miest, ktoré spadajú do ich lokality pôsobenia.

 Fajčenie a darovanie krvi

O cigaretách a fajčení sa toho popísalo veľa. Je známe, že nikotín obsiahnutý v cigaretách obsahuje chemické látky vedúce k poškodzovaniu ciev a môže tak poškodiť ktorýkoľvek orgán v tele, najčastejšie srdcovo-cievny systém. Cievna mozgová príhoda a infarkt myokardu sú najčastejšie príčiny úmrtia. Veľkým strašiakom je rakovina, a to nielen pľúc. O negatívnom vplyve fajčenia na ľudský organizmus sa toho popísalo už veľa, no pomerne málo sa píše o škodlivosti fajčenia v súvislosti s darovaním krvi.

Darca by nemal fajčiť!

Z fyziológie krvi je známe, že farbivo červených krviniek – hemoglobín, má viac ako 200 – 300 násobnú afinitu k oxidu uhoľnatému (CO), ktorý vzniká pri nedokonalom spaľovaní cigariet a vdychovaním cez sliznicu pľúc, sa dostáva priamo do krvi. Väzbou na hemoglobín vzniká tzv. karboxyhemoglobín, ktorý zaberie miesto kyslíku a ten sa potom nemôže naviazať na červené krvinky – nosiče kyslíka. V krvi sa bežne vyskytuje u každého človeka jeho malá koncentrácia, ale u fajčiarov je oveľa vyššia (viac ako 10 percent). Ak je niekto „tuhý“ fajčiar, jeho krv môže obsahovať až 20 – 25 percent CO a to spôsobuje nedostatok kyslíka v tele. Prejavuje sa to bolesťou hlavy, hučaním v ušiach, závratmi a únavou. V extrémnom prípade otravy môže prísť až k poruche vedomia.

Kvalita krvi fajčiarov je teda horšia. Červené krvinky s naviazaným CO ho z väzby nevedia uvoľniť dosť rýchlo a kyslík sa nemá na čo viazať. Okysličenie tkanív príjemcu takejto krvi je slabšie a potreba ďalšej transfúzie je vyššia. Z prieskumov robených anketovaním darcov, sa zistilo pomerne veľké rozpätie počtu fajčiacich darcov (od 30 – 55 percent). Hlavne skupina mužov nad 40 rokov a starších si zachováva túto závislosť. Práve pre vysoký počet fajčiacich darcov nie je možné výber darcov k odberu uskutočňovať na základe ich vyraďovania. Treba však robiť osvetu a podporovať myšlienku vzdať sa cigarety u darcov pokiaľ možno navždy, alebo aspoň pred plánovaným darovaním. V rámci NTS SR darcom odporúčame, aby aspoň 12 – 16 hodín pred darovaním krvi nefajčili.

Autor článku: MUDr. Klára Sviteková, časopis Bedeker zdravia

Dátum zverejnenia: