Úzkostné poruchy starších osôb

Úzkostné poruchy starších osôb
Zdroj: bigstockphoto.com

Strach patrí k základným, tzv. inštinktívnym citom. Má významnú úlohu pre prežitie. Strachová reakcia má za úlohu reagovať čo najprimeranejšie na nejakú formu ohrozenia a vedie k úteku, útoku, vyhnutiu sa. Podľa toho, ako človek vyhodnotí situáciu.

Strach a úzkosť

Afekt strachu je silný citový prejav ako reakcia na silný vyvolávajúci podnet. Takáto prudká citová reakcia vo vystupňovanej podobe môže dokonca spôsobiť zmenu vnímania, myslenia a krátku stratu kontaktu s okolitou realitou (až do pocitu, akoby sa to dialo niekomu inému) a niekedy môže byť konanie až paradoxné: namiesto úteku strnulosť. Priebeh afektu závisí aj od temperamentu tej ktorej osobnosti. Niektorí ľudia vrodene horšie zvládajú afekty, niektorí si ich naopak úzkostne strážia (nedajú svoje prudké citové prejavy najavo).

Na druhej strane, citový prejav menšej intenzity ale dlhšieho trvania nazývame náladou. Tak napríklad strach v menšej intenzite môže trvať dlhšie a ovplyvňovať náladu (ustrašená nálada). Takáto nálada môže trvať aj dlhú dobu a zmeniť sa na chorobný stav. Napríklad staršia žena prežije útok s krádežou kabelky. Po prekonaní akútnej reakcie na stres nastúpi dlho trvajúca úzkostná nálada a obavy vychádzať z domu, či zostávať sám.

Strach bez zrejmého dôvodu, neurčitý strach s obavami, očakávaním zlého sa nazýva úzkosť. Úzkosť prežívajú ľudia vo forme telesného príznaku, napríklad ako tlak na hrudi, kŕče v bruchu, ťažké nohy, nedostatok vzduchu a podobne, vtedy hovoríme o vitalizovanej úzkosti. V skupine starších pacientov je častým javom, že postihnutí si neuvedomujú prežívanie samotnej úzkosti, ale pociťujú jej telesné prejavy a mylne ich považujú za prejavy telesnej choroby.

Fyziologický strach a úzkosť

Strach je veľmi potrebná emócia a slúži k sebazáchove. Sprevádza nás celý život a určuje nám hranicu, za ktorou nasleduje risk, hazard. Nadmerný strach však môže človeka obmedzovať, nedovolí mu naplno žiť, kazí mu radosť a oberá ho o odvahu. Rovnako negatívne na človeka pôsobí časté opakovanie situácií vyvolávajúcich strach (takýto môže byť strach týranej osoby, nezriedka starého človeka). V praxi sa stretávame s týraním starých ľudí, najmä osamelých. Ako príklad môžeme uviesť problém matiek, týraných vlastnými synmi, závislými od alkoholu. Situáciu komplikuje to, že matky sa zväčša na svojich blízkych nesťažujú a ticho trpia, situáciu potom často odhalí až ich ochorenie, či poranenie v dôsledku napadnutia).

Úzkosť je subjektívne nepríjemný emočný stav, ktorého príčina nie je taká konkrétna ako pri strachu. V mnohých prípadoch ide o tzv. anticipačnú úzkosť, o stav emočnej pripravenosti na očakávané a viac menej konkretizované nebezpečenstvo: „čo sa stane ak...“.

Povahové vrodené danosti osobnosti k nadmernému prežívaniu strachu a úzkosti tvoria typ, ktorý nazývame úzkostná, vyhýbavá osobnosť.

Psychológia všedného dňa

Zahŕňa celú paletu prežívania rôznych situácií s rôzne vyjadreným strachom, úzkosťou, trémou, obavami, pričom nejde o žiadnu chorobu. Tieto pocity majú nejakú reálnu príčinu a vyjadrujú odozvu tejto príčiny v ľudskom prežívaní.

Starí ľudia majú veľa dôvodov prežívať strach, či úzkosť. Meniaci sa svet s prudkými spoločenskými zmenami, rýchly technický rozvoj a tempo života vytláčajú starých ľudí zo spoločnosti mladších, ktorým nestačia. Pociťujú svoju telesnú slabosť, odkázanosť na iných, zhoršovanie zdravotného stavu, obávajú sa ako zvládnu starobu. Taktiež limitujúci príjem z dôchodku vyvoláva úzkosť z hroziaceho nedostatku. Čím je starý človek osamelejší, tým sú tieto pocity naliehavejšie. S príchodom chorôb sa prejavuje strach z choroby, z umierania, zo smrti. Sledovaním masmédií, ktoré prinášajú správy o prepadoch starých ľudí, rôznych podvodoch, týraní, sa strach seniorov zvyšuje. V súčasnosti viac uvádzajú strach o svoje byty, stávajú sa totiž častejšie obeťami „bytovej mafie“ než tomu bolo v minulosti. Boja sa vykradnutia, okradnutia, neradi opúšťajú bezpečie domova. Boja sa zlých susedov a iných osôb, ktorých považujú za ohrozujúcich. V takýchto situáciách im poskytuje istotu zázemia rodina a pri chýbaní rodiny im v lepšom prípade túto istotu nahradia aj dobrí priatelia, susedia, mnohokrát ich praktickí lekári, či sociálne inštitúcie – ak správne fungujú.

Kedy ide o patologický stav

Spomínaným psychologicky zrozumiteľným reakciám sa podobajú chorobné – patologické prejavy strachu a úzkosti. Chorobnými ich robí neprítomnosť skutočného reálneho vyvolávajúceho podnetu, resp. neprimeranosť citovej reakcie k danému  podnetu, taktiež intenzita a dĺžka prežívania týchto stavov. Dôležite je, že postihnutý nie je už schopný zbaviť sa týchto pocitov bez odbornej pomoci. V staršom veku trpia psychicky chorí pacienti trojakým druhom duševných porúch. V prvom rade sú to ochorenia, ktoré si do staroby priniesli z mladosti ako chronický, resp. opakujúci sa stav. Potom sú to choroby, ktoré u chorého vzniknú v staršom veku, ale nie sú typické pre sénium, môžu sa tak isto začať v mladšom veku. A napokon sú to choroby typické pre starobu, čiže vznikajú primárne až vo vyššom veku.

Najčastejšie typy úzkostných porúch v séniu

Existuje množstvo fóbií, čiže obsedantného, proti vôli sa vnucujúceho strachu z nejakej veci, činnosti, často nezmyselného obsahu, ktorý chorý nedokáže potlačiť, aj keď je si vedomý jeho chorobnosti. Ide o strach z vecí, ktorých sa bežne ľudia neboja. Fóbie vedú k značnému obmedzeniu bežného fungovania postihnutého človeka. Patologickým sa môže stať strach zo smrti, či z choroby – keď sa stane ústrednou témou, brániacou prežívať radosť a uvoľnenie, keď vedie k neustálemu vyhľadávaniu lekárskej pomoci, k množstvu vyšetrení, uisťovaniu sa a k nedôvere voči lekárovi v prípade že sa podozrenie nepotvrdí. Vedie napokon aj k nadmernému predpisovaniu a užívaniu liekov. Tieto poruchy si často do vyššieho veku prinášajú chorí z mladosti.

Typickým prípadom chorobného strachu v séniu je patologický strach z okrádania u človeka s poruchami pamäti. Chorý stráca predmety, peniaze, alebo zabudne kam si ich schoval a bojí sa, že bol okradnutý. Ak prichádza napríklad do styku iba s vlastnými príbuznými, vyvinie sa z toho až bludné podozrievanie a obviňovanie voči nim. Existujú mnohé psychické choroby, pri ktorých je rôzne vyznačená úzkosť a tieto poruchy, či choroby sa nevyhýbajú ani stareckému veku. Môžu to byť rôzne neurotické poruchy do staršieho veku prenesené aj z mladosti, v popredí ktorých je úzkosť a strach (napríklad sociálna fóbia, panická porucha, generalizovaná úzkostná porucha a iné). Úzkosť často sprevádza rôzne depresívne poruchy. Tieto môžu vznikať v mladosti, alebo primárne v starobe. Úzkosť a strach sprevádzajú aj iné duševné choroby, ktoré sú spojené s poruchami myslenia, či vnímania, napríklad z okruhu schizofrénie, rôzne bludové poruchy.

Podstatou všetkých týchto porúch je chorobnosť prežívania strachu, či úzkosti a potreba odbornej pomoci. Žiaľ, v tejto vekovej skupine pacientov v značnej miere pretrvávajú predsudky voči psychiatrii a preto psychiatra vyhľadajú mnohokrát až po dlhodobom utrpení, často na nátlak rodiny. Negatívnymi dôsledkami týchto predsudkov je rôzna „samoliečba“ – zháňanie si pokútne rôznych liekov, užívanie návykových látok (časté je nadužívanie alkoholu,  benzodiazepínov), alebo prepadanie sa do úplnej beznádeje a zúfalstva z ktorého ako východisko chorý zvolí samovraždu.

Nefarmakologická a farmakologická liečba

Človek s chorobnou úzkosťou a strachom nemá zostávať sám. Má hľadať pomoc od iných. Vedieť prijať pomoc, požiadať o ňu, to je pre starších ľudí veľakrát veľmi ťažké. Treba si však uvedomiť, že liečba je potrebná a vyliečenie možné. Sú vypracované psychoterapeutické prístupy (liečba slovom), tréningy na odreagovanie a odstránenie úzkosti, či fóbií, sú možné návštevy denných stacionárov a podrobovanie sa skupinovej i individuálnej psychoterapii.

Z farmakologických prístupov sa osvedčili moderné psychofarmaká, čiže lieky ovplyvňujúce duševnú činnosť, ktoré svojimi nežiaducimi účinkami neovplyvňujú kvalitu života pacienta. Táto liečba je taktiež dobre prepracovaná, zahŕňa najmä podávanie anxiolytík (liekov znižujúcich prežívanie úzkosti), antidepresív (liekov proti depresii) najmä tých, ktoré majú aj anxiolytický účinok. Na prevenciu recidív, opakovania chorobných stavov sa podávajú tymoprofylaktiká (lieky pôsobiace preventívne proti návratu poruchy). Liečba má byť dostatočne intenzívna a dostatočne dlhá! V tomto je jednoznačne potrebné rešpektovať odporučenia špecialistu. S lekárom možno diskutovať o eventuálnych nežiaducich účinkoch liekov, alebo o ich nedostatočnej účinnosti. Takéto komplikácie liečby nie sú dôvodom jej prerušenia a zanevretia na lekára. Ide najmä o to, aby sa predišlo recidívam ochorenia, alebo jeho chronickému priebehu. Netreba sa obávať ani hospitalizačnej liečby, ak je potrebná, treba len urobiť prvý krok.

Rozhodnutie vyhľadať odbornú a ľudskú pomoc špecialistov by mali tí, ktorí ju potrebujú, považovať za správne rozhodnutie.

Autor článku: MUDr. Elena Žigová, časopis Bedeker zdravia

Dátum zverejnenia: