Osteoporóza vzniká poruchou súhry dvoch hlavných druhov kostných buniek: osteoklastov (buniek, ktoré odbúravajú staršie kostné tkanivo) a osteoblastov (buniek, ktoré tvoria novú kosť, lepšie povedané – tvoria novú hmotu, do ktorej sa ukladá vápnik a fosfor, čím vznikne nová kosť). U každého z nás počas celého života pracujú osteoklasty a osteoblasty v určitej súhre, vzájomnej náväznosti. V existujúcej kosti najprv vzniknú osteoklasty a pustia sa do práce: v priebehu niekoľkých týždňov „rozpustia“ kostnú hmotu a vyhĺbia jamku, čomu sa odborne vraví „osteorezorpcia“. Následne nastane čas pre činnosť osteoblastov: tvoria bielkovinný základ novej kostnej hmoty (odborný termín preň je „organická matrix“) a kladú ho do vyhĺbenej jamky, až kým ju celú nevyplnia, čo trvá niekoľko mesiacov (aj tu platí, že budovať je prácnejšie ako ničiť). Činnosť osteoblastov sa odborne nazýva „osteoformácia“. Nasleduje tretia časť tvorby novej kosti: z krvi, privádzanej drobnými cievkami začnú do pripravenej organickej matrix prenikať minerály vápnik a fosfor a usadzujú sa v nej v podobe drobných kryštálikov hydroxyapatitu. Usadzovanie anorganického hydroxyapatitu do organickej matrix trvá niekoľko týždňov a odborne sa nazýva „mineralizácia“. Ukončením mineralizácie je nová kosť hotová – obsahuje cievy, ktoré ju vyživujú, kostné bunky, ktoré sú v neaktívnom štádiu zaliate v novej kostnej hmote, ktorej kryštáliky hydroxyapatitu dodávajú potrebnú tvrdosť, pevnosť a odolnosť. Namiesto starej, unavenej kosti má človek kosť novú – pevnú a odolnú.
Ako už bolo povedané, kostné bunky pracujú v určitej časovej súhre, náväznosti. Rozsah ich práce však nemusí vždy byť rovnaký – osteorezorpcia sa kvantitatívne nemusí vždy rovnať osteoformácii. V praxi to znamená, že novej kosti sa môže vytvoriť viac alebo menej, ako sa odbúralo starej kosti: výsledkom obnovy kostnej hmoty je teda zisk alebo strata novej kosti. V detstve, najmä v puberte osteoformácia prevyšuje osteorezorpciu – deťom kosti rastú do dĺžky aj mohutnejú. Tak je tomu až do dosiahnutia maximálneho množstva kostnej hmoty (časovo niekedy začiatkom dospelosti, zhruba do 30-teho roku života). Maximum obsahu kostnej hmoty je pre každého jedinca individuálne, pretože je z veľkej časti podmienené geneticky. Jeho dosiahnutie však má každý vo vlastných rukách, pretože je ovplyvnené radom faktorov, o ktorých rozhoduje samotný jedinec: správna výživa s dostatkom bielkovín a minerálov, najmä vápnika, každodenný pohyb, najmä na miernom slnku, ktoré v pokožke vytvára vitamín D, potrebný pre vstrebávanie kalcia v čreve aj pre jeho ukladanie do kostnej matrix, vyhýbanie sa fajčeniu a pitiu sladkých sýtených nápojov či dokonca alkoholu, čo výrazne škodí kostnej hmote.
Pre jedinca, ktorý sa chce vyhnúť osteoporóze je výhodné dosiahnuť vlastný maximálny obsah kostnej hmoty – odvtedy už bude kostnú hmotu len strácať, a to aj keď si uchová plné zdravie. V živote existujú dve nebezpečné obdobia, kedy sa kostné straty môžu výrazne zvýšiť:
1) u žien počas prvých 5-8 rokov po menopauze, kedy sa stratí ochranný vplyv ženských pohlavných hormónov (estrogénov), čím sa zvýši osteorezorpcia a nadobudne prevahu nad osteoformáciou. U každej tretej ženy sa osteorezorpcia zvýši tak výrazne, že strata kosti vyústi do tzv. postmenopauzálnej osteoporózy. Charakterizovaná je zlomeninami predlaktia a stavcov. Niekedy na ňu upozorní strata zubov, pretože sa stráca aj kostná hmota v čeľustiach.
2) u starých ľudí zhruba po 65-tom roku života, kedy pomerne výrazne klesá osteoformácia. Stav sa často komplikuje nedostatkom kalcia a vitamínu D, čo zvyšuje osteorezorpciu. Nepomer medzi stratami kosti a jej výstavbou je vtedy tak výrazný, že vzniká tzv. senilná osteoporóza. Vyskytuje sa nielen u žien, ale aj u mužov. Charakterizovaná je hlavne nebezpečnými až život ohrozujúcimi zlomeninami hornej časti stehnovej kosti a klinovitými zlomeninami stavcov. Pomerne často sa však vyskytujú aj zlomeniny hornej časti kosti ramennej kosti lýtkovej, panvových kostí a lýtkovej kosti.
Postmenopauzálnou a senilnou osteoporózou trpia inak zdravé osoby. Sú to preto dva hlavné a najviac sa vyskytujúce typy primárnej osteoporózy, kedy sa u postihnutého nevie zistiť základné ochorenie, vedúce k stratám kostnej hmoty. Poznáme však aj sekundárnu osteoporózu, ktorá vzniká ako následok nejakého iného ochorenia alebo stavu, spôsobujúceho výrazné kostné straty. Najdôležitejšie príčiny sekundárnej osteoporózy sú:
1) poruchy žliaz s vnútorným vylučovaním (endokrinologické ochorenia): hypogonadizmus (nedostatok pohlavných hormónov), hypertyreóza (zvýšená činnosť štítnej žľazy, hyperkortikalizmus (zvýšená činnosť kôry nadobličiek), hyperparatyreóza (zvýšená činnosť prištítnych teliesok), akromegalia (ochorenie časti podväsku mozgového so zvýšeným výdajom rastového hormóna), diabetes mellitus I. typu („cukrovka“ závislá na podávaní inzulínu)
2) chronické ochorenia, najmä zápalové a spojené s poruchou funkcie daného orgánu: žalúdka, slinivky brušnej, čriev, pečene, obličiek, pľúc a dýchacích ciest, systémové zápalové ochorenia kĺbov
3) nádorové ochorenia, najmä plazmocytóm (myelóm), leukémia, lymfomatóza (nádory krvných buniek), ale aj akékoľvek iné zhubné nádory
4) stavy po transplantácii orgánov
5) nedostatočný príjem a/alebo vstrebávanie živín (bielkovín, minerálov – najmä vápniku, vitamínov – najmä vitamínu C a vitamínu D)
6) chronické (aspoň niekoľkomesačné) podávanie niektorých liekov, najmä kortikosteroidov (napr. Prednison, Medrol, Dexametason), antikonvulzív (= liekov proti epilepsii), antacíd (=liekov proti zvýšenej kyslosti žalúdočnej šťavy), antikoagulancií (=liekov proti zrážanlivosti krvi), tyreostatík (=liekov proti zvýšenej funkcii štítnej žľazy), imunosupresív (=liekov proti zvýšenej imunitnej odpovedi organizmu) a niektorých liekov, podávaných pri zhubných nádoroch prsníka a prostaty.
7) dlhodobé upútanie na lôžko (napr. po cievnej mozgovej príhode alebo ťažkom úraze).
Môžeme si teda zhrnúť základné poznatky o vzniku osteoporózy. Ochorenie vzniká buď bez zjavnej príčiny (primárna osteoporóza), a to najmä u žien počas prvých 5-8 rokoch po menopauze a u starších osôb po 65-tom roku života, predovšetkým ak im v diéte chýba vápnik a vitamín D. Druhým spôsobom vzniku osteoporózy je prítomnosť nejakého základného ochorenia alebo stavu, ktoré po čase vedie k stratám kostnej hmoty (sekundárna osteoporóza). Takto sa prejavujú najmä ochorenia žliaz s vnútorným vylučovaním, chronické ochorenia vnútorných orgánov (žalúdok, pečeň, slinivka, črevá, obličky a pľúca) spojené s poruchou ich funkcie, zhubné nádorové ochorenia, nedostatok vápnika, bielkovín a vitamínu D v potrave a chronické užívanie niektorých liekov, najmä kortikosteoidov, antiepileptík, liekov pri zvýšenej funkcii štítnej žľazy a liekov proti zvýšenej kyslosti žalúdočnej šťavy. Jednotiacim podkladom vzniku osteoporózy (či už primárnej alebo sekundárnej) je nerovnováha činnosti buniek, ktoré odbúravajú starú kosť a buniek, ktoré budujú novú kosť.
Uvedené príčiny a mechanizmy vzniku osteoporózy majú značný význam v liečbe – lekár musí najprv vylúčiť (alebo ich liečiť) všetky významné ochorenia a stavy, vedúce k sekundárnej osteoporóze, a posúdiť veľkosť osteorezorpcie a osteoformácie pri primárnej aj sekundárnej osteoporóze, aby vedel správne vybrať liek na jej liečbu. Nepátrať po možných príčinách sekundárnej osteoporózy a hneď pacienta liečiť na primárnu osteoporózu môže podstatným spôsobom znížiť výsledky liečby.
Autor článku: MUDr. Juraj Wendl CSc.