Fragmenty z histórie slovenskej medicíny

Fragmenty z histórie slovenskej medicíny
Zdroj: bigstockphoto.com

Rozvoj spoločenského života i medicíny v druhej polovici 17. storočia a v 18. storočí zapôsobil aj na postupné rozvíjanie národnej zdravotníckej, najmä zdravotno-výchovnej aktivity v celej Európe. Racionalistické tendencie prichádzali z Nemecka a Francúzska.

Druhú polovicu 18. storočia a začiatok 19. storočia charakterizuje rozvoj prírodných vied, nové nazeranie na svet, spôsobené novými osvietenskými myšlienkovými prúdmi. V dejinách národov žijúcich v monarchii je toto obdobie charakterizované ako obdobie osvietenského absolutizmu, vymedzené obdobím vlády Márie Terézie (1740 – 1780) a Jozefa II. (1780 – 1790). Osvietenstvo prinieslo nové názory i na spoločenský význam zdravotnej ochrany. Čoraz viac sa presadzovala zásada, že štát má právo i povinnosť zasahovať do ochrany zdravia. Mária Terézia vydala v roku 1770 generálny zdravotný poriadok pre celú Habsburskú monarchiu.

Slovenskí osvietenci

Významne vplyv na rozvoj zdravotnej výchovy na Slovensku mali vysoké školy, najmä Bratislavský generálny seminár (l782 – 1790) a Trnavská univerzita (l635 – 1777) ani nie tak svojimi inštitucionálnymi aktivitami ako osvetovými aktivitami svojich učiteľov absolventov (Anton Bernolák, Juraj Fándly, Ľudovít Štúr a i.). V druhej polovici 18. storočia slovenskí vzdelanci pociťujú spoluzodpovednosť za nízku vzdelanostnú úroveň slovenského ľudu. Ľudovýchovne orientovaní vzdelanci sa usilovali povzniesť kultúrnu úroveň ľudu a zlepšiť jeho životné podmienky.

Rady a poučenia sa už mohli odovzdávať nielen ústne ale aj písomnou formou. Distribúciu titulov sťažovala okolnosť nízkej gramotnosti nášho ľudu. Obsah zdravotno-výchovnej literatúry sa k adresátom dostával prostredníctvom tých, ktorí vedeli čítať a ktorí sa pričinili o jeho ďalšie propagovanie a odovzdávanie v dobových relatívne diferencovaných formách výchovy a vzdelávania dospelých („kázne“ – prednášky, nedeľné školy, čitateľské krúžky, spolku miernosti).

Obdobie 40. rokov 19. storočia vynikalo mimoriadnou politickou aktivitou štúrovcov. Ťažisko osvetovej práce štúrovcov spočívalo najmä v  podporovaní protialkoholického hnutia. Zakladali nedeľné školy, na ktoré potom nadväzovali spolky miernosti a protialkoholické združenia.

Prvá nedeľná škola založená v Hornej Súči roku 1834 mala spočiatku náboženský charakter. V rokoch 1842 – 1848 sieť týchto škôl hustla, ich činnosť sa rozšírila a zosvetštila. Najlepším prostriedkom proti rozšírenému alkoholizmu bolo podľa štúrovcov zakladanie spolkov miernosti. Mali byť základom pre širokú výchovno-vzdelávaciu prácu. Postupne sa stávali spojivom národnej inteligencie s ľudovými masami a základňu aj pre politické zámery štúrovcov.

Prvý spolok miernosti bol založený v roku 1840 v Bobrovci. Postupne sa zakladanie spolkov rozšírilo do viacerých miest a stolíc. V roku 1847 Hurban ich počet odhadoval na 500. Členmi boli muži aj ženy. Činnosti a propagácii spolkov pomáhala zdravotno-výchovná literatúra, beletria, protialkoholické kázne, didaktické básne a divadelné hry. K ich rozšíreniu prispievalo zakladanie knižníc a čitateľských spolkov.

Literatúra so zdravotnou tematikou

Aj slovenskí autori spisovali rozmanité rady a pokyny o hygiene či životospráve. Postupne sa aj u nás formovala zdravotno-výchovná literatúra. Osobitne vážnu úlohu plnila v tomto čase zdravotná výchova v boji proti nebezpečenstvu cholery. Bola prostriedkom, ktorým osvietenskí pracovníci bojovali proti sociálnej, kultúrnej a zdravotnej biede.

Prvým bolo dielo Mateja Bela „Flos Medicinae“ (Kvet lekárstva) vydané v roku 1721 s rozsahom 56 strán, venované K. O. Mollerovi, banskobystrickému lekárovi a jeho synovi. Ide o naše prvé vydanie veršovaného spisu so zdravotno-výchovnými radami „Salernské pravidlá zdravia“. Dielo obsahuje 101 veršov a uvedený je aj latinský originál.

Juraj Bahil v roku 1735 napísal položartovnú elégiu o fajke, spis vyšiel tlačou takmer o 100 rokov neskôr (v roku 1835) a M. Beniak ju považuje za prvú zdravotno-výchovnú publikáciu namierenú proti nadmernému fajčeniu.

Dielo Hugolína Gavloviča (1712 – 1787) „Valaská škola – mravov stodola“ z roku 1775 je prvou knihou namierenou proti poverám, nestriedmosti v jedle, pití, a obsahuje aj viaceré zdraviu prospešné rady.

Bratislavský lekár Zachariáš Gottfried Huszty vydal v roku 1786 knihu týkajúcu sa zdravotnej polície. Osobitnú kapitolu v nej venoval teoretickému spracovaniu cieľov, úloh a organizácie zdravotnej výchovy.

Pavol Jakobei (1695 – 1752), povolaním kňaz v Modre, je autorom prvého slovenského protialkoholického diela: Welmi důležité pričiny“ (vydaného v roku 1742).

Eliáš Marček, kňaz pôsobiaci v Hybiach, preložil z nemčiny ľudovoliečiteľské dielko „Zpráwa užitečná o žitném... květu... Mjsto wyborného a užitečného lékařstwj“ (1768).

V Skalici roku 1771 vyšla kniha Jána Tonsorisa (1721 – 1781) rodáka z Vrbového, pôsobiaceho v oravskom Istebnom, „Sana Consilia Medica aneb Zdrawá radda lékařská“. Bola to 262 stranová kniha, ktorá neskôr vyšla v troch vydaniach.

Kniha sa stala obľúbenou príručkou domáceho liečenia. Člení sa na state podľa chorôb jednotlivých ústrojov. Z väčšej časti je zostavená z diel nemeckých autorov, obsahuje ale aj niektoré originálne rady a poznámky na základe autorových vlastných skúseností. Doplnkom je opis liečiteľského účinku a využitie 50 druhov liečivých rastlín. Dielo dopĺňa prepracovaný prepis Belovej Flos Medicinae v českom preklade.

Autor článku: Prof. MUDr. Ladislav Hegyi, DrSc., PhDr. Zuzana Filípková, časopis Bedeker zdravia

Dátum zverejnenia: