Prvé, čo človeku napadne, keď počuje diagnózu rakovina je, že zomrie. "Moment, kedy sa dozvie, že trpí touto chorobou, je pre prevažnú väčšinu pacientov veľkým stresom, pretože túto diagnózu najčastejšie vnímajú ako definitívnu – začínajú sa počítať dni," uviedol v rozhovore pre TASR psychológ -psychoterapeut Ľudovít Dobšovič.
Pacient po informácii o pozitívnom náleze musí najčastejšie zápasiť s veľkým strachom, ktorý neraz sprevádzajú otázky typu, prečo práve ja, muselo sa mi to stať? "Medzi prvé reakcie patrí pochybnosť, či sa lekári nezmýlili a či je diagnóza naozaj taká, akú povedali. Pacienti sa často domnievajú, že došlo k nejakému omylu, že to predsa nemôžu byť ich výsledky," spomína na svoje skúsenosti z praxe Dobšovič. Po potvrdení diagnózy potom človek najčastejšie prechádza do štádia odovzdanosti, stavu rezignácie. Sprevádza ho bezradnosť a smútok, neraz aj ťaživé depresie a myšlienky na to, že sa jeho život skončí.
"V čase, keď sa s lekárom snaží hľadať čo najvhodnejšiu liečbu, sa v ňom prebúdza snaha predsa len zabojovať a akýsi nový závan viery, že chorobu môže premôcť," vysvetlil psychológ. Je to dôležité obdobie a môže veľmi významne ovplyvňovať priebeh liečby. Opakovane sa potvrdilo, že pacient, ktorý verí vo svoje vyliečenie, oveľa lepšie spolupracuje s lekárom. Navyše, liečbe môže tiež významne napomáhať jeho vnútorná sila.
Je to ale aj obdobie, kedy sa začínajú vynárať pochybnosti, či chorobu premôže a súčasne s tým sa neraz objavujú pocity viny, výčitky svedomia a otázky, či mohol žiť inak, ako žil. "Týka sa to najčastejšie vzťahov s blízkymi ľuďmi – rodičmi, deťmi, partnerom alebo partnerkou či súrodencami," pokračoval psychológ. Pacient často rozmýšľa nad smrťou, nad tým, aké to bude, keď umrie. Vyrovnanie sa s možnosťou, že môže zomrieť, sprevádza smútok nad tým, že už neuvidí, ako to tu bude, keď odíde. Pociťovať môže depresiu či čudný pocit, kde sa objavujú pochybnosti, či si chorobu nenavodil sám, spôsobom svojho života.
Podľa Dobšoviča niektorí pacienti sa zamýšľajú aj nad tým, prečo sa báli svoj život zmeniť. Prečo nežili svoj život, ale radšej žili tak, ako od nich očakávali iní ľudia, najčastejšie rodičia a životní partneri. Takéto prípady, kedy ide človek sám proti sebe samému, sa môžu podieľať na vzniku rôznych ochorení známych ako psychosomatické ochorenia. "Vnútorný rozpor, keď žije človek podľa tlaku okolia, podľa svojho strachu a nežije svoj vlastný život, spôsobuje v psychike vnútorný rozpor. Organizmus na tento rozpor, najmä ak je výrazný a pôsobí dlho, reaguje 'obranne' – ochorením. Je to vlastne akási forma upozornenia, zdvihnutého prstu, aby človek začal žiť inak, než žije," doplnil Dobšovič. V súčasnosti už jestvuje viacero výskumov potvrdzujúcich, že aj rakovina má takéto psychologické základy, uviedol psychológ. Niekedy sa môže za ňou nachádzať napríklad aj potlačovaná agresivita, obavy správať sa slobodne a otvorene, vyhýbanie sa, strach z konfliktov a pod.
U niektorých ľudí však môže strach podnecovať chuť zabojovať s chorobou. "Zobudí sa v nich sila a viera, že má význam nepoddávať sa ochoreniu. Je to veľká výhoda, ak človek v sebe takúto vnútornú silu nájde. Aj lekári hovoria, že čím viac má pacient takýchto schopností, tým má väčšiu šancu vyliečiť sa alebo predĺžiť si život," zdôraznil Dobšovič. Človek, ktorý si však málo verí, sa skôr chorobe odovzdá a ťažšie s ňou potom aj bojuje. "Keď stretne takého silného súpera, akým rakovina je, nie je jednoduché veriť si, že by to mohol človek zvládnuť a vyliečiť sa," naznačil psychológ. Jeho rezignáciu môže podporiť aj skutočnosť, že už samotná chemoterapia býva často spojená s nepríjemnými fyzickými stavmi.
V boji proti rakovine tak môže pacientovi pomáhať aj rodina, príbuzní, psychoterapia či viera. "Silným motívom býva napríklad viera v Boha. Keď pacient verí, že Boh existuje, a je ten, ktorý ho miluje, môže to vnímať tak, že sa mu odovzdá. To môže priniesť do jeho prežívania pokoj, ktorý pri liečbe rozhodne nie je zanedbateľný," podotkol Dobšovič. Rodina však môže byť v niektorých prípadoch skôr demotivujúca. Dôvodom býva skutočnosť, že zvyčajne bývajú príbuzní z ochorenia veľmi vystrašení. Pacient potom neraz musí byť silný, pretože vidí, že jeho strach a smútok znášajú príbuzní ťažko a sú ešte smutnejší.
V prípade detí by sa dalo za určitú výhodu považovať to, že si smrť menej uvedomujú. Menšie deti majú o živote a smrti skreslené predstavy. Naopak, reálne už chorobu a hrozbu smrti dokážu pociťovať deti staršie, približne v desiatom veku života. Podľa Dobšoviča je aj v tejto oblasti dôležitá prevencia. "Ľudia málo vedia o tom, že môžu využiť rôzne stretnutia. Napríklad skupinové sedenia so psychológmi zamerané práve na budovanie silnejšej osobnosti a na osobnostný rast. Nazývajú sa aj encounterové skupiny. Na týchto sedeniach môžu diskutovať o sebe, o svojom živote a spolu s inými ľuďmi nachádzať silu kráčať v živote svojou cestou," vysvetlil Dobšovič. Potom by sa aj obavy a strach konať a žiť vo svojom živote podľa vlastných predstáv, mohli veľmi výrazne znížiť a priniesť viac slobody a pokoja do každodenného života.
Autor článku: TASR