Púšťanie krvi pomocou pijavice je spomínané lekármi už v starom Ríme (napríklad Galen) a vo východnej medicíne (npríklad Ibn Sina – Avicenna). O masovosti používania a teda o účinnosti hirudoterapie svedčí skutočnosť, že v 30-tych rokoch 18. storočia bolo len v Rusku predaných 30 miliónov pijavíc ročne. Liečebná užitočnosť pijavíc bola tak vysoká, že na prelome 18. a 19. storočia vyvážalo Rusko do západnej európy a predovšetkým do Francúzska 80 až 100 miliónov ročne. Taktiež Maďarsko bolo veľkým vývozcom pijavíc.
Neskôr bolo liečenie pijavicu vytlačené metódou púšťania krvi žilou. Používanie pijavíc pri liečení sa udržalo iba u liečiteľov, mníchov a teda aj v ľudovom liečiteľstve. V priebehu druhej polovice 19. storočia a začiatkom 20. storočia sa vzťah k hirudoterapii veľmi pomaly menil, lebo si lekári všimli, že pri niektorých chorobách liečenie pôsobí na celý organizmus a to bez vedľajších účinkov. Je možné s poľutovaním konštatovať, že i niektorí súčasní predstavitelia modernej medicíny sa stavajú k hirudoterapii prinajmenšom s nedôverou a stále uprednostňujú farmakologické liečenie, bez ohľadu na fakt, že je klesajúca účinnosť liekov a stúpajúca chorobnosť. Najzaujímavejšie na tom je, že najväčšie námietky majú práve tí ,,odborníci”, ktorí o hirudoterapii nevedia absolútne nič – predniesol jeden známy český lekár.
O užitočnosti svedčia i zákony v niektorých krajinách, ktoré ich už stáročia zákonom chránia. Na svete existuje približne 600 druhov pijavíc, z nich sa v medicíne používajú len tri druhy. Tieto pijavičky sa dajú ľahko od iných rozlíšiť, na chrbte majú žlto-oranžové alebo zelené prúžky. Ostatné druhy pijavíc sú absolútne nevhodné pre medicínske účely. Lekárske pijavice sú na červenej listine a v prírode sa už takmer nevyskytujú. Dnes sa pijavice množia v zajatí v inštitúciách ako Bristol Zoo Gardens. Pijavice našli novú slávu v mikrochirurgii, kde lekári vyžadujú precíznosť pijavíc, odviesť upchaté cievy, zrazenú krv zo zranených miest. Plastickí chirurgovia sú zvlášť vďační pre prínos, ktorý robia pijavice pri ťažkých transplantáciách a rekonštrukčnej chirurgii.
O anatómii:
Pijavice sú hermafroditi, skladajú sa z oboch, teda z mužského a ženského pohlavného orgánu, pričom sa vzájomne oplodňujú. Do zámotku ukladajú 10-30 oplodnených vajíčok. Behom ich kladenia vylúčia 4-5 zámotkov, ktoré ostávajú v zemi blízko vody. Po mesiaci sa z vajíčok vyliahnu malé pijavice, ktoré v prírodných podmienkach až za 3 roky dosiahnu 2 gramy. Až potom sa dajú použiť k medicínskym účelom. Samozrejme je to závislé od stravovacích podmienok a od teploty vody. Za teplých dní sú pijavice ďaleko pohyblivejšie, ako za chladných. V lete, keď jazerá vysychajú sa zavrtávajú do bahna. Prezimovávajú v pobrežnej pôde. Na jar, keď sa studne a jazerá plnia vodou začnú byť živšie a hľadajú potravu.
Anatómia pijavice lekárskej môže vyzerať jednoducho, ale viac častí je možné nájsť mimo makrohladiny. Telo pijavice je v brušnej časti ploché. V prednej časti je ústna prísavka a na zadnom konci sa nachádza zadná prísavka. Povrch tela je pokrytý drobnými kolieskami. Koža obsahuje mnoho žliaz vylučujúcich hlien. Základnou farbou pijavice je olivovo-zelená. U rôznych poddruhov má odlišné odtiene. Niektoré sú svetlozelené, u iných prevláda šedá farba. Na boku pozdĺž sa tiahnu žlto-oranžové (hrdzavé) pruhy. Predstavujú dôležitý rozlišovací znak. Brucho hrá rôznofarebnými odtieňmi. Existujú pijavice so šedo-zeleným bruškom a s dvoma čiernymi pruhmi po okrajoch, iné na ňom majú čierne škvrny. Niekedy ich je toľko, že šedo-zelenú farbu potláčajú.
Lekárske pijavice sa živia krvou rýb a zvierat. V ústach majú tri čeľuste vyzbrojené drobnými zubami. Nimi rozhryznú kožu a následne sajú krv. Okolo hltanu a ďasna majú slinné žľazy pozostávajúce z malých belavých jednobunkových teliesok. Keď sa pijavica prisáva, zavŕta sa do tela ako skrutka a súčasne sa s čeľusťami otvárajú priechody slinných žliaz. Ich sliny obsahujú liečivý hirudín, ktorý má vynikajúcu schopnosť brániť zrážaniu krvi v organizme i mimo neho. Počas satia sa krv z hltana dostáva do objemnej dutiny, táto má tú funkciu, že slúži ako rezervoár. Z tejto dutiny krv v malých dávkach putuje do strednej časti čreva, kde sa spracováva. Zadná časť má vylučovací otvor. Na jedenkrát pijavica lekárska dokáže vysať obrovské množstvo krvi. Preto sa jej telo niekoľkonásobne zväčší. Najedená môže bez stravy vydržať 1,5 - 2 roky. Dýcha kožou.
Nervový systém pijavice lekárskej sa skladá z nadhltanového uzlu, hltanového nervového prstenca a brušného nervového reťazca. V prednej časti tela je 5 párov veľmi drobných očí.
Viac v pokračovaní nabudúce...
Autor článku: Radko Legát