Cukrovka v histórii

Cukrovka v histórii
Zdroj: bigstockphoto.com

Každá choroba má svoju históriu. Niektorá mladšiu, staršiu, ale aj veľmi, veľmi dávnu. Medzi také nesporne patrí aj známa cukrovka. Odhaľovanie záhad tzv. úplavice cukrovej môže byť veľmi užitočné hlavne preto, že cukrovka sa stáva čoraz vážnejším a v posledných rokoch aj ekonomickým problémom najmä geriatrickej populácie.

Úplavica cukrová, diabetes mellitus, alebo aj cukrovka, je chronické ochorenie, ktorého priebeh a komplikácie vedú k vysokej chorobnosti a úmrtnosti vo všetkých krajinách sveta. S rozvojom civilizácie, zmenou životného štýlu, v ktorom dominuje nízky energetický výdaj a vysoký kalorický príjem, stúpa počet pacientov, u ktorých diagnostikujeme cukrovku. Toto ochorenie často stigmatizuje pacienta, prináša sociálne, ekonomické a psychologické problémy, ktoré musí riešiť diabetik, jeho najbližšie okolie aj spoločnosť. Diabetes mellitus a jeho liečba sa stávajú závažným verejno-zdravotníckym problémom.

Diabetes na scéne histórie

Už najstaršie civilizácie v povodí rieky Níl mali vo svojom spoločenstve lekárov, ktorí boli na svoju dobu veľmi zruční a oplývali výborným pozorovacím talentom. V roku 1500 pred n. l. v Ebersovom papyruse nachádzame zmienku o rade liekov, ktoré účinkujú pri veľkej strate moču. Aj na indickom subkontinente nájdeme kus histórie tejto choroby. Už okolo roku 1000 pred n. l. Sušruta popísal ochorenie, ktoré má príznaky ako diabetes mellitus. V roku 230 pred n. l. Appolonius z Memphisu definoval cukrovku ako určitý druh edému (bezbolestná opuchlina). Autorom, ktorý ako prvý použil názov ochorenia – diabetes, je Arataeus z Kappadocie (200 n. l.). Inšpirovalo ho zrejme nadmerné močenie pacientov, preto použil grécke slovo diabetes, ktoré možno voľne preložiť ako sifón. „Diabetes je čudesná choroba...Mäso a kosti sa pri nej spolu rozplývajú v moči... Chorí nikdy neprestanú vylučovať moč, práve naopak, neprestajne vyteká z ich otvorených stavidiel. Od vzniku ochorenia, až po jeho rozvinutie, uplynie dlhý čas, no keď je choroba v rozvinutom štádiu, možno pokladať dni pacienta za spočítané, pretože choroba rýchlo postupuje a po biednom a bolestivom živote nastáva rýchla smrť“.

Obdobie stredoveku nebolo vhodným obdobím z hľadiska rozvoja medicíny a tobôž z hľadiska cukrovky. Velikán svetovej medicíny Avicena (Abú Ibn Sina), ktorý žil v rokoch 960 až 1037 a pôsobil na území dnešného Afganistanu, Iraku a Iránu, ako prvý vydal súborné dielo o medicíne pod názvom „Canon medicinae.“ Pri cukrovke odporúčal zvýšiť pohybovú aktivitu, cvičenie a jazdu na koni a vyhýbať sa liekom s močopudným účinkom. Až v období renesancie dochádza k nebývalému rozkvetu vedy a vzdelávania. William Cullen v roku 1787 pridáva k diabetes príslovku mellitus – sladký. Po ňom Rollo v roku 1798 potvrdil u pacientov s diabetes mellitus nadmerné množstvo cukru v krvi. Claude Bernard v roku 1855 nachádza vzťah medzi cukrovkou, pečeňou a nervovým systémom. V roku 1869 Paul Langerhans popisuje ako prvý v pankrease ostrovčeky, ale nepozná ich funkciu. Až patofyziológovia Oskar Minkowski a Joseph von Mering po pankreasektómii (vybratie slinivky brušnej, podžalúdkovej žľazy) psa v roku 1889 zisťujú kauzálny vzťah medzi pankreasom a cukrovkou.

Moderný výskum DM

Až 20. storočie modernej vedy a aplikovaného výskumu prinieslo možnosti na pokrok pri liečbe diabetu. Na začiatku storočia priekopníci, ako bol M. A. Lane, rozlišujú v pankrease ostrovčeky alfa a beta. V roku 1921 svet konečne dostáva zásluhou F. Bantinga a Ch. Besta do daru aktívny hormón, ktorý znižuje hladinu cukru v krvi. Tento hormón nazývajú isletin. Kanadskému fyziológovi F. G. Bantingovi (1891 – 1941) a poslucháčovi medicíny Ch. H. Bestovi (1899 – 1978) sa podarilo prakticky izolovať klinicky využiteľný inzulín. V praxi sa však presadil názov, ktorý mu dal belgický vedec Jean de Mayer v roku 1912 – inzulín (odvodený od latinského insula – ostrov).  V nadväznosti na experimenty s od-  straňovaním podžalúdkovej žľazy sa uplatnil názor, že príčinou cukrovky je nedostatočná sekrécia Langerhansových ostrovčekov pankreasu. Podarilo sa to preukázať tak, že pod kožu pokusných zvierat s umelo vyvolanou cukrovkou transplantovali časť pankreasu a príznaky cukrovky vymizli. Aj pri podviazaní vývodov, ktorými sa odvádzajú do dvanástnika vonkajšie sekréty slinivky brušnej, zostali ostrovčeky zachované a cukrovka sa nerozvinula.

Nemecký internista G. L. Zulzer izoloval účinný preparát v roku 1903, lenže už v roku 1909 pre nezvládnuteľné toxickoalergické reakcie a predávkovania musel svoje pokusy zastaviť. Aj rumunský vedec Faulescu mal k objaveniu inzulínu veľmi blízko. Nedostatočné čistenie látky mu však nedovoľovalo robiť pokusy na ľuďoch. V júli 1921 v čase dovoleniek dal riaditeľ fyziologického ústavu v Toronte J. J. Macleod (1976 – 1935) mladému lekárovi F. G. Bantingovi k dispozícii laboratórium, desiatich pokusných psov a ako asistenta 21-ročného poslucháča medicíny Ch. H. Besta. Banting získaval extrakt pomocou roztoku kuchynskej soli z rozdrobených Langerhansových ostrovčekov. Tento extrakt podával injekčne do žíl psom, u ktorých vyvolali  cukrovku. Obaja bádatelia hľadali aj jednoduchší spôsob, ako získať inzulín. Rozhodujúce experimenty sa realizovali v dňoch 7. až 14. augusta 1921. K získaniu čistejšieho inzulínu významnou mierou prispel J. B. Collip. Až 11. januára 1922 boli výskumy korunované úspechom na 14-ročnom chlapcovi, ktorého stav bol beznádejný. Na objav účinku inzulínu reagovali aj českí lekári. Fyziológ V. Laufberger sa zaoberal účinkami inzulínu a v roku 1924 ho pripravil v čistom stave. Použitím inzulínu v klinickej praxi sa zaoberal zakladateľ českej endokrinológie J. Charvát (1897 – 1984).

Rozvoj diabetológie

Po druhej svetovej vojne sme svedkami priam zázračnej akcelerácie poznatkov nielen zo všeobecnej medicíny, ale aj z diabetológie. Frederick Sanger v roku 1955 objavuje štruktúru inzulínu, neskôr v roku 1960 sa darí stanoviť metódami RIA jeho hladinu v krvi zásluhou S. A. Bersona a kolektívu. Sedemdesiate a osemdesiate roky minulého storočia priniesli prvé metódy, ktoré umožnili stanoviť C–peptid. Génovým inžinierstvom sa začali vyrábať rekombinantné inzulíny. K tomu pristupuje snaha transplan  tovať Langerhansove ostrovčeky. Priekopníkmi sa stali v roku 1972 Lazarov, Lacy, Ballinger, Kemp a ďalší. Aj Slovensko, zásluhou profesora RNDr. Rudolfa Korca, má veľký podiel na rozvoji svetovej diabetológie. Synonymom československej diabetológie zostane meno profesora Korca, ktorého krédom bolo: „Experimentátor výsledky neskresľuje a je ochotný súkromne i verejne vzdať sa svojich hypotéz a teórií a priznať, že sa mýlil, ak fakty hovoria proti nemu.

Naopak experimentátor má byť neochvejným zástancom ním objavenej pravdy, ak je o nej na základe faktov presvedčený. Nikdy ju však nemá vyhlasovať za absolútnu, za dogmu a je povinný umožniť aj iným jej overenie.“ V súčasnosti do popredia vystupuje naliehavosť potreby základných vedomostí v diabetológii nielen u všetkých lekárov a zdravotníckych pracovníkov, ale predovšetkým u laickej verejnosti. Naliehavým problémom je aktuálna, cielená a podrobná edukácia pacienta a jeho okolia o chorobe, jej komplikáciách, liečbe a diéte. Diabetik sa musí stať aktívnym spolutvorcom svojej liečby.

Autor článku: MUDr. Marián Babčák, PhD., časopis Bedeker zdravia

Dátum zverejnenia: