Empatia ako súčasť terapie

Životné tempo sa zrýchľuje, ľudia majú málo času, tlak na výkon narastá. Ovplyvňuje to náš každodenný život, hektika sa stáva súčasťou „kultúry“ a prináša aj negatívne javy, ktoré zasahujú do našich životov. Fred Zimring, americký psychológ, predstaviteľ tzv. tretej sily v psychológii – humanistickej psychológie, v tejto súvislosti hovorí o tzv. objektívnom a subjektívnom prežívaní. Domnieva sa, že: „Naša spoločnosť, kultúra je veľký stroj, ktorý zdôrazňuje naše fungovanie vo svete ako fungovanie objektov. To znamená, že naša kultúra zdôrazňuje, čo máme robiť alebo čo by sme mali robiť, ak chceme byť úspešní, aké množstvo vzdelania máme mať, ak chceme byť úspešní a rovnako zdôrazňuje, ako máme pôsobiť na svet, ak chceme dosiahnuť účinok. A podobne naša kultúra odrádza od subjektívneho fungovania. Subjektívne fungovanie je nazerané ako niečo, čo stojí v ceste objektívnemu úspechu. Ako výsledok toho, že naša kultúra nás zdôrazňuje ako objekty a nie ako subjekty je, že naše prežívanie je zažívaním na objektívnom a nie na subjektívnom svete.”

Ľudia často vyjadrujú sklamanie, nespokojnosť, dokonca až hnev, keď k nim iní pristupujú ako k objektom, ako k číslam alebo k „prípadom“ a keď necítia, že ich druhá strana vníma ako živých ľudí, ktorí cítia a prežívajú. Takýto neosobný a „objektový“ prístup nie je výnimkou ani v ambulanciách lekárov, v nemocniciach a v zdravotníckych zariadeniach. „Objektová hluchota“ je akoby súčasťou spomínaného životného tempa.

Objektové prežívanie

Podobne aj samých seba väčšinou prežívame objektovo. Ako keby sme žili na povrchu svojho prežívania a do sveta emócií sa ponárame zriedka, najčastejšie iba vo veľmi intímnych chvíľach a iba s veľmi malým počtom ľudí. Pokladníčka v hypermarkete, taxikár, spojovateľka vo firme – títo všetci sú „objektmi“, nezaujímame sa veľmi o to, čo prežívajú a rovnako tak ich nezaujíma naše prežívanie. V krajných prípadoch človek nadobúda hodnotu iba keď podá žiadaný výkon, alebo kúpi predávaný produkt. Sociálni psychológovia vypozorovali, že keď v rozhovore človek cíti, že si ho nevážia, začne zvyšovať intenzitu hlasu a zrýchľovať frekvenciu slov. Okrem toho má tendenciu upozorniť na to, posťažovať sa, prípadne až hnevom vyjadriť svoju nespokojnosť, že je vnímaný „objektovo“ a nie ako cítiaci a prežívajúci jedinec.

Ak naozaj vnímame a prežívame sami seba a svoje okolie „objektovo“, tak najpravdepodobnejšie označíme zvýšený hlas ako netrpezlivosť, aroganciu alebo agresivitu. Rozlišovanie a vyhodnocovanie situácie sa deje iba na základe vonkajších prejavov človeka, bez rozpoznania a porozumenia jeho vnútorných dôvodov. Hodnotiaci postoj okolia, ktorý kvalifikuje iba naše vonkajšie prejavy, sa odráža v prežívaní ako neporozumenie, s konečným výsledkom neprijatia. Ak sa vo vzťahoch konfrontuje iba objektové prežívanie, nikdy nemôže nastať porozumenie, pretože nie je priestor na reálnu prezentáciu skutočných motívov.

Prežívať to, čo sa deje

Subjektové prežívanie, a teda vnímanie svojho cítenia, svojho účelu a významu svojho bytia znamená, že sa vytráca dôvod na napätie a obavy z toho, že nie sme alebo nebudeme počutí, vytráca sa pocit kontroly a riadenia zvonka, inými objektmi. Pekne to vyjadruje budhizmus: „nepremýšľame o tom, čo sa deje, ale žijeme to, čo sa deje“ (humanistická psychológia hovorí o „tu-a-teraz“ bytí). Ak sa napr. chystáme na nejaký rozhovor, tak neuvažujeme iba o slovách, ale na rozhovor sa chystáme celkovo, predstavujeme si, čo sa asi bude diať, aká bude nálada, čo ten druhý povie a urobí. Vo svojej mysli si urobíme akýsi „encounter“ (podľa humanistickej psychológie – stretnúť sa v spoločnom porozumení a pochopení. Odtiaľ pochádza napr. aj hnutie tzv. encounterových skupín ako azda najefektívnejšieho vzdelávania a prípravy na prácu s ľuďmi). Je to situácia, keď prežívame sami seba a aj toho, s kým sa na rozhovor chystáme, pretože zohľadňujeme svoje prežívanie, potreby a emócie a aj emócie a potreby druhej strany. Je to stav, kedy človeka, situáciu, alebo jav vyhodnocujeme na základe svojho vnútorného prežívania a to nám poskytuje nespochybniteľné vedomie reality.

Empatia – schopnosť vcítiť sa

Väčšina ľudí má o sebe mienku, že sa vedia vcítiť do prežívania iných, že sú empatickí, no napriek tomu stúpa počet rozvodov, stúpa agresivita v spoločnosti... Ako je to možné, keď sme všetci empatickí? Nie sú stúpajúca agresivita a nespokojnosť dôsledkom práve toho, že ľudia nie sú „počutí“, že okolie sa nedokáže vcítiť do ich prežívania a do ich subjektového sveta?

Objektové vnímanie sveta je frustrujúce a frustráciu zvyšuje práve to, že nie sme vnímaní ako cítiaci ľudia, ale ako objekty.

Empatia (niekedy sa nazýva aj aktívne počúvanie) je veľmi silným prostriedkom, pomocou ktorého môžeme pomôcť ľuďom rozvíjať ich vlastné subjektové prežívanie. Empatia znamená pristupovať k inému človeku bez akejkoľvek predstavy, resp. myšlienky o tom, aký je alebo bude jeho problém.

Ľudia sa mylne domnievajú, že empaticky počúvať znamená zisťovať pozadie toho, čo druhý hovorí, aké sa za tým skrývajú pocity. Fred Zimring hovorí: „na to, aby sme boli empatickí, nemusíme porozumieť príbehu osoby, ale vzťahu, ktorý tá osoba k príbehu má. Naša empatia funguje najlepšie vtedy, keď sa snažíme porozumieť tomu, čo osoba hovorí o svojej situácii, o modeli sveta, ktorý má...“

Sú lekári empatickí?

Empatia znamená dostať sa do prítomného „tu-a-teraz“ procesu, ktorý prebieha v danom človeku. Platí to aj vo vzťahu lekár – pacient. Lekár môže odstrániť svoju „hluchotu“ a zvýši svoju mieru empatie, keď prestane pacienta vnímať ako „prípad“, a keď sa z pozície autority a odborníka presunie do pozície cítiaceho človeka vnímajúceho strachy, obavy, pochybnosti a všetky ostatné prejavy emócií. Empatia je tvorivý proces, otváranie sa svetu toho druhého človeka. Zušľachťuje vzťahy a robí bytie pacientov dôstojnejšie. V procese terapie má empatia svoje nezastupiteľné miesto. Ak pacient odchádza od lekára s tým, že sa cítil ako subjekt, že cítil partnerský postoj lekára a jeho porozumenie, významnou mierou sa vnútorný pokoj podieľa aj na úspechu, efektivite, rýchlosti aj kvalite terapie a dokonca aj na tom, že lekár si buduje svoju dobrú povesť. Empatia nie je práve najsilnejšou stránkou mnohých lekárov a pri množstve práce, ktorou sú zavalení, nie je jednoduché uvedomiť si jej potrebu. Navyše, viacerí lekári často ani nevedia, ako vlastne svoju empatiu vybrusovať a ako ju zvyšovať. Ale to už je iná kapitola ...

Autor článku: PhDr. Ľudovít Dobšovič, Mgr. Lívia Bekö, časopis Bedeker zdravia

Dátum zverejnenia: