V roku 1875 bola Matica slovenská násilne zatvorená. Na Slovensku bol aj v 19. storočí počet lekárov nízky. Začiatkom 50. rokov 19. storočia pôsobilo pre 2 400 000 obyvateľov len 210 lekárov. Situácia sa čiastočne zlepšila vďaka 240 chirurgom – ránhojičom a asi 300 pôrodným babiciam. V 18. a 19. storočí zasiahli do liečiteľstva aj olejkári, najmä v Turci. Postupne sa v zdravotníckej starostlivosti uplatňovala nová sociálna politika. Prejavila sa aj vydaním zákonov o nemocenskom poistení priemyselných robotníkov v Rakúskej časti ríše v roku 1888 a v Uhorsku v roku 1891.
Ťažké porevolučné roky
Porevolučné roky sa nesú v znamení hospodárskeho rozvoja, ale i prvých kríz, keď sa prudko zhoršovalo sociálne postavenie robotníkov, čo sa prejavovalo na hromadnom vysťahovaní do zámoria. V rokoch 1871 až 1914 sa odhadom zo Slovenska vysťahovalo vyše 650 000 obyvateľov. Napriek čiastočným zlepšeniam hygienických pomerov a ochrany zdravia ostala väčšina slovenského obyvateľstva bez lekárskej pomoci a bola odkázaná na ľudové liečiteľstvo. Šírila sa tuberkulóza s vysokou úmrtnosťou, trachóm, pohlavné choroby. Životné podmienky sa ďalej zhoršovali počas hospodárskej krízy sprevádzanej masovým vysťahovalectvom obyvateľstva.
V zachovaných prácach lekárov pôsobiacich v tomto čase na Slovensku sa objavujú úvahy o chorobách súvisiacich s prácou baníkov. Sú to úvahy o variole, cholere, botanike, kúpeľoch.
Tóth, Blaho, Šrobár
Od živelne vykonávanej zdravotnej výchovy sa v tomto čase odlišuje zdravotno-výchovná činnosť dvoch banských lekárov Františka Xavera Schillingera (1812 – 1892) a Imricha Tótha (1844 – 1928). Posledne menovaný sa stal v Banskej Štiavnici hlavným banským lekárom. Aktívne bojoval s alkoholizmom a tuberkulózou. Písal odborné články a aktívne sa s príspevkami o zdravotných a hygienických problémoch baníkov zúčastňoval na medzinárodných kongresoch. Spolu v roku 1876 vydali v Banskej Štiavnici brožúru o prvej pomoci, ktorá začína novú etapu v slovenskej zdravotno-výchovnej spisbe. Uvedení autori chápali zdravotnú výchovu ako neoddeliteľnú súčasť lekárskej činnosti. Túto etapu charakterizuje aktívny záujem slovenských lekárov o cieľavedomé, odborné, potrebám ľudu zodpovedajúce zameranie zdravotnej výchovy.
K najaktívnejším zdravotno-výchovným publicistom lekárom patrí František Ježko (1841 –1895), ktorý napísal okolo 50 popularizačných článkov.
Ján Obetko zo Skalice vydal v Budapešti brožúru „O našom najväčšom nepriateľovi“ (1916). Ružomberský lekár Jozef Burjan okrem zdravotníckych článkov v slovenských časopisoch publikoval aj dve hodnotné knižné publikácie. V roku 1906 vyšla v Martine jeho práca „Nemluvňa alebo život a opatera dieťaťa v prvých dvoch rokoch“, ktorú vydala Živena, ženský spolok. Po zatvorení Matice slovenskej bol strediskom vydavateľských snáh. a v roku 1912 v rovnomennom meste práca „Zdravotníctvo v rodine“.
V roku 1873 vyšla v Skalici publikácia Jána Ambru „Kniha o pôrodníctve pre baby“. Roku 1878 vydali knihu Imricha Mateja Korauša „Príspevok ku otázke o príčine cholery“.
Koncom 19. a začiatkom 20. storočia do zdravotnej ľudovýchovy na Slovensku významne zasiahli skupiny zhromažďujúce sa okolo časopisu Hlas. Bol to mesačník pre literatúru, politiku a sociálne otázky, ktorý založil Pavol Blaho a Vavro Šrobár. Z Hlasistov vstúpili do národného povedomia lekári Dušan Makovický, Pavol Blaho, Albert Škarvan a Vavro Šrobár.
Dušan Peter Makovický (1866 – 1921) ružomberský rodák pôsobil ako lekár v Žiline. Stal sa prívržencom učenia a filozofie L. N. Tolstého. Podľa jeho vzoru začal vydávať knižnú edíciu „Poučné čítanie“ určenú pre ľud a „Poučnú bibliotéku“ určenú pre inteligenciu. Prekladal Tolstého pamflety proti alkoholizmu a fajčeniu. Tie však medzi pospolitý ľud neprenikli v dostatočnej miere.
Pavol Blaho (1867 – 1927), rodák zo Skalice, kde pôsobil aj ako lekár. Aktívne sa zúčastňoval na politickom živote. Množstvom zdravotno-výchovných prednášok a článkov prispieval k zvýšeniu kultúrnej i zdravotnej uvedomelosti ľudu. Vykonával systematickú osvetovú prácu. V Skalici od sporadických všeobecných zdravotno-výchovných prednášok orientovaných najmä na boj proti alkoholizmu prešiel na špeciálne prednášky a postupne na pravidelné týždenné zdravotno-výchovné a hospodárske porady. Najväčším prínosom je jeho osobný kontakt s dedinským ľudom.
Vavro Šrobár (1867 – 1950) rodák z Liskovej pri Ružomberku, pôvodne praktický lekár v Ružomberku. Tu rozvíjal národnobuditeľskú prácu aj ako publicista. Uhorské úrady ho väznili. V segedínskom žalári napísal cenné zdravotno-výchovné dielo „Ľudovú zdravovedu“, ktorá vyšla v roku 1909 v Martine.
Šrobárova kniha znamenala veľký prínos pre slovenskú zdravotnú výchovu. O jej popularite svedčí skutočnosť, že vydavateľstvo Comenius v Bratislave pripravilo v roku 1922 jej tretie vydanie. V „Predmluve“ možno čítať: „Zdravá krv z tela slovenského národa hynie ťažkou prácou v Amerike, doma nás oslabujú nemoce, bieda a útlak. Vidiac tento neutešený stav slovenského ľudu, pred pár rokmi umienil som si pomáhať tam, kde môžem a viem, a kde je pomoc najsúrnejšia, ratovať zdravie slovenského ľudu“. Kniha obsahuje zdravovedu, príručku prvej pomoci a stať o nákazlivých chorobách. V jednotlivých kapitolách autor hovorí o vzduchu, odeve a šatstve, o vode, pôde, výžive, a pokrmoch, príbytku,, osvetľovaní, pochovávaní mŕtvych, o deťoch v škole, o práci, nákazlivých chorobách, pohlavnej dospelosti, pohlavných chorobách, prvej pomoci pri úrazoch, stavoch bezvedomia, náhlych otravách.
Prvá svetová vojna zabrzdila rozvoj zdravotnej výchovy. Podobne ako vysťahovalectvo, aj táto dejinná udalosť zasiahla do života krajiny nepriaznivo. V národnej, sociálnej, politickej, kultúrnej i zdravotnej oblasti sa mali splniť túžby našich národov až v novovytvorenom spoločnom štáte.
Autor článku: Prof. MUDr. Ladislav Hegyi, DrSc., PhDr. Zuzana Filípková