Prijatím novely zákona o sociálnych službách č. 50/2012 Z.z. sa zmenili podmienky poskytovania sociálnych služieb. Novela tak reagovala na kritickú situáciu v sociálnych službách, avšak nevytvorila priestor na systémové zmeny. Napriek tomu niektoré paragrafy výrazne ovplyvnia poskytovateľov a prijímateľov sociálnych služieb.
Najviac vítanou bola zmena financovania sociálnych služieb. Pôvodne sa očakávalo, že príde k zrovnoprávneniu financovania sociálnych služieb u verejných a neverejných poskytovateľov tak, aby sa nerozlišovali dve skupiny prijímateľov „verejní“ ktorí si platia zlomok nákladov za služby a „neverejní“, ktorí si musia platiť ich prevažnú časť. Tento problém však novela rieši iba čiastočne a to účelovou dotáciou z rozpočtovej kapitoly MPSVR. Týka sa však iba sociálnych služieb zriadených alebo založených obcami a neverejných poskytovateľov vybraných druhov sociálnych služieb. Pre nich by to malo znamenať, že všetkým obecným zariadeniam a neverejným poskytovateľom vybraných druhov sociálnych služieb sa poskytne rovnaká výška príspevku na zabezpečenie prevádzky podľa jednotlivých druhov služieb zo zdrojov štátneho rozpočtu. Veľkým mínusom tejto úpravy je, že opäť vynechala riešenie financovania domácej opatrovateľskej služby, a to napriek tomu, že vo všetkých dokumentoch vláda deklaruje jej podporu.
Ďalšou významnou zmenou v oblasti financovania sociálnych služieb je ustanovenie minimálnej výšky úhrady za služby dlhodobej starostlivosti zo strany klienta pre obce a vyššie územné celky v ich všeobecne záväzných nariadeniach, a to vo výške minimálne 50 % ekonomicky oprávnených nákladov na sociálnu službu. Očakáva sa, že sa týmto zvýši príjem samospráv a navýši sa rozpočet v oblasti poskytovania či zabezpečovania sociálnych služieb. Touto zmenou dochádza k čiastočnému vyrovnávaniu finančného zaťaženia verejných a neverejných klientov, avšak ešte stále nie je úplne odstránená diskriminácia neverejných klientov, ktorí ešte stále platia podstatne viac ako je 50% ekonomicky oprávnených nákladov, nakoľko poskytovatelia, ktorí im služby poskytujú dostávajú podstatne nižšie finančné objemy, ako dostávajú verejní poskytovatelia z rozpočtu samosprávy.
Proti tomuto ustanoveniu boli veľké protesty zo strany prijímateľov sociálnych služieb vo verejných zariadeniach, ktoré viedli k tomu, že novela napriek schváleniu v parlamente bola v prvom kole prezidentom odmietnutá. Apelovalo sa nízkymi dôchodkami prijímateľov sociálnych služieb, ktorí si nebudú môcť dovoliť platiť poplatky za služby vo výške 50% nákladov. Iróniou bolo, že protestovali klienti, ktorí by podľa pravidiel zavedených ešte v roku 2008 nemali v sociálnych zariadeniach byť, nakoľko nie sú odkázaní na tieto služby, ale odchodom do zariadení si kedysi riešili svoju bytovú alebo rodinnú situáciu. Vôbec sa pri týchto protestoch nebrali do úvahy tisíce mlčiacich odkázaných a nevládnych klientov, ktorí zostávajú v domácom prostredí a musia sa o nich starať rodinní príslušníci, pretože miesta v sociálnych zariadeniach sú obsadené, a oni čakajú v poradovníkoch kým na nich príde rad. Rovnako sa odignoroval fakt, že už dnes existuje veľká skupina občanov, ktorí si musia za sociálne služby platiť podstatne viac ako je 50% ekonomicky oprávnených nákladov a nikto sa ich nepýta, kde na to ich rodiny vezmú. Jedno je isté, pokiaľ nebude financovanie sociálnych služieb viazané priamo na meno klienta, podľa stupňa jeho odkázanosti a na zariadenie podľa druhu sociálnych služieb, nebudú mať všetci prijímatelia rovnaké podmienky.
Prvým krokom k náprave týchto pomerov je aj sprísnenie podmienok na prijatie do zariadenia pre seniorov, a to zvýšením stupňa odkázanosti klienta tak, aby sa do týchto zariadení dostávali len klienti ktorí sú v IV. stupni odkázanosti. Je síce pravdou, že klienti, ktorí nie sú odkázaní alebo sú posúdení ako menej odkázaní, v zariadeniach zostanú, avšak zníži sa tlak na prijímanie nových a vytvorí sa priestor na prijímanie skutočne odkázaných klientov, ktorí už nemôžu zostávať v domácom prostredí nakoľko ich stav je tak závažný, že sa už nedá zvládnuť starostlivosťou rodinnými príslušníkmi alebo domácou opatrovateľskou službou.
Novinkou je, že pri prijímaní sa už bude zohľadňovať nielen súčasný príjem a majetok prijímateľa sociálnej služby, ale sa bude prihliadať aj na príjem získaný predajom nehnuteľného majetku posledných piatich rokoch. Bežne sa totiž stávalo, že senior alebo jeho príbuzní darovali alebo predali majetok seniora a vyhlásili ho za bezmajetného a sociálne odkázaného, čiže na služby sme sa mu skladali my všetci, zatiaľ čo rodina si majetok užívala. Vynaliezavosť našich občanov však nepozná hranice a preto je otázne či obdobie piatich rokov je dostatočné. V zahraničí sa bežne berie do úvahy posledných 10 rokov pred prijatím do zariadenia.
V snahe vyhnúť sa tejto kreativite občanov je ďalšie ustanovenie a to zaviazať osoby, ktoré získali majetok darom, aby sa podieľali na úhrade nákladov za poskytovanú sociálnu službu, ak takýto darca nemá dostatok zdrojov na ich krytie.
Otáznym je ďalšie ustanovenie a to zrušenie 60 dňovej lehoty na poskytnutie alebo zabezpečenie sociálnej služby samosprávou. Sníme sa tým tlak na sociálne služby v dôsledku prevažujúceho dopytu nad ponukou, avšak na druhej strane občan nemá žiadnu záruku, že sa mu tieto služby včas poskytnú. Pokiaľ totiž táto lehota platila, boli samosprávy nútené hľadať pre svojich občanov riešenie a žiadať o služby aj neverejných poskytovateľov a prispievať určitým finančným obnosom na tohto prijímateľa sociálnych služieb. Teraz nemusia.
O ďalších zmenách a to možnosti poskytovať sociálne služby samoplatcom aj bez posúdenia ich odkázanosti sme sa zaoberali v predchádzajúcom príspevku (http://www.zzz.sk/?clanok=12030) a rozšíreniu okruhu osôb, ktoré môžu poskytovať sociálne služby sa budeme venovať v niektorom ďalšom príspevku.
Autor článku: Doc. MUDr. Božena Bušová, CSc., MPH