Alzheimerova choroba

Alzheimerova choroba
Zdroj: bigstockphoto.com

Je to jedno z najničivejších mozgových ochorení, ktoré sa stále málo diagnostikuje a lieči, pretože mnohí ho považujú za prirodzený prejav staroby.

Alzheimerova choroba (ACH) je najčastejšou formou demencie a predstavuje 50 až 60 percent všetkých demencii. Je to závažné ochorenie, ktoré obvykle trvá 8–10 rokov a končí sa smrťou.

Alzheimerova choroba je chronické progresívne neurodegeneratívne ochorenie, pri ktorom dochádza v mozgu k zániku neurónov, čo sa v klinickom obraze prejavuje syndrómom demencie (kognitívne a behaviorálne poruchy, zlyhávanie v bežných denných činnostiach). Typickými histopatologickými zmenami v mozgu je prítomnosť senilných plakov a neurofibrilárnych klbiek. Prevalencia ACH v populácii nad 65 rokov dosahuje 10 percent, pričom vo veku nad 80 a viac rokov je to 30 percent. Možno povedať, že prevalencia Alzheimerovej demencie sa zdvojnásobuje každých 5 rokov po 60 roku veku. Výskyt ACH v populácii nad 65 rokov sa v Európskej únii uvádza na 5,6–7,2 percent. Súčasný celosvetový odhad ACH je 17–25 miliónov ľudí. U nás nie sú presné epidemiologické štatistiky – veľmi hrubý odhad je 50 tisíc postihnutých.

Klinický obraz

ACH vzniká a rozvíja sa nenápadne a plazivo. Jej rozpoznanie od príznakov fyziologického starnutia nemusí byť spočiatku jednoduché. Obdobiu, keď sa choroba prejaví naplno, predchádza bezpríznakové obdobie, tzv. preklinické štádium. Dochádza v ňom k využívaniu mozgovej rezervy, kedy sú ešte zachované normálne funkcie. Je pravdepodobné, že toto štádium trvá niekoľko rokov. S postupom chorobného procesu však dochádza k vyčerpaniu rezerv a objavujú sa prvé kognitívne poruchy, hlavne poruchy epizodickej pamäti, s charakteristickým zabúdaním každodenných udalostí. Znižuje sa aj funkčná výkonnosť, čo si môže uvedomovať pacient a všíma si ho už aj jeho okolie. Ide o počiatočné štádium ACH, ktoré je charakterizované demenciou mierneho stupňa.

Toto štádium trvá asi 1 až 4 roky od začiatku choroby. Prejavuje sa hlavne poruchou schopnosti učiť sa nové informácie s relatívne zachovaným vybavovaním starších údajov. Chorý obvykle zabúda a stráca predmety, zabúda telefónne čísla, ide na nákup a zabudne, čo chcel alebo čo má kúpiť a pod. Má teda problémy s pozorovaním, vštepovaním a vybavovaním si nedávnych udalostí a bežných informácií. Zabúda mená osôb, užíva menej obvykle slová alebo si nevie spomenúť správny výraz, zhľadúva slová, narúša sa plynulosť reči. Klesá aj priestorová predstavivosť, môžu sa už objaviť aj prvé poruchy orientácie, nielen v mieste ale aj v čase. Pamäť a pozornosť sa stále postupne zhoršuje, oslabuje sa aj logické a abstraktne myslenie a prejavuje sa to pomaly aj na bežných denných činnostiach, ale ešte sa výrazne neobmedzujú. Môžu sa už objaviť aj známky depresie a ojedinele poruchy myslenia, bludy.

Stredné štádium (2–10 rokov od začiatku ACH) sa vyznačuje už závažnými poruchami pamäti. Zachovávajú sa ešte hlboko vštepené a dobre známe obsahy v staropamäti. Nové informácie sa dajú vštepiť len výnimočne a na krátku dobu. Pacient si nevybavuje ani svoju domácu  adresu, ani základné informácie o mieste, kde sa nachádza, alebo čo nedávno robil. Je dezorientovaný, stráca sa aj v známom prostredí. Nespomína si ani na mena známych osôb. V tomto štádiu ide o výrazné poruchy pamäti, poruchy úsudku, výrazné poruchy časovej a priestorovej orientácie, poruchy exekutívnych činností . Vyskytujú sa poruchy spratania, afektívne poruchy, prejavy agresivity, poruchy spánku, poruchy myslenia a vnímania a iné. Poruchy správania v tomto štádiu môžu byť už výrazné a začínajú predstavovať zaťaž pre rodinných opatrovateľov. Objavujú sa tiež poruchy reči a praktických funkcií. Pacienti už väčšinou strácajú sebestačnosť a sú odkázaní na pomoc okolia.

Posledné, ťažké štádium ochorenia (7–14 rokov od začiatku choroby) sa vyznačuje takmer úplnou stratou pamäti a neschopnosťou vštiepiť si nové informácie. Chorí si vybavujú iba nesúvislé útržky predtým získaných informácií. Nepoznávajú blízke osoby a sú nesebestační a odkázaní na pomoc druhej osoby v otázkach základnej sebaobsluhy (jedenie, hygiena, obliekanie, vyzliekanie). Vegetatívne funkcie prebiehajú spontánne, môže sa objaviť už aj inkontinencia.

Opatrovateľská záťaž pre rodinu stúpa do tej miery, že pacienti sú inštitucionalizovaní v nemocniciach a špecializovaných zariadeniach. V terminálnom štádiu sú chorí už úplné nesebestační, imobilní a inkontinentí (moč aj stolica). Imobilizácii predchádzajú najprv poruchy chôdze, pády, poruchy taxie, objavuje sa aj myklonus a niekedy aj extrapyramídový hypertonicko– hypokinetický syndróm. Pacienti napokon umierajú na interkurentné choroby (najčastejšie pneumónie, sepsy z dekubitov alebo urosepsy, kardiálna dekompenzácia, dehydratácia).

Liečba Alzheimerovej choroby

Nefarmakologická liečba je zameraná na tréning kognitívnych funkcií, tréning pamäti, aktivácia, niektoré typy psychoterapie ako life-rewiew, v skorých štádiách ochorenia primeraná edukácia a kognitivno–behaviorálne techniky, vo všetkých štádiách je vhodná terapia s pomocou domácich zvierat, muzikoterapia, primeraná fyzická aktivita, správna výživa. Dôležitá je práca s rodinou a rodinnými opatrovateľmi a nepochybne tiež sociálna podpora pacienta a jeho rodiny. Farmakologická liečba je zameraná na potlačenie príznakov choroby. Je založená na chemickej stimulácii prenosu informácií v mozgu. Od liečby si nemožno sľubovať vyliečenie choroby, ale podstatné spomalenie priebehu choroby, oddialenie progresie do ťažkých štádií a predĺženie sebestačnosti pacienta. To zmierňuje zaťaž opatrovateľov a odďaľuje stratu sebestačnosti pacienta, ako aj nutnosť predčasnej inštitucionalizácie chorého.

Záver

Alzheimerova choroba sa v 21. storočí stáva globálnou katastrofou. S pribúdaním počtu starých ľudí narastá počet ľudí s touto demenciou v globálnom meradle. Odhaduje sa, že v roku 2025 bude na svete asi 34 miliónov ľudí s Alzheimerovou demenciou, ktorí budú vyžadovať od spoločnosti starostlivosť a liečbu. Liečba Alzheimerovej choroby je nákladná. Jej neliečenie je však v konečnom dôsledku ešte drahšie – zvyšujú sa náklady na opatrovateľov, inštitúcie, zdravotné a iné pomôcky, nehovoriac o psychickej a sociálnej a ekonomickej záťaži rodiny. Odmietanie liečby z ekonomických dôvodov alebo pre vek pacientov je nehumánne. Stále totiž platí stará medicínska zásada: „Ak nemôžeme vyliečiť, môžeme aspoň uľaviť“.

Autor článku: MUDr. Izabela Mátéffy, časopis Bedeker zdravia

Dátum zverejnenia: