Napätý vzťah medzi samosprávou a kúpeľnými sídlami je na Slovensku evidentný od roku 1990 a ani po 17 rokoch nedokážu ich subjekty priznať, že súčinnosť krokov a koordinácia aktivít medzi nimi nefunguje. Kooperácia obcí a miest s poskytovateľmi kúpeľníckych služieb, až na malé výnimky, má veľa rezerv. Z nich je všeobecným problémom vybudovanie informačných centier pre návštevníkov kúpeľných sídiel.
"Hoci má Slovensko 26 kúpeľných sídiel, 26 informačných centier so širšou marketingovou pôsobnosťou v nich nemáme, možno ich je do desať. Informačné centrá, od ktorých sa môžu odvíjať mnohé aktivity na podporu cestovného ruchu, takmer neexistujú," uviedla pre TASR prezidentka Zväzu slovenských liečebných kúpeľov a žriediel (ZSLKaŽ) a Európskeho zväzu kúpeľov (EZK) Janka Zálešáková.
Ďalším problémom sú kompetenčné spory. Kúpeľné podniky sa sťažujú, že pri vyjednávaní s obcou alebo mestom pri tvorbe rozvojového programu alebo produktu cestovného ruchu obec/mesto takmer vždy čaká, že ich financovanie zabezpečí kúpeľná spoločnosť. Táto záležitosť nie je len o financovaní, treba sa zbaviť podozrení a uplatnenia si vlastných predstáv, myslí si prezidentka.
Zainteresovaní by sa mali spoločne zapojiť do aktivít prospešných aj pre kúpeľné spoločnosti. Efekty sa prejavia v celom regióne a kúpeľné mesto sa tak dostane do povedomia návštevníkov a pacientov ako turistická destinácia. "Obec si zasa musí uvedomiť výhodu oproti iným sídlam - má štatút kúpeľného sídla. Je to obrovská výhoda v rámci Európy - pridaná hodnota, s ktorou môže obec počítať a lepšie využiť pri aktivitách turistického významu pre celý región," zdôraznila.
Ako negatívny sa kedysi javil aj vzťah kúpele a hotely, ktoré tiež začali ponúkať liečebné aktivity. Tento problém však vlani vyriešila vyhláška ministerstva zdravotníctva. Stanovila pre kúpeľné podniky minimálne personálne a materiálno-technické vybavenie podľa indikácií, ktoré majú uznané kúpeľné podniky vo svojej licencii. To znamená, že kto chce na trhu ponúkať kúpeľnú starostlivosť, musí tieto podmienky splniť.
Pripomenula, že keď sa hotely snažili ponúkať kúpeľnú starostlivosť a neplatili žiadne normatívy a štandardy, kvalita liečebných služieb bola u nich na veľmi nízkej úrovni. Vyhláška okrem iného vymedzila, koľko a s akou špecializáciou na 100 lôžok kúpeľnej starostlivosti potrebuje zariadenie lekárov, aké musí mať materiálno-technické vybavenie pre individuálnu rehabilitáciu, masáže, telocvične a na prijatie aj handicapovaných pacientov. To niektoré hotely nedokázali zabezpečiť a prestali mať o tento produkt záujem. "Ako členka štátnej kúpeľnej komisie, ktorá rieši tieto žiadosti podnikateľov a preveruje nevyhnutnú vybavenosť podľa ustanovení vyhlášky, som sa zatiaľ nestretla so žiadosťou hotela, ktorý by chcel poskytovať kúpeľnú starostlivosť," potvrdila. Už sa teda nemusíme zaoberať prípadmi hotelov, ktoré uvádzali, že poskytujú kúpeľnú liečbu a mali zabezpečeného lekára na dve hodiny v týždni, dodala.
Autor článku: TASR