Do polovice 20. storočia predstavoval záškrt závažný zdravotnícky problém. Ochorenie bolo známe už starým Egypťanom, prvýkrát ho popísal Hippokrates ako ochorenie, ktoré vedie k duseniu detí.
Ťažké epidémie sa vyskytovali v Európe a v Amerike v 18. a v 19. storočí. Napríklad na začiatku 18. storočia zomrelo v Novom Anglicku na záškrt 2,5 percenta obyvateľov, z toho polovica detí. V roku 1888 Roux a Yersin dokázali, že mikrób má toxín, ktorý spôsobuje príznaky ochorenia. Behring dokázal, že rekonvalescenčné sérum infikovaných pokusných zvierat ochráni iné zvieratá pred smrteľnou nákazou a použil prvýkrát takého sérum u dieťaťa s difterickým krupom, dieťa prežilo. Boli položené základy pasívnej imunizácie. Za tento objav dostal Behring v roku 1901 ako prvý Nobelovu cenu za medicínu.
Pôvodca
Pôvodcom ochorenia je baktéria Corynebacterium diphteriae, ale klinické príznaky sú spôsobené jej produktom – vysoko účinným exotoxínom.
Podľa produkcie toxínu sa rozlišujú kmene toxigénne až hypertoxigénne, ale aj netoxigénne. Najnebezpečnejšie sú hypertoxigénne kmene, ktoré produkujú toxín, ktorý spôsobuje nekrotický zápal krčných mandlí a hrtana, ale zároveň preniká do krvi a následne poškodzuje srdcový sval, periférne nervy a obličky, kde dochádza k toxickým zápalovým zmenám.
Výskyt ochorenia
V bývalej ČSR v roku 1930 bolo hlásených 23 697 ochorení a 2129 úmrtí na záškrt. Po zavedení očkovania samostatnou vakcínou v roku 1946 a kombinovanou vakcínou (spolu s vakcínou proti tetanu a čiernemu kašľu) v roku 1959 počet ochorení a úmrtí rýchlo klesal. Od polovice 80-tych rokov sa na našom území nevyskytlo žiadne ochorenie vďaka vysokej zaočkovanosti populácie. Očkovanie chráni pred ochorením, nie pred nákazou a nosičstvom!
V populácii sa udáva 3 – 5 percent nosičov tohto mikróba v nosohltane alebo na koži, z toho dôvodu prerušenie očkovania znamená vznik nových epidémií, najmä u neočkovaných osôb. Takáto situácia sa stala po rozpade ZSSR, kedy vznikali nové republiky a začiatkom roka 1990 u nich vypukli epidémie záškrtu u neočkovaných osôb. Epidémie sa podarilo zastaviť až v roku 1999 po masovom očkovaní.
Klinický obraz
Ochorenie sa prenáša medzi ľuďmi kvapôčkami. Zdrojom nákazy sú chorí pacienti, ale aj bezpríznakoví nosiči. Inkubačná doba je veľmi krátka, 2 – 5 dní.
Difterická angína je podobná inej baktériovej angíne, avšak pri tomto ochorení môže dôjsť k rozvoju tzv. malígnej diftérie, kedy pri vysokých horúčkach prerastajú pablany na mandliach do okolia, spôsobujú opuch celej oblasti hrdla, zvyšuje sa dušnosť, vznikajú problémy s dýchaním a prehĺtaním. Spravidla následne dochádza k poškodeniu srdcového svalu, vzniknutý zápal vedie k zlyhaniu srdca a náhlemu úmrtiu. Častý je aj zápal obličiek so zlyhávaním ich funkcie.
Obávanou komplikáciou je difterický krup – zápal hrtana a hlasiviek, kedy v dôsledku zápalových zmien dochádza k opuchu hlasiviek, pablany uzatvárajú hlasivkový otvor a môže dôjsť veľmi rýchlo k uduseniu. V tropických krajinách sa vyskytuje aj diftéria kože v miestach drobných poranení a šíri sa pri priamom kontakte s chorým pacientom.
Ochoreniu bez liečby podľahne približne 10 percent chorých, pri malígnej forme až 30 percent.
Liečba
Základnou liečbou je včasné podanie antidifterického globulínu (teda pasívna imunizácia), aby sa vyviazal voľný difterický exotoxín, ktorý spôsobuje poškodenie príslušných tkanív a orgánov. Na likvidáciu mikróba sa podávajú antibiotiká, ktoré však nezabránia produkcii a najmä pôsobeniu toxínu.
Aj napriek uvedenej liečbe sa udáva vysoké riziko úmrtnosti – okolo 2,5 percenta.
Prevencia
Očkovanie proti záškrtu patrí v SR medzi povinné očkovania detí a dospelých.
Očkovacia látka obsahuje difterický anatoxín – tzv. toxoid, ktorý nie je toxický, ale má schopnosť navodiť tvorbu protilátok proti difterickému toxínu. Očkovať sa začína v dojčenskom veku kombinovanou (šesťzložkovou vakcínou) troma dávkami a preočkovanie sa realizuje spolu s očkovacou látkou proti tetanu v 6. a v 13. roku veku. Preočkovanie dospelých sa realizuje rovnako každých 15 rokov, vzhľadom na skutočnosť, že hladina antitoxínových protilátok získaná očkovaním postupne vekom klesá.
Upozornenie
Vzhľadom na skutočnosť, že sa dané ochorenie na našom území nevyskytuje, rýchla diagnostika ochorenia by bola určite problematická. Neskoré začatie liečby predstavuje veľké riziko, že dôjde k nezvratným poškodeniam srdcového svalu alebo obličiek difterickým toxínom s fatálnymi následkami. Najúčinnejšia je jednoznačne prevencia!
Autor článku: MUDr. Ingrid Urbančíková, časopis Bedeker zdravia