Naše prababky poznali bez možnosti laboratórnych analýz liečivé účinky bylín a ich naivné vedomosti ešte stále vedecky dokazujeme. Pradedovia vedeli predpovedať počasie a úrodu aj bez počítačových modelov a dnešná veda dodatočne vysvetľuje pravdivosť pranostík. Mnohé z porekadiel, ktoré znejú ako prázdne slová, majú svoje racionálne jadro, často až neuveriteľne výstižné.
„Krvi by sa nedorezal“
Používa sa v súvislosti so strachom, náhlym preľaknutím alebo pri pohľade na nepríjemnú a nečakanú situáciu. Človek zodpovedajúci úsloviu je bledý, spotený, s rozšírenými zreničkami a napätými svalmi, pripravený na „boj alebo útek“. Situácia vzniká pri náhlom preľaknutí, pred dôležitou skúškou, v očakávaní bolestivého odberu krvi zo žily, alebo pri pohovore so šéfom. Vysvetlenie: každá nečakaná situácia, ktorá je spojená aspoň náznakom s nebezpečenstvom, vyvolá v ľudskom tele okamžite poplachovú – stresovú – reakciu. Tá potom pripravuje organizmus na jej zvládnutie. Zvyšuje sa tlak krvi, zrýchľuje činnosť srdca, zrýchľuje a prehlbuje dýchanie, spomaľuje sa činnosť žalúdka a čriev, rozpadá sa zásobný cukor a zvyšuje sa hladina cukru v krvi a dochádza k presunom krvi. Nadbytočná krv z orgánov, ktoré nie sú potrebné na zvládnutie hroziaceho nebezpečia sa čiastočne presúva do tých častí tela, ktoré sú pri poplachovej reakcii dôležité, teda do životne dôležitých orgánov. Dochádza k tomu na základe pokynov z mozgu, ktoré zúžia cievy v koži a rozšíria v srdci, mozgu, obličkách. Zúžené cievy (tepny, žily aj vlásočnice) v koži sú menej viditeľné až neviditeľné aj na miestach, kde ich inokedy vidno, ale pri povrchovom poranení kože v takejto situácii rana menej krváca ako keď sa poraníme v štádiu pokoja a pohody. Krv v kožných vlásočniciach menej presvitá a koža sa stáva bledou.
„Krv mu stuhla v žilách“
Je to pokračovanie a rozvinutie predchádzajúcej situácie. Ľudová tvorivosť vyšla z predpokladu, že človek v strachu pri poranení menej krváca. Nevedno, ako jednoduchí ľudia v dávnej minulosti objavili príznaky, o ktorých dnes ani mnohí lekári nevedia, že vôbec existujú. Pri poplachovej reakcii sa okrem spomínaných viditeľných telesných prejavov aktivujú aj menej viditeľné biochemické zmeny v krvi. Následkom zvýšenia činnosti nadobličiek, pretože v strese sa zvyšuje aktivita žliaz s vnútorným vylučovaním, sa do krvi vyplaví väčšie množstvo hormónov drene a kôry nadobličiek. Dochádza k zužovaniu vlásočníc (najtenšie krvné cievy) a k zvýšenému zhlukovaniu krvných doštičiek. Krv má sklon k zvýšenému zrážaniu a v zúžených vlásočniciach aj k nadmernej tvorbe mikroskopických zrazenín. Krv je menej tekutá, stáva sa hustejšou, čiže „stuhla“.
„Zomrel od strachu“
Dlhodobý stres skôr alebo neskôr vyvolá zvýšenie tlaku krvi (okrem iných problémov, ako napríklad žalúdočné vredy, nespavosť a iné). Je to podmienené dlhodobým vyšším vylučovaním hormónov drene nadobličiek (adrenalínu, noradrenalínu), ktoré zužujú cievy, zvyšujú činnosť srdca a zrýchľujú jeho frekvenciu. V spolupráci s hormónmi kôry nadobličiek menia aj hospodárenie organizmu s vodou a soľou. Keďže podnety sú síce mierne ale dlhodobé, organizmus má čas po rôzne dlhú dobu odolávať a prispôsobovať sa. Iná situácia vznikne, keď je podnet veľmi, veľmi silný, nečakaný a prudký. Nadobličky okamžite vyplavia veľké množstvo hormónov, cievy sa náhle zúžia a nastane prudké zvýšenie tlaku krvi so zodpovedajúcim zaťažením srdca. Zároveň sa náhle zosilňuje a zrýchľuje činnosť srdca. Vo vzájomnej súčinnosti týchto faktorov vznikne obrovský nepomer medzi potrebou a dodávkou kyslíka a živín v srdci a preťažené srdce sa zastaví. Za 20 sekúnd vznikne bezvedomie, za minútu človek prestane dýchať a ak nie je prítomný svedok, ktorý by začal oživovanie, z človeka ktorý „zamrel od strachu“ je človek, ktorý zomrel od strachu (teraz už bez úvodzoviek). Treba povedať, že takáto situácia je extrémne zriedkavá, možno aj preto, že sa na ňu nemyslí a ani podrobná pitva ju nedokáže.
Tieto reakcie vzniknú a prebiehajú u každého, bez ohľadu či o nich vieme, alebo nie. Ich poznanie pomôže, pretože keď vieme čo môžeme očakávať, tak nás to menej prekvapí a vystraší.
Autor článku: doc. MUDr. Viliam Dobiáš, PhD., časopis Bedeker zdravia