Psychosomatické ochorenia - keď sú ťažkosti „od psychiky“

Psychosomatické ochorenia - keď sú ťažkosti „od psychiky“
Zdroj: bigstockphoto.com

Možno sa Vám už stalo, že ste navštívili lekára so zdravotnými ťažkosťami a po mnohých náročných a nákladných vyšetreniach vám povedal: „Nič sme nezistili, máte to zrejme od psychiky (od hlavy, zo stresu,..)“.   Či už ide o búšenie srdca, bolesti hlavy, závraty, vysoký tlak, časté infekcie, problémy s trávením či kožné problémy , tento záver býva posledným útočiskom radikálnych prístrojových diagnostikov, keď ich elektrickí miláčikovia mlčia. No dobre, je to od psychiky, ale čo s tým ďalej? Znamená to, že vás to už bude trápiť celý život? Že ste „na hlavu“ a patríte na psychiatriu? Že máte brať celý život lieky proti depresii alebo úzkosti? 

Nie, rozhodne to tak nie je. Psychika je súčasťou ľudskej existencie rovnako ako telo, nedajú sa od seba nijako oddeliť a preto treba brať pri diagnostike a liečbe túto stránku človeka vždy do úvahy. 

Dalo by sa povedať, že v zásade všetky ochorenia (aj všetky telesné prejavy) majú čo robiť s duševným stavom človeka. Tieto duševno-duchovno-filozoficko-telesné vzťahy boli už pred tisícmi rokov zrejmé slávnym lekárom aj filozofom. Až prudký nástup modernej medicíny za posledných 40 rokov vytlačil z medicíny všetko, čo nie je hmatateľné, zaškatuľkovateľné  a „založené na dôkazoch“. Do tejto kategórie sa bohužiaľ duša, duch ani myseľ nezmestia, preto ich v súvislostiach oficiálnej medicíny len ťažko stretnete.  V súčasnosti sa ich vzťahu s telom venujú na Slovensku prevažne len okrajové odbory s nálepkou alternatívy.  V iných krajinách (Nemecko, škandinávske štáty) sú v tomto smere ďalej a súčasťou ich zdravotných systémov je aj odbor zvaný psychosomatická medicína.

V klasických učebniciach tohto odboru nájdete „typicky psychosomatické“ ochorenia ako sú priedušková astma, atopický ekzém, migréna, psoriáza, reumatoidná artritída či ulcerózna kolitída, pri ktorých bola odhalená zrejmá väzba na určitý osobnostný profil alebo konkrétne vzorce chovania. U týchto ochorení je možné dosiahnuť liečebné úspechy pomocou psychoterapie (aj keď to často nie je ľahké). 

Okrem týchto „typických“ ochorení  však v ambulancii denne narážame na mnoho ďalších ochorení a ťažkostí, pri ktorých je viazanosť na psychiku veľmi významná.

Dlhodobý stres, úzkosť, strach, psychická trauma, potláčanie fyziologických prejavov a emócií či neschopnosť nájsť si svoje miesto v rodine, vo vzťahoch, v zamestnaní či celkovo vo svete spôsobujú totiž v tele dlhodobé napätie a pretrvávanie aktivovaných stresových reakcií. Telo je pripravené na útek alebo útok, ten ale neprichádza. A neprichádza ani fáza relaxácie, ktorá dokáže obnoviť stratené sily. Kompenzačné mechanizmy sa vyčerpávajú, namáhané štruktúry sa opotrebovávajú, potlačený imunitný systém vedie k opakovaných infekciám, z dlhodobo zvýšeného krvného tlaku sa vyvinie doživotná hypertenzia,  zvýšená hladina cukru vyústi do cukrovky a zvýšený cholesterol do infarktu.

Chronický stres zďaleka nie je jediný mechanizmus vzniku ochorenia či príznaku na psychickom podklade. Ochorenie často spôsobí alebo zhorší informácia, ktorá evokuje silnú negatívnu emóciu, s ktorou sa nevieme vyrovnať.  V histórii medicíny je viacero prípadov, kedy inak zdravý človek proste zomrel od strachu. A všetci dobre vieme, koľko strachu – často len hypotetického a vzdialeného - dnešná mediálna doba produkuje.

V každom civilizačnom ochorení nájdeme prsty psychickej nerovnováhy či dlhodobého stresu. Moderná medicína ich tam však buď nevidí, alebo si s nimi nevie poradiť. Je ľahšie liečiť tabletkou tlak, cukor či cholesterol, než sa snažiť odstrániť príčiny, ktoré sú v prepracovaní, nespokojnosti, konfliktoch či ťažkej životnej situácii. Na tie neexistuje žiadna univerzálna zázračná pilulka – prístup musí byť veľmi individuálny a liečba (v tomto prípade psychoterapia) dostatočne dlhá. Ale hlavne musí dotyčný človek chcieť. Chcieť sa zapodievať sám so sebou, so svojimi pocitmi, postojmi, hlboko uloženými konfliktami a traumami, so svojím strachom a hnevom. Musí chcieť dosiahnuť zmenu. 

Navyše musí často prelomiť množstvo spoločenských tabu. Hoci napríklad v USA je už roky módnym trendom mať vlastného psychoterapeuta, u nás sú stále obrovské predsudky. Človek navštevujúci  psychológa alebo nebodaj psychiatra musí takpovediac chodiť kanálmi, pretože sa hanbí priznať to pred svojimi blízkymi a kolegami. Tiež sa obáva o svoje zamestnanie – pre zamestnávateľa to totiž môže byť impulzom, že by mohol byť na svoju prácu nespôsobilý. „Duševná porucha“ je obrovská stigma, ktorú si človek nesie po celý život ako Kainovo znamenie neistého ohrozenia pre svoje okolie. V tomto sme stále trochu ako v stredoveku, aj keď teraz si svoje „poruchy“ prevažne vyrábame sami pod vplyvom spoločenskej klímy a mediálnej masáže, ktoré v nás produkujú enormné množstvo negatívnych pocitov, ako sú hnev, závisť, strach alebo beznádej.

Ako hovoria štatistiky, psychických porúch je čím ďalej tým viac. A obrovské množstvo z nich je nepoznaných, pretože sa prejavujú telesnými príznakmi. Ak sa ľudstvu niekedy podarí dospieť k osvieteniu, snáď sa starostlivosť o duševné zdravie stane základným pilierom zdravotných politík aj v našich zemepisných šírkach.

Autor článku: MUDr. Lenka Bachratá, Mind&Body zdravotné centrum

Dátum zverejnenia: