Vyživovacia povinnosť rodičov k deťom (výživné)

Vyživovacia povinnosť rodičov k deťom (výživné)
Zdroj: bigstockphoto.com

Tento článok má za cieľ priblížiť čitateľom inštitút výživného (ľudovo nazývaného „výživné na deti“), poukázať na jeho špecifiká, určiť okruh účastníkov súdneho konania a analyzovať práva a povinnosti v súvislosti s vyživovacou povinnosťou rodičov k deťom, článok bol vypacovaný v spolupráci s advokátom Mgr. Lukášom Peškom.

Výživné vo všeobecnosti

Ako uvádzame vyššie, témou článku je vyživovacia povinnosť rodičov k deťom. Základným zákonom, ktorý upravuje výživné, je zákon č. 36/2005 Z.z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej ako „ZR“). Okrem „výživného na deti“ upraveného v §62 a nasl. ZR však ZR upravuje aj ostatné druhy výživného a príspevkov, a to konkrétne:

§  Vyživovacia povinnosť medzi manželmi (§ 71 ZR);

§  Vyživovacia povinnosť medzi ostatnými príbuznými (§ 68 a nasl. ZR);

§  Príspevok na výživu rozvedeného manžela (§ 72 a § 73 ZR);

§  Príspevok na výživu a úhradu niektorých nákladov nevydatej matke (§ 74 ZR).

Vyživovacia povinnosť rodičov k deťom je zákonná povinnosť a vzťahuje sa na oboch rodičov. Nie je podstatné, či sa dieťa narodilo pred uzatvorením manželstva alebo po ňom. V prípade smrti jedného z rodičov má vyživovaciu povinnosť druhý z manželov. Výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Vznik vyživovacej povinnosti je spojený s narodením dieťaťa a jej zánik sa viaže na schopnosť dieťaťa sa samostatne živiť. Je teda možné uviesť, že zánik vyživovacej povinnosť je individuálny a súd ju skúma v každom jednotlivom prípade samostatne. Podľa súdnej praxe schopnosť maloletého dieťaťa samo sa živiť nemožno posudzovať len so zreteľom na dosiahnutý vek a stupeň telesnej a duševnej vyspelosti, ale aj vzhľadom na to, ako je maloleté dieťa z mravného a charakterového hľadiska pripravené, najmä výchovným pôsobením rodičov, podieľať sa svojou činnosťou na spoločensky užitočnej práci (R 74/1969).

Prípadov, kedy súd rozhodne (v niektorých prípadoch iba na návrh, v iných prípadoch z úradnej moci- ex offo- a povinne) o vyživovacej povinnosti, je niekoľko:

§  ak rodičia spolu žijú, ale jeden z nich svoju vyživovaciu povinnosť voči maloletému dieťaťu dobrovoľne neplní (§65 ods.2 ZR);

§  ak rodičia maloletého dieťaťa spolu nežijú (65 ods. 1 ZR);

§  pri rozvode manželstva a úprave práv a povinností k maloletým deťom (§24 ods. 1 ZR);

§  pri zverení maloletého dieťaťa do náhradnej osobnej starostlivosti (§45 ods. 8 ZR);

§  pri zverení maloletého dieťaťa do pestúnskej starostlivosti (§51 ZR).

Výška výživného

Pri určovaní výživného a jeho výšky sa taktiež uplatňuje individuálny prístup. Súd skúma individuálne možnosti, schopnosti a majetkové pomery oboch rodičov.  Zákon však určuje minimálnu hranicu výživného vo výške 30% zo sumy životného minima na nezaopatrené dieťa. V súčasnosti preto súd nemôže určiť (§62 ods.3 ZR) povinnosť platiť výživné v sume nižšej ako 26,65 EUR.

Súd pri určení výšky výživného prihliada a berie do úvahy nielen schopnosti, možnosti a majetkové pomery rodičov, ale i odôvodnené potreby dieťaťa a takisto i to, ako sa ktorý z rodičov a v akej miere o dieťa osobne stará ako aj to, ako sa ktorý z rodičov stará o domácnosť. Do úvahy súd neberie výdavky rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť.

Pre určenie výšky výživného pre maloleté dieťa sú rozhodujúce reálne zárobkové schopnosti a možnosti každého z rodičov, ktoré sú dané nielen ich subjektívnymi vlastnosťami (fyzickou zdatnosťou, vzdelaním, pracovnými skúsenosťami a pod.), ale aj okolnosťami objektívneho charakteru, najmä existenciou pracovných príležitostí primeraných vlastnostiam rodičov (R 5/1969).

Pre posúdenie schopností a možností rodiča nie sú rozhodujúce jeho skutočné zárobkové (prípadne aj majetkové) pomery, ale jeho reálne zárobkové (prípadne aj majetkové) možnosti, dané okrem iného jeho fyzickým stavom, nadaním, množstvom získaných vedomostí, pracovných skúseností a pod (R 27/1970).

Príkladom možno uviesť, že súd sa musí vysporiadať nielen s otázkou, či povinný rodič pracuje alebo nie, ale či vzhľadom na svoj zdravotný stav, kvalifikáciu a podobne pracovať môže (v bratislavskom kraji sú iné možnosti práce ako v prešovskom kraji a pod.).

Pre úplnosť uvádzame, že výživné nemusí striktne určiť iba súd, ale môže prísť k dohode oboch rodičov. Takúto dohodu potom súd schváli alebo nie.

Zmena sumy výživného

Určená výška (suma) výživného nie je výškou nemennou (resp. nezmeniteľnou). Životné pomery oboch rodičov alebo dieťaťa sú v neustálom vývoji a bolo by teda nelogické, aby súdne rozhodnutie o výške výživného na zmeny v živote detí a rodičov nereflektovali. ZR preto umožňuje obom „stranám“ podať návrh na zvýšenie výživného alebo návrh ne jeho zníženie.

Stručne uvádzane najbežnejšie dôvody na zvýšenie výživného:

§  Krúžkové a športové aktivity dieťaťa

§  Zmena školy a zmena stupňa vzdelávania (napríklad začiatok štúdia na strednej škole)

§  Zdravotné problémy dieťaťa

Na druhej strane, dôvodmi na zníženie výživného môžu byť hlavne:

§  Uzatvorenie nového manželstva

§  Zmena zdravotného stavu (zlepšenie v prípade dieťaťa resp. zhoršenie v prípade povinného rodiča)

§  Strata zamestnania povinného rodiča

§  Narodenie ďalšieho dieťaťa a s tým spojený vznik novej (ďalšej) vyživovacej povinnosti.

Platenie výživného v prípade smrti povinného rodiča

V prípade, ak príde k smrti povinného rodiča (teda toho z rodičov, ktorý bol zaviazaný na platenie výživného súdom) a je známy vinník, ktorý smrť rodiča spôsobil (ďalej ako „škodca“), podľa §448 Občianskeho zákonníka (OZ) fyzická osoba, voči ktorej mal zomretý v čase svojho úmrtia vyživovaciu povinnosť, má nárok na pozostalostnú úrazovú rentu. Tento nárok sa posúdi a suma pozostalostnej úrazovej renty sa určí podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení.

V prípade, že počas života zomrelého povinného rodiča došlo k súdnemu určeniu jeho vyživovacej povinnosti, predpokladá sa, že týmto súdnym rozhodnutím už bola konštatovaná vyživovacia povinnosť a určený jej rozsah a nie je preto potrebné ďalšie konanie. Ak však počas života zomretého povinného manžela výška výživného neurčila (či už zmluvne alebo rozhodnutím súdu), súd v konaní o náhradu škody musí preskúmať existenciu a následne aj výšku vyživovacej povinnosti ako  tzv. predbežnú otázku.

Ak bolo výživné určené rozhodnutím súdu, podľa súdnej praxe (napríklad Rozsudok NS ČR z 20. 2. 2002, sp. zn. 25 Cdo 1161/2000) je výška náhrady nákladov na výživu pozostalému daná rozdielom medzi tým, čo mu bol zomretý povinný na výživnom podľa zákona o rodine poskytovať, prípadne čo mu poskytoval dobrovoľne, a medzi výškou dôchodkových dávok poberaných pozostalým z dôvodu smrti výživou povinnej alebo výživu mu poskytujúcej osoby.

Záver

Problematika výživného je tak rozsiahla, že nie je objektívne možné ju zhrnúť v jedinom článku. Z tohto dôvodu sme sa rozhodli, že tému výživného rozdelíme do niekoľkých tematických celkov. V ďalších článkoch tak nájdete odpovede na otázky týkajúce sa napríklad následkov neplatenia výživného (exekúcia, trestnoprávne následky...), náhradného výživného alebo výživného ako pohľadávky v konkurznom konaní.

Autor článku: Občianske združenie ACTA SLOVACA

Dátum zverejnenia: