Závislosti ako falošný strašiak, alebo stačí viac zdravého rozumu?

Závislosti ako falošný strašiak, alebo stačí viac zdravého rozumu?
Zdroj: bigstockphoto.com

Náš slovník začína slovo závislosť skloňovať stále častejšie a vo všetkých pádoch. Niekedy sa až zdá, že nás tento fenomén musí každú chvíľu úplne zahltiť. Je jednoducho moderné hovoriť o tom, že niečo stále narastá, zhoršuje sa a že sa to týka najmä detí a pod...

Všetky mediálne klišé, na ktoré sme zvyknutí, nám prídu celkom samozrejmé a ani sa nad nimi nepozastavujeme. Je to ale v skutočnosti všetko naozaj také strašné? Je skutočne potrebné vidieť v závislostiach obávaného strašiaka? Jedná sa skutočne o chronické, nevyliečiteľné ochorenie a kto sa raz dostal na šikmú plochu už nemá úniku?

Nie, v skutočnosti tomu, našťastie, tak nie je. Zrejme jediné, čo sa zhoršuje je to, že prestávame používať zdravý rozum a vlastnú hlavu a príliš sa spoliehame na média a zjednodušujúce odpovede na všetko. Závislosti nie sú jednoduchý odbor. Príčiny vzniku závislosti sú podmienené viacerými faktormi, podobne ako veľká väčšina iných ochorení. Z jednej časti sa ľudia rodia s rôznymi genetickými predpokladmi. Na druhej strane sa na zvýšení pravdepodobnosti vzniku závislosti ale podieľa aj tehotná žena, tým, akú životosprávu dodržiava, aké návykové látky sama užíva a pod. Pitie alkoholu, fajčenie tabaku, užívanie návykových liekov alebo dokonca nelegálnych drog, to všetko sú, samozrejme, faktory, ktoré môžu vyvíjajúcemu sa plodu ublížiť nielen bezprostredne, ale taktiež z dlhodobejšej perspektívy.

Známe predsudky

Vývoj v detstve a v rodine nás determinuje veľmi zásadným spôsobom aj vo vzťahu k závislostiam. Nasleduje škola, vrstovníci, média a reklama, autority a ďalšie vplyvy. To všetko zohráva svoju úlohu. To všetko ale taktiež neznamená, že konečnú zodpovednosť za naše správanie má niekto iný, ako my sami.

Všetko sú to jednoduché pravdy, ktoré počúvame každý deň.

Často sa objavujú výroky typu: „Prečo máme závislým platiť ich liečbu? Môžu si za to predsa sami, nie? Poškodzujú sa a my im to máme hradiť a pritom to ani nemá cenu, keďže sa jedná o chronické ochorenie“. Tieto výroky dokazujú, ako veľmi nechceme niektoré veci vidieť. Jednoduchým príkladom sú ľudia trpiaci nadváhou. Vyššie uvedené fakty na nich platia bez výnimky – len si namiesto návykových látok treba dosadiť slovo životospráva, jedálničiek atď. Aj títo pacienti majú predispozíciu, svojimi stravovacími návykmi ich ovplyvnila ich rodina, boli pod vplyvom svojich vrstovníkov a pod. Títo ľudia majú taktiež problém zvládnuť svoju impulzivitu a sú často veľmi málo disciplinovanými pacientmi. Za svoj problém môžu do úplne rovnakej miery ako závislí ľudia a veľa rozdielov medzi nimi nie je. Možno až na jeden – neprovokujú toľko svoje okolie. Väčšina závislých však taktiež neprovokuje.

Tí najviac viditeľní sa, vo väčšine prípadov, nesprávajú daným spôsobom „len tak“, zo zlej vôle. Väčšina najviac „špinavých, drzých a nebezpečných feťákov“ sa tak správa jednoducho preto, že trpia ďalšími psychiatrickými diagnózami. Často sa im nedostáva porovnateľnej starostlivosti s inými pacientmi, a to často znižuje účinnosť samotnej liečby závislostí. Súčasne je to však najmenšia skupina pacientov. Tá najväčšia „masa pacientov“ zostáva skrytá. Nie je žiadnym tajomstvom, hoci sa to často nezdôrazňuje, že počty osôb zápasiacich napr. s alkoholizmom počítame v Českej a Slovenskej republike na stovky tisíc. Problémov s tabakom nie je o nič menej. Dnešný počet pacientov prejavujúcich vôľu liečiť sa zo závislosti na tabaku je úplne smiešny a o minimálne celý jeden rad nižší, ako by mal byť. Podobnú situáciu možno pozorovať pri ľuďoch závislých od návykových liečiv.

Závislosť je liečiteľná

Chýbajú motivácia, podpora, ale i dobré liečebné zázemie. O problémoch spojených s takýmito látkami sa takmer prestalo hovoriť – áno, týka sa to predovšetkým najchudobnejších a najmladších alebo, naopak, najstarších, ale tým viac si tento fenomén zaslúži našu pozornosť. Takmer vymizli diskusie o liekoch. Asi sa farmaceutickým firmám príliš „nehodí do ponuky“, aby sa o ich liekoch hovorilo aj v takomto negatívnom svetle. Asi ani viacerým lekárom... Zneužiteľné voľnopredajné lieky, rovnako, ako lieky s prakticky neregulovanou preskripciou (ich predpisovanie je len minimálne obmedzované) tvoria v odbore adiktológie obrovský diel problémov, ktoré sú ale menej viditeľné.

