Kóma neznamená smrť

Kóma neznamená smrť
Zdroj: bigstockphoto.com

Každý človek môže pri úraze mozgu následkom násilia, nedostatkom kyslíku pri utopení, otrave, či príčinou tumoru upadnúť do tzv. „Apallického syndrómu“.K tomuto ťažkému ochoreniu môže dôjsť aj pri poruchách prekrvenia mozgu, pri porážke alebo pri oživovaní. Tisíce ľudí utrpia ročne traumu lebky a mozgu alebo porážku. Obe ochorenia môžu vyvolať ľahké neurologické výpadky u pacientov, ktorí sú pri vedomí, alebo najťažšie komatické stavy, z ktorých sa pacient nepreberie týždne, mesiace alebo roky, alebo tento stav ukončí jeho život.

Apalliker – syndróm konca?

Zatiaľ sa hovorí o „Apalllickom prechodnom syndróme“. Dodnes sa nevie, ako dlho tento stav potrvá a či sa spojenie medzi stredným mozgom a veľkým mozgom raz obnoví. Tento čas oddychu môže trvať veľa týždňov, mesiacov alebo aj rokov. Preto sa musí s rehabilitáciou a s rôznymi terapiami začať po alebo hneď na stanici intenzívnej starostlivosti. V apallickom štádiu môžu nastať poruchy látkovej výmeny, svalov a kĺbov, ktoré vyžadujú intenzívne ošetrovanie. Preto je dôležité polohovanie, výživa a terapia dýchania. Bez dennodennej liečebnej gymnastiky, fyzikálnej terapie, logopédie a individuálnej medikácie môžu nastať poškodenia ako napríklad: kontraktúry končatín alebo dekubity, ktoré neskôr vyžadujú dlhú liečbu.

Stimulácie neurálnych štruktúr

Aktivačná opatera a všetky formy terapie, stimulácia nervového systému, rečový a motorický dialóg možno začať najskôr. Dôležitá je spolupráca s príbuznými pacienta. Tím lekárov, ošetrujúceho personálu a terapeuti sa v spolupráci s príbuznými starajú už na úrovni prvej pomoci o pacienta. Čím skôr rehabilitácia začne, tým môže byť úspešnejšia. Ľudia v apallickom prechodnom syndróme potrebujú úplnú pomoc a podporu. Sú síce v kóme, majú ale bdelé, otvorené oči, ľudské pocity a cítenie a pohnútky ako aj čas pre bdenie a spánok. Pri dobrej rehabilitácii majú ľudia v bdelej kóme dobré šance na rehabilitáciu. Žijeme v čase, ktorý nepraje existenčne orientovanej medicíne, ktorá sa pýta, čo by mohlo znamenať „komatózne“ alebo „apallické“. Mlčíme o otázke, aký život má postihnutý viesť, čo vníma, pociťuje, aký účel by mohlo mať jeho ochorenie a ako by sa mu mohlo pomôcť nad rámec medicíny: psychologicky, technicky alebo kultúrne, aby žil plný a humánny život?

Kóma ako katarzné obdobie

Táto anestézia modernej biomedicíny pre existenčné a ľudské potreby chorého má v spoločnosti všeobecnú odozvu. Existuje určitá zvedavosť a fascinácia pre extrémne formy života a ľudské hraničné skúsenosti. Skoro neexistuje televízny seriál, kde neupadne človek do kómy a preberie sa až potom, keď sa vysporiadali vonkajšie medziľudské konflikty. Tu sa ale kóma využíva ako katalyzátor pre zložité medziľudské vzťahy, jej hraničný a šokujúci charakter sa stáva neškodným, jej hrôza len tlmená.

Na rozdiel od medicínskeho pochopenia, ktorý definuje kómu ako výpadok vedomia, sa z hľadiska vzťahovej medicíny kóma chápe ako vysoko osobná skúsenosť, vnútorne pochopená zmena a proces zrenia. Kóma nie je deficitne-vegetatívny stav, ale hlboko existenčný a dynamický proces zmeny, v ktorom človek na základe existenčných a dynamických procesov zmien aktívne stiahne do svojej podstaty. V tomto veľmi zraniteľnom stave a extrémnej životnej forme na hranici smrti môže zostať až nedefinovanú dobu. Môže sa prebrať alebo zomrieť. Kóma patrí k ľudskému životu, je všedná, každý z nás do nej môžeme upadnúť...

Pre modernú biotechnickú vysokovýkonnú medicínu sú pacienti v kóme, najmä „apallitici“, cenou za pokrok. Mnohí lekári v nich vidia beznádejné prípady. Podľa pravidiel pomoci v prípadoch smrti je pre švajčiarskych a holandských lekárov povolená eutanázia nevyliečiteľne chorých, ku ktorým patria aj nezvratne komatózni, teda ľudia v trvalej kóme. Podobná aktívna pomoc pri umieraní je však zakázaná v Nemecku a v Rakúsku. Moderná biomedicína slávi so svojím prírodovedeckým základom už celé storočie veľké úspechy. Jadro pokroku je, pravda, v tom, že telesné – duševné – duchovné identity ľudského bytia sú rozdelené medzi jednotlivé orgány a sú redukované na čisto telesné. Program „eutanázie“ počas Tretej ríše mal svojich duchovných zástancov v rasizme a biologizme, v medicíne bez svedomia.

Bdelá kóma

Ide o vnímanie a akceptovanie týchto ľudí nie ako ľudí „vegetujúcich“, ako „medicínskych nepodarkov“, ktorých sa spoločnosť môže zbaviť, lebo udržiavať ich pri živote sa neoplatí. Nejedná sa ani o umierajúcich, ani o mozgovo mŕtvych, ale o ťažko chorých – o živú súčasť našej spoločnosti. Ľudia v bdelej kóme potrebujú pre svoj vývoj citeľnú spätnú väzbu o ich pôsobení na svet aj prostredníctvom telesne blízkeho dialógu s ostatnými ľuďmi.

Pojem bdelá kóma alebo „apallický syndróm“ vyhovuje približne francúzskemu coma vigile. Pojmom bdelá kóma, ktorý je zriedkavejší, sa označuje prechodný stav medzi kómou a bdelosťou. Šanca na prežitie človeka v „apallickom syndróme“ sa začala objavovať až po druhej svetovej vojne vývinom modernej intenzívnej medicíny. V monografii prof. Gerstenbranda, neurológa z Insbrucku, z roku 1967 k téme traumatického apallického syndrómu sa prvýkrát zmenili základy pre moderné ošetrovanie a rehabilitáciu a prvýkrát sa opísali štádiá remisie a plnej profesnej a sociálnej reintegrácie.

Videl som veľa telesne znetvorených ľudí v bdelej kóme. Veľa ich stuhlo v určitej polohe, v ktorej ležali niekoľko rokov v bolesti a kŕči. Pohľad na neznesiteľné bytie, na stelesnené zanedbanie mi spôsobilo na začiatku mojej práce s komatóznymi ľuďmi zopár bezsenných nocí. Potreboval som nejaký čas, pokým som odmietavé dokázal nahradiť láskavou náklonnosťou. V rámci projektu na výskum kómy v Oldenburgu sa poukázalo nato, že ľudia v bdelej kóme vykazujú schopnosť spontánne alebo na základe invekcií spracovať vonkajšie podnety a neurálne stimulácie (covert behavior) vyžarovať zo svojho povedomia a ich následne synchronizovať. Predtým ako dôjde k stavom zvonka pozorovateľným, dajú sa zisťovať vnútorné zmeny správania dokonca meraniami aktivít vegetatívneho a centrálneho nervového systému, napr.: prostredníctvom elektroencefalografie. Podobné vnútorné zmeny stavu sa dajú dokázať najlepšie pri podnetoch zo strany terapeuta, príbuzného alebo v rámci cielenej stimulácie.

Rehabilitácia má veľký význam

Prostredníctvom stimulácie počas kómy a skorej rehabilitácie, prostredníctvom dorozumievania sa s pacientom od úplného začiatku, sú 9 z 10 pacientov ušetrení obávanej dlhodobej kómy – „perzistentne vegetatívneho štádia“. Aby sa bdelá kóma chápala nie ako nedostatok, ale ako ľudská kompetencia a kreatívna schopnosť, sú potrebné interdisciplinárne zistenia a dialógy. Nové interdisciplinárne pochopenie môže byť základom pre postup dialógu s ľuďmi v bdelej kóme.

Zaťažujúca situácia pre rodiny, ktoré sa svojich chorých nevzdávajú, je často unavujúca. O normálnom správaní sa k najťažšie mozgovo postihnutými sa ešte stále nedá hovoriť.

Odkódovanie telesných prejavov ľudí v bdelej kóme znamená veľkú výzvu pre humánnu medicínu, ktorá rozlišuje ľudské bytie od ostatného bytia. Dať sa do služby ľuďom v bdelej kóme môže znamenať obohatenie zmyslu života človeka alebo ho môže rovnako zraziť do hlbokých pochybností.

Autor článku: PhDr. Zoltán Ružinský, časopis Bedeker zdravia

Dátum zverejnenia: