Funguje liečba regresnou hypnoterapiou?

Funguje liečba regresnou hypnoterapiou?
Zdroj: bigstockphoto.com

Autor tejto knihy, doktor Weiss mal úspešne zavedenú psychiatrickú prax, pokojný život a vydarené manželstvo. V jeden deň však vstúpila do jeho ordinácie Catherine, ktorá trpela fóbiami, a celý jeho život sa zmenil. 

Učňovské životy duše je skutočný príbeh o vyliečení ženy poznačenej traumami minulých životov. Kniha zmenila život autorovi, aj vyše miliónu ľudí na celom svete, ktorí si ju už kúpili. Príbeh mladej ženy Catherine, ktorá prechádza minulými životmi a postupne sa zbavuje súčasných ťažkostí, sa stal viac než fascinujúcim čítaním. Toto je dôkaz, že existujú veci medzi nebom a zemou...

Reinkarnačne orientovanej regresnej hypnoterapii sa odvtedy úspešne podrobilo mnoho pacientov, medzi nimi aj celebrity ako Sylvester Stallone či Gloria Estefan. S autorom sa po prečítaní jeho knihy chcela stretnúť aj princezná Diana, no už nestihla.

Klasická liečba u Catherine nepomáhala a tak skúsil hypnózu, aby našli príčinu jej úzkostí v detstve. Neúspešne a preto jej dal pokyn, aby sa vrátila do obdobia, z ktorej pochádzajú jej symptómy. A ona sa vrátila do svojich minulých životov...

To, čo nasledovalo, bolo neuveriteľné. Catherine opisovala udalosti, ktoré sa udiali dávno pred jej narodením. V hypnóze sa vracala do prehistorických jaskýň, do palácov starovekého Egypta, či do vojnových čias minulého storočia. Snaha regresnou hypnoterapiou vytiahnuť spomienky z detstva sa skončila rozhovorom o živote pred takmer štyritisíc rokmi.

Pripomeňme, že Dr.Weiss nie je ezoterik, mystik, či nejaký okultista, ale moderný psychiater. Bol šokovaný a najskôr sa tieto poznatky bál zverejniť, aby si nezničil úspešnú kariéru odborníka. Napokon až po ôsmych rokoch vydal knihu Učňovské životy duše, ktorá sa vzápätí stala svetovým bestsellerom. Opisuje v nej liečbu Catherine a jej cestovanie minulými životmi. Práve v nich sa nahromadili menšie i väčšie životné traumy, ktoré si prenášala do ďalších životov a boli príčinou jej súčasných fóbií.

Iba na Zzz.sk si môžete prečítať úryvok z tohto svetového hitu:

Je nesporné, že všetko na svete má svoj dôvod. Vo chvíli, keď sa niečo dôležité stane, do veci síce nevidíme a nemáme tušenie, o čo ide, ale pri troche trpezlivosti sa časom zorientujeme.

Tak to bolo aj v prípade Catherine. Spoznal som ju, keď mala dvadsaťsedem rokov. Prišla ku mne do ambulancie, aby som jej pomohol zbaviť sa úzkosti, záchvatov panického strachu a fóbií. Hoci tieto stavy ju ťažili už od detstva, v poslednom čase sa výrazne vystupňovali. Doslova jej prerastali cez hlavu, bola zo dňa na deň vyčerpanejšia a upadala do apatie. Bola ustráchaná a neúnosne deprimovaná.

So mnou to bolo v tom čase presne naopak – na rozdiel od chaosu, v ktorom žila ona, v mojom živote išlo všetko pokojne a bez zádrhov. Žil som v usporiadanom manželstve s dvoma malými deťmi a v povolaní sa mi darilo. Všetko nasvedčovalo, že celý môj život sa vyvíja tak, ako to má byť, priamočiaro. Už aj rodina, v ktorej som vyrástol, bola usporiadaná a nažívala vo vzájomnej láske.

Pomerne hravo som dosahoval prvé vysokoškolské úspechy a už v druhom ročníku štúdia som dospel k rozhodnutiu stať sa psychiatrom.

Ako člen prestížnej vysokoškolskej spoločnosti Phi Beta Kappa som roku 1966 s vyznamenaním absolvoval Kolumbijskú univerzitu v New Yorku. Odtiaľ som prešiel na Yalovu univerzitu, kde som roku 1970 na Lekárskej fakulte získal titul doktora medicíny. Po následnej praxi v Bellevue Medical Center (New York University) som sa vrátil na Yalovu univerzitu, kde som sa špecializoval na psychiatriu. Potom som prijal ponuku na Pittsburskej univerzite, odkiaľ som po dvoch rokoch prešiel na univerzitu v Miami, kde ma poverili vedením odboru psychofarmakológie. Presadil som sa tu najmä v oblasti biopsychiatrie a ako špecialista na problematiku nadmerného užívania liekov. Po štyroch rokoch práce na univerzite som bol vymenovaný za docenta psychiatrie na Miamskej lekárskej fakulte a zároveň som sa stal primárom psychiatrického oddelenia fakultnej nemocnice. Vtedy som už bol vo svojom odbore známy aj ako autor tridsiatich siedmich vedeckých štúdií a zborníkových príspevkov.

Moja myseľ sa za roky sústredeného štúdia vycibrila tak, že som bol nastavený na exaktné uvažovanie – ako vedec rozhodne, no aj ako lekár mierne poznačený stopami konzervativizmu, nesporne pretrvávajúceho v oblasti psychiatrie. Spochybňoval som všetko, čo sa nedalo dokázať štandardnými metódami exaktnej vedy. Bol som síce informovaný o parapsychologických výskumoch na veľkých univerzitách v našej krajine, nezaujali ma však.

Boli to veci, ktoré sa mi zdali príliš odťažité a vzdialené od reality. A potom som stál zoči-voči prípadu Catherine. V úsilí o potlačenie jej psychických problémov som sa celých osemnásť mesiacov liečby opieral o konvenčné metódy. Keď to už vyzeralo tak, že v jej prípade nič nepomáha, rozhodol som sa skúsiť to s hypnózou. Na hypnotických sedeniach sa Catherine začali vybavovať spomienky na minulé životy a časom sa ukázalo, že práve to sú spúšťače jej terajších chorobných príznakov. Okrem toho vyšlo najavo, že Catherine disponuje schopnosťou sprostredkúvať informácie od akýchsi duchovných bytostí – Majstrov – a tlmočiť tak mnoho tajomstiev života a smrti. Po niekoľkých mesiacoch regresne orientovanej hypnoterapie Catherinine symptómy vymizli a ona sama konštatovala, že jej život sa naplnil šťas tím a pokojom, v ktoré už vôbec nedúfala.

Nemal som v tomto smere nijaké vedomosti, o ktoré by som sa mohol oprieť. Keď sa Catherinin prípad nádejne rozmotával, nevychádzal som z údivu. Neviem nijako prijateľne vedecky vysvetliť, o čo tu vlastne išlo. Veď v oblasti ľudského myslenia je priveľa vecí, ktoré sú mimo hraníc nášho chápania. Možno bola Catherine schopná v hypnóze sa sústrediť na tú časť svojho nevedomia, kde boli uložené jej súčasné spomienky na minulé životy. Alebo azda prenikla do toho, čo psychoanalytik Carl Jung označil za kolektívne nevedomie, predstavujúce zdroj energie všetkého navôkol a obsahujúce spomienky celého ľudského pokolenia.

Prvý raz som zazrel Catherine, ako si v mojej čakárni nervózne listuje v časopise. Mala oblečené karmínovočervené šaty. Jej nepokojný dych prezrádzal, že je dosť nesvoja. A to som ešte ani nevedel, že už má za sebou dvadsaťminútové nervózne prechádzanie po chodbách, počas ktorého sa snažila presvedčiť samu seba, že na dohodnuté vyšetrenie v mojej ambulancii má ísť a že teraz by už nebolo vhodné zutekať.

Vyšiel som do čakárne a privítal som ju. Podali sme si ruky. Catherinina bola studená a vlhká, čo len potvrdzovalo jej trému. Trvalo jej celé dva mesiace, kým sa odhodlala objednať sa ku mne, aj to až potom, čo ju dvaja tunajší lekári, ktorým dôverovala, nezávisle od seba dôrazne presviedčali o tom, že sa má obrátiť práve na mňa. A tak sa tu napokon objavila.

Catherine je veľmi pekná žena. Má polodlhé svetlé vlasy a orieškovohnedé oči. V tom čase pracovala v nemocnici, kde som bol primárom psychiatrického oddelenia, ako laborantka a okrem toho si zarábala odevným dizajnérstvom (navrhovala modely plaviek). Voviedol som ju do svojej ambulancie a posadil som ju do veľkého koženého kresla pri „psychoanalytickej“ pohovke. Sedeli sme oproti sebe za polkruhovým stolom.

Catherine sa mlčky uvelebila vo fotelke, nevedela však, ako má začať. Chvíľu som čakal a nechával som prvé slová na ňu, potom som jej pozvoľna začal klásť otázky týkajúce sa jej minulosti. Prvé sedenie som viedol tak, aby som si ujasnil, kto vlastne táto mladá žena je a čo ju trápi. Odpoveďami na moje otázky mi postupne odkrývala svoj život. Bola prostredným z troch detí konzervatívnej katolíckej rodiny v malom mestečku v Massachusetts. Jej brat, ktorý prišiel na svet o tri roky skôr než ona, bol športový typ a rodičia mu vo výchove poskytovali voľnosť, ktorú Catherine odopierali. Jej sestra, najmladšie z detí, bola miláčikom rodičov.

Keď sme sa začali baviť o jej chorobných symptómoch, Catherine začala byť zjavne napätejšia a nervózna. Jej reč sa zrýchlila, predklonila sa a o stôl sa podoprela lakťami. Počas celého doterajšieho života pociťovala bremeno strachu. Mala strach z vody, zo zadusenia, a to natoľko, že nemohla prehltnúť tabletku, bála sa lietadla, mala hrôzu z tmy a desila ju smrť. Jej fóbie sa v poslednom čase začali zhoršovať. V snahe cítiť sa bezpečnejšie neraz spala v šatníku vo svojom byte. V posteli sa zvyčajne aj dve-tri hodiny prehadzovala, kým sa jej podarilo usnúť. A aj keď zaspala, jej spánok býval povrchný, nepokojný a prerušovaný. Vracali sa jej nočné mory a somnambulické stavy, akými trpela už v detstve. Tým, že ju ubíjali fóbie a chorobné symptómy, viac a viac podliehala depresiám.

Autor článku: Vydavateľstvo Ikar

Dátum zverejnenia: