Ako sa vyhnúť alebo zbaviť stresu?!

Ako sa vyhnúť alebo zbaviť stresu?!
Zdroj: bigstockphoto.com

Áno, stres je všade okolo nás, ale nie každý ho vie spracovať, zbaviť sa ho, dostať sa do pohody. Autorka novinky Stres Kate Middletonová ponúka overené techniky na zvládnutie tohto problému a vyvracia predstavu, že jediným riešením je zbaviť sa pracovných povinností. Ak úspešne zvládnete stres, budete sa cítiť omnoho lepšie a vaša výkonnosť sa zvýši, aj keď sa nestanete supermužom či superženou.

V knihe Stres sa dozviete nielen to, ako stres pôsobí, ale najmä ako mu môžete čeliť či predchádzať. Je fakt, že tri z piatich návštev u lekára súvisia s ťažkosťami so stresom, preto túto skutočnosť netreba podceňovať. Ak niekedy máte pocit, že vám hrozí vyhorenie, alebo už trpíte akútnym stresom, doktorka Middletonová vám pomôže prekonať tieto situácie aj za predpokladu, že život na vás stále bude klásť vysoké nároky.

Iba na Zzz.sk si môžete prečítať kapitolu o vyhorení z knihy Stres:

Vyhorenie

Vyhorenie je termín, ktorý vyjadruje, čo sa stane, keď sme vyčerpaní nielen fyzicky, ale aj emocionálne. Tento pojem je veľmi rozšírený, hoci nemá špecifické diagnostické kritériá. Vyhorenie sa prejavuje, keď naše telo i mozog nie sú dlhšie schopné znášať vysoké nároky a stres, ktoré dovtedy predstavovali normu. Nejde teda o slabosť alebo že sme sa zosypali; je to telesná aj psychologická realita. Zrazu nie ste schopný pokračovať pod tlakom, čo na vás pôsobí. Ak sa vám to stane, nepodliehajte pocitu viny. Je to znamenie, že ste len človek a regenerácia neznamená, že sa potrebujete „pozbierať“; potrebujete si len oddýchnuť od náporu, ktorý ste znášali, aby ste si dobili baterky a zotavili sa. Vyžaduje si to istý čas.

Keď niekomu hrozí vyhorenie, cíti sa vyčerpaný, a to telesne aj duševne. Môže mať telesné príznaky dlhotrvajúceho stresu ako bolesti hlavy, zažívacie ťažkosti alebo všeobecne zhoršený zdravotný stav. Vyskytujú sa aj emocionálne príznaky ako extrémne zmeny nálady spojené s plačlivosťou alebo agresívnym správaním. Vyhorenie v sociálnej oblasti vedie k tomu, že jedinec má ťažkosti s aktivitami, ktoré mu zvyčajne robili radosť. Spoločenské príležitosti pociťuje ako povinnosť navyše a unavuje ho napríklad aj bežný rozhovor.

Vyskytujú sa aj iné príznaky. Ľudia, ktorým hrozí vyhorenie, mávajú povolanie, ktoré si vyžaduje vysoké emocionálne nasadenie, kde musia  byť veľmi zodpovední a nápomocní. Týmto ľuďom hrozí vyhorenie, lebo sa v práci musia rozdávať, čo si rokmi vyžiada svoju daň, ale aj preto, lebo si nevedia stanoviť jasné hranice a odísť načas z práce. Jednoducho, priveľmi sa angažujú, čo vedie k tomu, že pokračujú v práci aj vtedy, keď by mali oddychovať. Ak prekročia rozumnú mieru, súcit, čo ich viedol k tejto práci, sa začne vytrácať. Postupne začnú byť menej starostliví, a keď sa dostaví vyčerpanosť, povinnosti, ktoré ich povzbudzovali k činnosti, vyvolávajú pocit ešte väčšieho tlaku. Nenapĺňa ich uspokojenie a práca ich prestane tešiť. Stratia nadšenie pre zamestnanie, ktoré dovtedy zbožňovali.

Je jednoduché nezáväzne sa rozprávať o vyhorení, žartovať o tom s priateľmi a kolegami alebo sa nazdávať, že nám sa to nemôže stať. No čo ak ste práve teraz v situácii, keď stres prekročil únosné hranice? Všetci máme bod zlomu, keď vyhorenie prestane byť niečím, s čím žijeme a celé týždne sa s tým zahrávame, ale stane sa realitou. Bez ohľadu na to, že by sme chceli byť imúnni voči takému tlaku, každý sa niekedy dostane do stavu, keď emocionálny, psychický a fyzický nápor stresu nám nedovolí pokračovať v práci alebo aj v akýchkoľvek iných činnostiach. Je to, akoby telo definitívne povedalo stop. Ľudia, ktorí zažili totálne vyhorenie, tvrdia, že jedného dňa jednoducho vedeli, že ďalej už nevládzu – vstať z postele, konať si povinnosti, neboli schopní „pozbierať sa“. Problém však je, že tu nejde o to „pozbierať sa“. Vyhorenie nemá nič spoločné so slabosťou, lenivosťou alebo nadmernou emocionálnosťou. Ide o výlučne telesný stav, keď dlhodobý stres si žiada svoju daň, keď sa potrebujeme zotaviť – a tento stav nás môže zaskočiť.

Prečítajte si skúsenosť Marka, lekára, ktorý si uvedomil, že vyhorel a že na zotavenie si musí vziať voľno:

Nikdy by mi nezišlo na um, že by sa mi to mohlo stať, a nemal som ani potuchy, že mi čosi také hrozí. V mojom zamestnaní všetci pracovali na doraz, takže nebolo nič nezvyčajné, keď som pracoval veľmi dlho bez prestávky. V práci som bol roky pod silným stresom, bolo to pre mňa bežné. Vlastne ani neviem, čo spôsobilo, že som prekročil hranice únosnosti. Mal som zdravotné problémy – celkom bezvýznamné bolesti hlavy, pokazený žalúdok, zlý spánok. Aj v súkromí sa vyskytli problémy – moja dlhoročná partnerka si našla nové zamestnanie, často pracovala mimo bydliska a nakoniec sme sa rozišli, čo bolo pre mňa veľmi ťažké. Cítil som sa strašne vystresovaný – nebol som schopný vypnúť, aj doma som rozmýšľal o práci, čo zvyčajne nerobievam. V práci sa mi často rozbúšilo srdce, myšlienky mi tak rýchlo vírili v hlave, až ma pod ich tlakom rozbolela hlava. Dostal som sa do stavu, keď som pracoval len silou vôle. Plnil som si povinnosti, no práca ma nebavila. Bol som pohoršený, keď u niektorého pacienta nezabrala liečba, čo som mu predpísal. Bral som to osobne a búril som sa proti myšlienke, že by som mal vyvinúť viac úsilia alebo sa prípadom zaoberať aj mimo pracovného času. Situácia sa vyhrotila nečakane. Raz v pondelok ráno som sa zobudil a vedel som, že nevládzem pokračovať v práci. Zaskočilo ma to, lebo som si to nevedel vysvetliť. Napokon som oznámil práceneschopnosť a povedal som, že mi je zle. Vrátil som sa do postele a zostal som ležať. Bolo mi jasné, že som v práci skončil.

Pri čítaní Markovho príbehu viacerí z vás si uvedomia, že sa cítia podobne. Keď sa okolnosti natoľko vyhrotia, ako to opisuje Mark, zvyčajne jediným východiskom je vziať si voľno, oddýchnuť si a zregenerovať sa. Istý čas trvá, kým sa telo zotaví, no treba si ho dožičiť. Často sa takémuto stavu dá predísť. Väčšina ľudí už pred úplným zrútením spozná varovné signály, že na nich dolieha priveľký stres. Problém je, že mnohí ich ignorujú a bez ohľadu na ne pokračujú ako dovtedy. Istý stupeň vyhorenia nie je nič ojedinelé a tí, ktorí majú veľmi náročné povolanie, to z času na čas pocítia – zväčša tesne predtým, ako si vezmú dlho odkladanú dovolenku. Tieto pocity sa ľahko prehliadnu, lebo ľudia ich pokladajú za súčasť svojej práce. Mnohí z nás očakávajú cykly opakovaných stavov vyčerpania a straty motivácie, následnej prepotrebnej dovolenky a opätovného návratu do práce, a snažia sa tieto pocity potláčať. Vyhorenie by sme však mali brať veľmi vážne.

Skúste sa na tento problém pozrieť nasledovne. V určitých profesiách je vyhorenie jednou z najčastejších príčin, prečo ľudia z miesta odchádzajú a hľadajú si iné zamestnanie. Znamená to, že každodenný stres, ktorý bežne zvládajú, ich napokon prinúti opustiť prácu, ktorú majú radi a ktorá ich napĺňala. Najmä ak pracujú v odbore, kde je vyhorenie veľmi častým problémom, zvládanie stresu býva jedným z najdôležitejších faktorov, ktorý ovplyvňuje, či sú dlhodobo schopní byť úspešní na svojom mieste. Z krátkodobého hľadiska to môže byť mimoriadne náročné, lebo títo ľudia chcú robiť čo najviac, kladú na seba vysoké nároky, idú nad svoje sily. Veľa ľudí sa mi zverilo: „Viete, ak chcem svoju prácu robiť dobre, musím vynakladať mimoriadne úsilie.“ Ja im však vravím, že ak sa v rámci práce prejavia príznaky vyhorenia, znamená to, že to robia dobre iba z krátkodobého hľadiska. Dlhodobo budú pravdepodobne čoraz vyčerpanejší, znechutenejší a napokon dajú výpoveď.

Ak teda chcete  byť vo svojom zamestnaní naozaj vynikajúci, dobre si premyslite, ako by ste sa mohli chrániť pred stresom, ktorý vám v práci hrozí.

Toto posolstvo je dôležité pre nás všetkých, no mimoriadny význam má najmä  pre tých, ktorých povolanie si vyžaduje, aby veľa zo seba vydávali – emocionálne aj fyzicky. Profesie, ktoré sú spojené s veľkou telesnou aktivitou, napríklad športová kariéra, fyzicky náročná práca alebo starostlivosť o ľudí, prípadne zamestnania, pri ktorých sa treba zamerať na potreby druhých – to všetko je spojené s veľkým rizikom vyhorenia. Niektoré štúdie zaoberajúce sa týmito profesiami zistili, že polovici ľudí, ktorí sa na výskume zúčastnili, vážne hrozilo vyhorenie. Najviac ohrození sú často tí, pre ktorých povolanie nepredstavuje len finančné zabezpečenie; pre ktorých je práca poslaním, spôsobom života, niečím, čo robia radi a je priam ich súčasťou. Patria sem medicínske povolania ako lekár a zdravotná sestra, ďalej učiteľské, sociálne či kňazské profesie. Tragédiou vyhorenia je, že často postihuje ľudí, ktorých práca najväčšmi motivuje, napĺňa a veľmi sa v nej angažujú. Ak sa stanú obeťou vyhorenia, musia sa vyrovnať nielen s telesnými a emocionálnymi dôsledkami, ale aj so skutočnosťou, že sa musia svojho povolania vzdať, že nedosiahnu to, po čom túžili, a že tí, o ktorých sa chceli starať, sa budú musieť zaobísť bez nich. Možno sa ešte pokúsia vrátiť k svojej práci, no zakaždým zistia, že je priveľmi stresujúca a znovu si od nej musia oddýchnuť. Toto opakované „zlyhanie“ – takto to dotyčný pociťuje – ešte znásobujú ostatné ťažkosti a emócie, ktoré sú súčasťou situácie, a to všetko má na jedinca veľmi vážne dôsledky.

Prečo nás vlastne stres znepokojuje? Čítajte ďalší úryvok na BUX.sk.

Autor článku: Vydavateľstvo Ikar

Dátum zverejnenia: