Syndróm vyhorenia sestier

Syndróm vyhorenia sestier
Zdroj: bigstockphoto.com

Sestra má nezastupiteľné miesto v rámci terapeutického tímu. Čím viac je sestra schopná empatie, tým väčší prínos má ňou realizovaná ošetrovateľská starostlivosť pre pacienta. Práca s ľuďmi, zvlášť s chorými vyžaduje od sestry nielen perfektný výkon, ale aj empatický prístup a osobnú zaujatosť pri vykonávaní ošetrovateľských činností. Zvýšená psychická záťaž často vedie k syndrómu vyhorenia. Iba zapálený človek môže vyhorieť, ale je tragédiou, ak človek vykonáva svoju prácu mechanicky, nieje motivovaný k zlepšovaniu svojich činností a výkonu, pretože skôr či neskôr stratí o ňu záujem. Stúpajúci trend výskytu syndrómu vyhorenia vyžaduje, aby sme sa zaoberali príčinami vzniku, ale hlavne hľadali možnosti ako chrániť samých seba pred stratou ochoty spoznávať, realizovať nové postupy v ošetrovateľskej starostlivosti a cítiť osobnú zaangažovanosť pri zvyšovaní kvality zdravotníckych služieb.

Pre syndróm vyhorenia existuje viacero definícii, ale v princípe je vyhorenie stavom fyzického, duševného a emocionálneho vyčerpania.

Podľa Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) má syndróm vyhorenia tri atribúty:

  • emočné vyčerpanie
  • depersonalizáciu
  • pocit osobného zlyhania

Pre emočné vyčerpanie sú charakteristické negatívne emočné príznaky, vyčerpanie, únava, depresia. Často klesá záujem o pacientov, nastupuje cynizmus, výbuchy hnevu, plaču. Prevláda pocit, že vynaložené úsilie, ktoré trvá nadmerne dlho, neprináša želateľný efekt. Prítomné je prežívanie pocitu frustrácie, bezmocnosti,beznádeje, smútku.

Fyzická vyčerpanosť sa prejavuje únavou, poruchami spánku, nechutenstvom. Pretrváva napätie, prítomné sú bolesti svalov, sťažené dýchanie, bolesti pri srdci. Prežívanie týchto obtiaží je spojené s pocitom zlyhania a márnosti.

Bornout syndróm zasahuje aj do sociálnej úrovne postihnutého. Prežívanie spoločenskej apatie, nechuť k vykonávaniu profesie, ku kontaktu s pacientmi. Typické je zníženie empatie hlavne u sestier, u ktorých bola na vysokom stupni. Pri neriešení prvotných príznakov syndrómu hrozí strata zamestnania, strata zmyslu života, čo môže vyústiť až do samodeštrukcie.

Vyhorenie nie je jednorázová záležitosť, je to postupný proces s viacerými fázami. Začína sa nadmerným a dlhodobým množstvom pracovnej záťaže, ktorá spôsobuje napätie a proces vyhorenia sa končí, keď sa stres preklopí do apatie alebo cynizmu. Determinantom pritom nie je len vysoké pracovné nasadenie, ale aj nereálne nároky a očakávania a nerešpektovanie svojich potrieb.

Fázy vývoja syndrómu vyhorenia u sestier:

  • nadšenie – sestra má vysoké ideály, vysoko sa angažuje. Je presvedčená o význame a zmysluplnosti svojej práce. Je ochotná pracovať nad rámec svojich povinností.
  • stagnácia – ideály sa nedarí realizovať, nadšenie upadá. Požiadavky na výkon ju začínajú unavovať a obťažovať.
  • frustrácia – sestra vníma pacienta negatívne. Vyskytujú sa symptómy neurózy, spolu s pocitom, že musí neustále niečo robiť, pričom výsledkom je chaotické konanie. Toto obdobie je najvhodnejšie k rozpoznaniu a zastaveniu rozvoja syndrómu vyhorenia.
  • apatia – medzi sestrou a okolím vládne nepriateľstvo, prítomná je úplná strata nadšenia a elánu. Nastupuje sklamanie a vyčerpanie.Hostilita sestry sa prejavuje na všetkom a voči všetkým, čo nejako súvisí s ošetrovateľskou praxou.
  • vlastný syndróm vyhorenia – došlo k úplnému vyčerpaniu, nastalo stratenie zmyslu práce. Prejavy sestry trpiacej vyhorením je negativizmus, nezáujem, ľahostajnosť cynizmus, odosobnenie, dehumanizácia.
     

Sestry realizujú ošetrovateľskú starostlivosť v podmienkach, pre ktoré je charakteristické nízke finančné ohodnotenie, nedostatočný spoločenský status, nedostatok pomocného personálu, nízke kompetencie, dominantnosť medicíny, časová tieseň a v neposlednom rade aj prefeminizovanosť. Samotný výkon ošetrovateľskej praxe sestrou je náročný pre psychickú, ale aj fyzickú záťaž. Sestry sú denne vystavené problémom a bolesti druhých. Vo vzťahu sestra – pacient, je sestra tou, ktorá dáva a pacient prijíma, pričom je nerovnováha medzi dávaním a prijímaním. Sestra sa zaoberá vyhľadávaním a uspokojovaním potrieb pacientov, ale často krát nevie identifikovať vlastné potreby. Faktory, ktoré ovplyvňujú vznik a rozvoj vyhorenia by sme mohli rozdeliť na vonkajšie príčiny a vnútorné predpoklady jednotlivca. V prevencii syndrómu vyhorenia má významnú úlohu organizácia práce, adekvátne pracovné prostredie a finančné ohodnotenie. Nadriadení by sa pri prideľovaní pracovných úloh mali snažiť udržať rovnováhu medzi zodpovednosťou a právomocami zamestnanca. Vo veľkej miere vznik a rozvoj syndrómu vyhorenia však môžu sestry ovplyvniť samé, tým že sa naučia rozumieť sebe a svojím potrebám. Nestačí ľutovať sa a hľadať vinníka, ale sestry by mali aktívne pristúpiť k identifikácii vlastných potrieb, asertívnemu sebapresadzovaniu sa, obhajovaniu vlastných práv a využívaniu relaxačných možností.

Je dôležité uvedomiť si, že ošetrovateľská starostlivosť sestry o chorých nesmie viesť k tomu, že sa zrútia a vyčerpajú. Sebapoznanie, rešpektovanie vlastných potrieb a limitov, ale aj sebareflexia pomáhajú pri osobnostnom zrení jedinca. Charakteristické pre vyrovnaného človeka je tolerantné správanie, rešpektovanie osobitostí situácií a asertívny prejav. Všetky tieto atribúty potrebuje sestra k výkonu ošetrovateľskej starostlivosti, ktorej hlavnými črtami sú odbornosť, empatia, autenticita a rešpektovanie potrieb pacienta.

Autor článku: PhDr. Tatiana Hrindová, časopis Bedeker zdravia

Dátum zverejnenia: