Doktorka Rita lieči deti s onkologickými chorobami na bratislavských Kramároch už tretí rok. Na liečbu však nepoužíva tabletky a injekcie, ale smiech a dobrú náladu.
Za klaunom s červeným nosom sa skrýva vyštudovaná bábkoherečka Katarína Kubová. Dôvodom, prečo sa rozhodla byť klaunom, je podľa jej slov najmä zmysluplná myšlienka celého projektu. "Myšlienka, že môžeme deťom v nemocniciach pomôcť aspoň tak, že sa odreagujú a prídu na iné myšlienky ako na svoju chorobu, ma oslovila," uviedla v rozhovore pre TASR.
Práca je jej blízka aj preto, že ako absolventka Vysokej školy múzických umení má skúsenosti s detským divákom. Tvrdí, že návštevy detských pacientov musia brať všetci klauni ako prácu, aj keď to znie podľa jej slov tvrdo. "Nemôžeme dávať pred deťmi najavo, že sa nás to nejako citovo dotýka. To, že sa nás to dotýka, je však úplne jasné. To si môžeme povedať v šatni medzi sebou. Alebo pustiť nejakú tú slzu, keď nedajbože nejaké dieťa, ktoré poznáme, zomrie," skonštatovala.
Pred deťmi sa tak klauni musia tváriť profesionálne. K tomu im pomáhajú aj školenia a workshopy, ktoré absolvovali. Klauni navštevujú deti v pároch. "Vždy sa chodí po dvojiciach, muž a žena, pretože každé dieťa na nás reaguje inak. Niektoré deti uprednostňujú muža, niekedy ženu. Takže aj toto musíme vycítiť, na čo to dieťa citlivo reaguje, z čoho má strach a z čoho má radosť," hovorí o svojich skúsenostiach Doktorka Rita. Klauni nerobia medzi deťmi divadelné predstavenie, ale navštevujú ich na izbách. "Vždy vychádzame z toho, čo sa na konkrétnej izbe deje a aké to konkrétne dieťa je, v akom rozpoložení sa nachádza. Vždy je to improvizácia, ktorá vychádza z danej situácie," uviedla Kubová.
Väčšinu detí klauni poznajú, najmä tie dlhodobo choré. Najlepšie na klaunov reagujú deti vo veku osem až desať rokov. "Tešia sa na nás, volajú nás, pripravia nám nejakú vec. Alebo nám robia sprievodcov - tak, že s nami chodia po izbách. Chcú byť súčasťou našej návštevy," vysvetlila Kubová. Niekedy sa stáva, že staršie deti vo veku okolo 15-18 rokov nemajú na klauna náladu. "S tými staršími sa musíme baviť a komunikovať trošku iným spôsobom ako s tými mladšími deťmi. Rozprávame sa o veciach, ktoré ich trápia, ktoré prežívajú. Jedine tak môžeme byť medzi nimi úspešní," dodala.
Pred vstupom na izbu sa klaun musí vždy spýtať, či môže vojsť. "Keď nám rodič alebo dieťa povie, že môžeme, tak to znamená, že nás dieťa chce. Ale aj napriek tomu mu možno niekedy zdravotný stav nedovoľuje s nami komunikovať tak, ako by chcelo. Navonok to môže pôsobiť tak, že nemá radosť z našej prítomnosti," opisuje zvláštne situácie Doktorka Rita a dodáva, že v takýchto prípadoch musia veľmi citlivo reagovať aj klauni. "Každý deň má dieťa inú náladu, je v inom rozpoložení. Princíp je ten, že ideme len tam, kde nás chcú."
Najťažšie momenty sú podľa Kataríny Kubovej na onkologickom oddelení. "Najťažšie je, keď vidíme dieťa, ktoré je tam mesiac-dva, v horšom stave. Často by sa aj chcelo smiať, ale mu choroba nedovoľuje. Niekedy za tými deťmi ani nemôžeme ísť, lebo sa necítia dobre," hovorí o najťažších chvíľach. O chorobe sa klauni s deťmi nesnažia veľmi rozprávať, pretože najlepšie je, ak odpútajú ich pozornosť na iné témy.
V niektorých prípadoch zostávajú deti v nemocnici aj bez rodičov. "Vtedy sa ako keby do seba uzavrú a často nerozprávajú. S okolím komunikujú iba mimikou." Najkrajším momentom je pre ňu chvíľa, keď takéto dieťa na jej podnet prehovorí. "To je naozaj ten moment, kedy si človek povie, že to má zmysel," dodala Doktorka Rita. Projekt klaunov na Slovensku zastrešuje občianske združenie Červený nos. Okrem onkologických oddelení navštevujú pravidelne aj deti na urológii, ortopédii, neurológii a psychiatrii. Projekt sa okrem Bratislavy realizuje aj v Banskej Bystrici, Košiciach a Žiline.
Autor článku: TASR