Objav a zavedenie antibiotík do klinickej praxe nepochybne patrí k najvýznamnejším udalostiam dvadsiateho storočia – aj preto sa toto storočie označuje ako „storočie antibiotík“. Pôvodne sa antibiotiká používali iba na liečbu infekčných chorôb u ľudí, no čoskoro sa začali uplatňovať aj vo veterinárnej medicíne, v poľnohospodárskej prvovýrobe, či v akvakultúre. S ich masívnym používaním sa na scéne objavili aj nové riziká.
Čo sú antibiotiká?
Antibiotiká sú zložité organické zlúčeniny, ktoré vytvárajú niektoré druhy mikroorganizmom na to, aby sa zbavili konkurencie iných mikroorganizmov. Niektoré antibiotiká len zastavujú rast a rozmnožovanie konkurenčných buniek (inhibičný, čiže bakteriostatický účinok), iné bunky usmrcujú (baktericídny účinok). K hlavným producentom antibiotík v prírode patria mikroskopické vláknité huby (plesne) a tiež niektoré druhy bakterií (streptomycéty). Vzhľadom na známe chemické zloženie dokážeme antibiotiká syntetizovať. Syntetická príprava antibiotík zaručuje ich štandardné zloženie a účinnosť.
Vo veterinárnej medicíne možno používanie antibiotík u produkčných zvierat rozdeliť do nasledujúcich kategórií: terapia, profylaxia, metafylaxia a rastová stimulácia. Podobne ako v humánnej medicíne, antibiotická terapia klinicky chorých zvierat zabraňuje ekonomickým stratám súvisiacim s poklesom produkcie alebo dokonca so smrťou produkčných zvierat následkom ochorenia. Profylaktická liečba využíva antibiotiká preventívne na zabránenie vzniku predvídaného ochorenia. Metafylaxia lieči začínajúce ochorenie u postihnutých jedincov s cieľom zabrániť jeho následnému rozšíreniu vo väčšej skupine. Vo veľkochovoch sa využíva tiež cielené podávanie nízkych koncentrácií antibiotík za účelom urýchlenia rastu a optimalizácie hmotnostných prírastkov jatočných zvierat.
Popri eliminácii pôvodcov vážnych ochorení ľudí a zvierat prináša používanie antibiotík so sebou aj určité riziká. Nežiaduce vedľajšie účinky antibiotík sa prejavujú pri obvyklých dávkach a odporúčaných koncentráciách liečiva, a to vo forme alergií, biologických účinkov (tráviace ťažkosti, hnačky, hypovitaminóza K) a toxických účinkov:
-
lokálne dráždenie – bolestivosť pri intramuskulárnom podaní, tromboflebitídy pri intravenóznom podaní a tráviace ťažkosti pri perorálnom podaní (tetracyklín, erytromycín)
-
poškodenie pečene (erytromycín, oxacilíny, tetracyklín)
-
poškodenie obličiek (aminoglykozidy)
-
neurotoxické účinky – pôsobia na 8. hlavový nerv a spôsobujú neuromuskulárnu blokádu, čo vedie k zastaveniu dýchania (aminoglykozidové antibiotiká)
-
poruchy tvorby krvi a hemolytické anémie (chloramfenikol)
-
poškodenie vestibulárneho aparátu ucha (streptomycín,gentamicín)
Problematická rezistencia
V súčasnosti sa rozmáha bakteriálna rezistencia, čiže schopnosť baktérií prežiť pôsobenie inhibičnej koncentrácie príslušného antibiotika. Ku vzniku rezistencie môže dôjsť genetickou mutáciou, infekciou bunky bakteriofágom alebo prenosom génov rezistencie. Práve jav prenosnej rezistencie prostredníctvom R-plazmiov mal v poslednom období za následok vznik celosvetových rezervoárov bakteriálnych kmeňov s prenosnou multirezistenciou (rezistenciou voči viacerým antibiotikám súčasne), a to tak vo veľkochovoch hospodárskych zvierat, v nemocničných zariadeniach, ako aj v potravinovom reťazci. Nevyhnutnosť čeliť narastajúcej rezistencii mikroorganizmov voči antibiotikám viedla v mnohých krajinách k zavedeniu antibiotickej politiky. Táto je definovaná ako súhrn odporúčaní zameraných na dosiahnutie účinného, racionálneho a predovšetkým bezpečného používania antimikrobiálnych liečiv. Jej hlavným cieľom je regulácia spotreby antibiotík tak, aby došlo k zamedzeniu vzniku a šírenia rezistencie baktérií a aby sa zachovala trvalá účinnosť antibiotík. Vzhľadom na neustále sa zvyšujúce používanie antibiotík ako rastových podporných látok začali výkonné orgány EÚ už koncom minulého storočia podnikať účinné kroky zamerané na zákaz použitia antibiotických stimulátorov rastu. Úplný zákaz používania týchto látok platí v rámci EÚ od 1. januára 2006.
Príliš cenné na nesprávne použitie
Odpoveďou na otázku, či používať alebo nepoužívať antibiotiká, je teda zrejme kompromis – používať, ale s rozumom (rozhodne netreba očakávať vystavenie receptu na antibiotiká pri každej návšteve ordinácie praktického lekára). Antibiotiká sú totiž príliš cenné lieky na to, aby sa znehodnocovali nesprávnym používaním. Pri správnom liečebnom postupe so spoluúčasťou organizmu sa infekcia väčšinou zdolá skôr, než sa u pôvodcov stihne vytvoriť rezistencia. Ak nie je infekcia likvidovaná dostatočne rýchlo alebo ak dôjde k superinfekcii rezistentnými baktériami, zmení sa infekcia citlivá na antibiotiká na infekciu rezistentnú, liečba sa komplikuje, často si vyžaduje použitie drahých preparátov a dlhodobú hospitalizáciu.
Ak teda chceme, aby nám antibiotiká naďalej pomáhali a aby prežili ďalšie storočie, musíme pri ich používaní dodržiavať nasledovné zásady:
-
podávať antibiotiká len v indikovaných prípadoch
-
zahájiť antibiotickú liečbu včas
-
v organizme dosiahnuť optimálnu hladinu antibiotika čo najrýchlejšie a udržať ju dostatočne dlho – inak hrozí nedoliečenie a recidíva
-
antibiotiká správne dávkovať (nízke dávky majú nedostatočný účinok, vysoké dávky sú škodlivé a zbytočné)
-
až na opodstatnené výnimky neaplikovať antibiotiká lokálne
Autor článku: Doc. MVDr. Monika Pipová, PhD., časopis Bedeker zdravia