Lekári o nich neradi hovoria, naopak, často ich bagatelizujú. Jednoducho, medzi človekom denne užívajúcim napr. lieky zo skupiny benzodiazepanov, barbiturátov atď., bez toho, aby bolo u neho ich užívanie indikované, a užívateľom heroínu, je len veľmi malý rozdiel. Ten spočíva predovšetkým v tom, že zatiaľ čo jeden si svoju drogu kupuje v lekárni, alebo mu ju ochotne a vo vysokých dávkach predpisuje jeho lekár, druhý si ju chodí kupovať nelegálne na čierny trh. Prvý prípad väčšinou nikoho nedráždi a každý z nás nájde zhovievavé slovo i pre to, keď dotyčný tieto lieky zapíja. V prípade užívateľa heroínu sa ale radi morálne pohoršíme a navrhneme, že najlepšie by bolo ich ešte viac potrestať a úplne najlepšie izolovať od spoločnosti.

Súčasne treba zdôrazniť, že pokiaľ sa ktorýkoľvek z týchto dvoch dostane do problémov so „svojou“ návykovou látkou, mal by mať možnosť liečiť sa. Mala by mu byť ponúknutá starostlivosť zodpovedajúca súčasnému stavu poznania. Prečo? Pretože závislosť je liečiteľná a toto liečenie stojí výrazne menej finančných prostriedkov, ako neliečenie stavu. I to už dnes vieme úplne presne a tvrdenie máme preukázané aj výskumom.

Kam sa uberá súčasný stav?

Predchádzajúce riadky nie sú príliš veľkou hyperbolizáciou. Bohužiaľ, žiadne zveličenie v tomto prípade neexistuje. Súčasne, pokiaľ máte dojem, že situácia je veľmi zlá a niet z nej východiska, opak je pravdou. Nie je to vôbec také strašné, ale môže to byť aj horšie...

Sú krajiny, na ktorých vidíme, že sa máme čomu vyhnúť a že je nutné zabrániť zhoršeniu. Je však potrebné mať k tomu po ruke také riešenia, ktoré tento problém skutočne ovplyvňujú, regulujú a nie sú len prázdnym gestom. Prázdne gestá v odbore adiktológie stoja spoločnosť obrovské finančné prostriedky vynakladané často úplne bezúčelne. Prevencia i liečba majú veľa úrovní. Je tomu tak preto, že sa jedná o veľké množstvo rôznych sociálnych, vekových i vzdelanostných skupín.

Každá z týchto skupín užíva návykové látky trochu inak: užíva trochu iné látky a reaguje na trochu iné intervencie. To všetko sú úplne jednoduché a overiteľné pravdy.

Kam sa však stratil zdravý rozum z podtitulu tohto článku? Prečo ho jednoducho nepoužívame, pokiaľ napr. vieme, že reklama je silný nástroj a jej vplyv vieme skúmať a merať, prečo potom veríme, že to u návykových látok funguje inak? Potrebujeme naozaj počúvať buď hlúpeho alebo skorumpovaného politika, ktorý nám vysvetľuje, že nie je potrebné regulovať reklamu na návykové látky? Alebo firmu proklamujúcu, že reklamu cielene nezameriava na adolescentov, keď je celý charakter jej kampane zreteľne a preukázateľne určený „násťročným“? Je skutočne potrebné vysvetľovať, že potrebujeme mať kvalitné preventívne a liečebné programy na liečbu závislosti na alkohole?

Tak v Českej, ako aj v Slovenskej republike by sa takmer v každej širšej rodine našiel aspoň jeden rodinný príslušník, ktorý má s alkoholom problémy.

Konope (predovšetkým marihuanu) vyskúša prakticky polovica „násťročných“, a to ešte pred odchodom zo strednej školy. Len zlomok z nich bude niekedy potrebovať odbornú pomoc a bezpochyby je dobré toto percento čo najviac znížiť. V čase otvorených hraníc a veľkého pohybu osôb dochádza k zvýšeniu epidemiologických rizík. „Injekční užívatelia“ žijú medzi nami a síce môžeme účinne brániť nárastu ich počtov, nemôžeme ale fenomén injekčnej aplikácie úplne ignorovať. Je teda naozaj nutné tisíckrát dokola vysvetľovať, že je potrebné chrániť sa pred infekčnými ochoreniami a že existujú účinné a kvalitné programy?

Možno je to zbytočná otázka, ale napr. slovenská vláda robí svojou drogovou politikou a financovaním v posledných rokoch veľa pre to, aby tieto programy na Slovensku zanikli, napriek tomu, že náklady na ne sú v porovnaní s inými oblasťami smiešne.

Často stačí skutočne veľmi málo k tomu, aby išli všetci dobrým smerom. Často to nemusí stáť ani obrovské peniaze. Niekedy by stačilo častejšie používať zdravý rozum a to tak na „drobné“ problémy začínajúce napríklad otázkou či si dnes opäť dať „tú“ pilulku na bolesť hlavy, ako aj na väčšie problémy spojené s tým, aby sme sa nemuseli báť, že sa naše dieťa zbytočne poraní na odhodenej ihle, keď je možné takéto ihly efektívne zbierať a ich užívateľov viesť k bezpečnejšiemu správaniu. Je škoda, keď zbytočne rastú rizika len preto, že nejaký úradník alebo politik mal práve pocit, že veľmi kompetentne rozhodol a ešte čaká, že mu za jeho hlúposť a nezodpovednosť zatlieskame. Každý musí niesť svoj diel zodpovednosti. Tá začína tou „malou“ pilulkou alebo pohárikom a končí zodpovednosťou politikov a úradníkov za podporu účinných a vyskúšaných programov.

A na to všetko skutočne stačí predovšetkým zdravý rozum.

Autor článku: Doc. PhDr. Michal Miovský, PhD., časopis Bedeker zdravia

Dátum zverejnenia: