Astronomická zobrazovacia technológia pomohla zachytiť v živom ľudskom oku tyčinky, drobné svetlocitlivé bunky, vďaka ktorým vidíme. Je to mimoriadny pokrok pre výskum, diagnostiku i liečbu ochorení zraku.
V dvoch článkoch v časopise Biomedical Optics Express to oznámil Alfredo Dubra z University of Rochester (štát New York, USA) s kolegami. „Hoci predmetné spôsoby liečby ešte iba vznikajú, schopnosť vidieť bunky, ktoré sa pokúšate zachrániť, znamená kľúčový prvý krok procesu obnovy zraku. Skoré odhalenie je pri očných chorobách absolútne kľúčové,“ povedal Alfredo Dobra. „Jednou z hlavných prekážok skorého odhalenia ochorenia sietnice je skutočnosť, že v čase, keď už ho pacient vníma, alebo ho možno zachytiť klinickými nástrojmi, už neraz došlo k významnému poškodeniu buniek,“ doplnil ho člen tímu Joseph Carroll z Medical College of Wisconsin v Milwaukee (USA).
Tyčinky v živom oku zobrazili pomocou tzv. adaptívnej optiky, ktorá prispôsobuje zaostrenie meniacim sa podmienkam v zornom poli. Rozlíšenie takého neinvazívneho zobrazovacieho systému vylepšili až takmer na dva mikróny, zhruba priemer tyčinky v ľudskom oku. Tyčinky sú v oku približne dvadsaťkrát početnejšie ako druhý kľúčový typ buniek sietnice, čapíky. Tiež sú oveľa citlivejšie na svetlo. Nová zobrazovacia metóda zachytí aj najmenšie čapíky v strede sietnice nazývanom fovea (jamka). Tyčinky zreteľne vidno ďalej od stredu. Keďže mnohé očné choroby najprístupnejšie aktívnemu zásahu postihujú práve tyčinky, ich zobrazenie pomôže zvoliť správnu liečbu. Adaptívna optika pri astronomických pozorovaniach koriguje chvenie atmosféry. Pomocou referenčného bodu, jasnej hviezdy blízko pozorovaného miesta na oblohe, alebo umelej hviezdy, vytvorenej v atmosfére laserom na ďalekohľade, mení geometriu optickej sústavy tak, aby sa vyrušilo chvenie. Výsledkom je ostrejší obraz s oveľa vyšším rozlíšením.
Adaptívna optika upravená pre nasadenie v oftalmológii podobne koriguje skreslenie svetla pri prechode prednou časťou oka. V meradle ľudského zraku toto skreslenie nie je dôležité, prekáža však dobrému zobrazeniu mikroskopických zložiek oka. Oftalmoskop na základe adaptívnej optiky prvý raz použili na University of Rochester v roku 1997. Podľa referenčného laserového bodu korigoval obraz získaný kamerou snímajúcou očné pozadie. Najmodernejšia verzia prístroja nahradila kameru druhým, zobrazujúcim laserom, ide o tzv. skenujúci laserový oftalmoskop. Podobné systémy pre niekoľkými rokmi zobrazili čapíky. Menšie tyčinky však stále odolávali priamemu zreteľnému zobrazeniu v živom oku. Problém teraz vyriešila jednoduchá úprava trojrozmerného usporiadania optických prvkov adaptívneho oftalmoskopu.
Kvalita zobrazenia sietnice natoľko stúpla, že na nej zreteľne vidno súvislú mozaiku tyčiniek i celú mozaiku čapíkov v stredovej jamke. Lekárom to umožní vyšetrovať stav až jednotlivých tyčiniek. A tri dosiaľ neuskutočniteľné veci. Po prvé, presne opísať fyzické prejavy špecifických chorôb tyčiniek. Po druhé, uplatniť liečebné zásahy už pri prvých príznakoch ochorenia. Napokon po tretie, určiť, ako na tú či onú liečbu reagujú jednotlivé bunky sietnice.
Zdroj: Komuniké Optical Society of America z 8.6.2011
Autor článku: TASR