Na svet prišiel ako dieťa statkára Hugha Fleminga a jeho druhej manželky Grace Mortonovej na farme Lochfield v škótskom grófstve Ayrshir. Mal sedem súrodencov, z otcovho prvého manželstva sestry Jane a Mary, bratov Hugha a Toma, z druhého manželstva sestru Grace a bratov Johna a Roberta (jediný mladší súrodenec). Dvanásťročný Alexander, ako siedmy v hierarchii súrodencov, nastúpil na Akadémiu v Kilmarnocku, významnom meste grófstva Ayrshir. Študoval tam prírodné vedy: anorganickú chémiu, magnetizmus a elektrinu, teplo, svetlo a zvuk i fyziológiu. V štrnástich sa vydal do Londýna, ktorý sa stal miestom jeho ďalších vedeckých pokrokov.
V Londýne v tom čase existoval zvláštny systém lekárskych fakúlt, každá nemocnica si totiž vydržovala vlastnú fakultu a z nej potom preberala lekárov. Fleming takto na Londýnskej univerzite vyštudoval St. Mary´s Hospital Medical School. Dosahoval výborné výsledky a preberal ceny v rôznych súťažiach. Na konci štúdia sa úspešne pokúsil aj o chirurgickú skúšku, ale chirurgom sa nikdy nestal. Vďaka profesorovi Freemanovi sa totiž venoval bakteriológii. Ten si ho vybral, pretože dobre strieľal a on chcel založiť „Shooting club“.
Lyzozým hubiaci mikróby
Freeman a jeho kolega Wright, slávny bakteriológ a objaviteľ opsonínu (látky zvyšujúcej imunitnú schopnosť bielych krviniek), viedli na fakulte laboratórium. Flemingovi v ňom ponúkli miesto, tak nastúpil v roku 1906 a neopustil laboratórium až do svojej smrti. Najskôr bol asistentom, potom docentom, od roku 1929 profesorom bakteriológie.
Pri svojich laboratórnych pokusoch používal zvláštnu laboratórnu techniku, ktorá sa pre svoju náročnosť nemohla všeobecne rozšíriť. V roku 1922 urobil Fleming objav, ktorý predznamenal objav penicilínu. Keď si prezeral Petriho misky s kultúrami mikróbov, v miske pokrytej žltými kolóniami kokov zbadal zónu bez mikróbov. Spomenul si, že raz nasadil do tej misky trocha hlienu z vlastného nosa, práve na miesto, kde mikróby vyhynuli. Vyskúšal to viackrát, potom pokus opakoval s vlastnou slzou a opäť úspešne vyhubil kolóniu mikroorganizmov. Zistenie, že stačí kvapnúť jednu slzu do skúmavky s hustou suspenziou baktérií, a tá sa za niekoľko sekúnd zmení v číru kvapalinu, ho fascinovalo. Preto podrobil slzy skúmaniu, aby zistil, ktorá látka to dokáže.
Bol to lyzozým – tak túto tajomnú látku pomenoval sám veľký Wright, Fleming však chcel dokázať, že sa vyskytuje aj inde. Po množstve výskumov objavil lyzozým vo väčšine častí tela – v slinách, v materskom mlieku či v krvi. Ba aj v slize, ktorý vylučujú dážďovky, v rastlinách či v bielku vajca. Takmer všade tam, kde organizmus prichádza do styku s mikróbmi, pred ktorými ho mal lyzozým pravdepodobne chrániť. Nezabíjal však všetky mikróby a Fleming prišiel k záveru, že pôsobí iba na neškodné organizmy.
Ocenenia sa tento raný Flemingov objav dočkal až o tridsať rokov, kedy vzbudil pozornosť lekárov, bakteriológov, ale aj vedeckých pracovníkov z potravinárskeho priemyslu.
Na svete bol penicilín
Ďalším bádaním zistil, že pleseň zastavuje nielen rast stafylokokov, ale aj streptokokov či baktérií záškrtu, ale neubližuje bacilom týfusu. Kúsok plesne, ktorý presadil do živného „bujónu“ sa rozrastal, farbil roztok nažlto a táto tekutina napádala mikróby. Fleming si uvedomil, že aj ona musí obsahovať hľadanú látku, otázka však bola, v akej koncentrácii. Vedec ju riedil, skúšal na kultúrach, ďalej pridával vodu, až sa dostal k pomeru 1:500. Akú asi môže mať silu, keď sa ju podarí získať v čistom stave? – pýtal sa. Plesňový produkt prešiel i skúškami toxicity. Fleming z neho vstrekoval rôzne množstvá v rôznej koncentrácii zajacom i myšiam a nespôsobilo im to žiadne ťažkosti. Nepoškodzoval ani ľudskú pokožku či očnú spojivku.
Antiseptický prostriedok svojich snov vyskúšal i na žene, ktorej sa ani po amputácii nohy nezastavovalo šírenie infekcie. Keďže otrava zasiahla väčšinu jej tela a koncentrát bol slabý, Flemingovi sa ju nepodarilo zachrániť. Pozvoľný účinok produktu kolónií plesne Penicillium notatum na stafylokoky, ktoré kultivoval na pokusné účely, zaznamenal v roku 1928. Tento účinok ako správny vedec preveril a potvrdil mnohými ďalšími pokusmi. Tak objavil prvé antibiotikum, ktoré v roku 1929 nazval penicilín – podľa latinského názvu všetkých plesní (Penicillium).
Našli sa traja ľudia, ktorých penicilín zaujal: profesor chémie Raistrick, jeho asistent Clutterbuck a bakteriológ Lowell. Postúpili o kúsok ďalej v jeho izolácii, ale rôzne ťažkosti ich pribrzdili v ďalšom bádaní. Fleming neúspešne skúšal penicilínový roztok v nemocnici a neskrýval sklamanie z toho, že sa látku nedarí získať v čistej forme. Bol si vedomý skutočnosti, že zmiešaný s „bujónom“ ho nemožno použiť do injekčných striekačiek. Najskôr ho treba zbaviť cudzích bielkovín, potom extrahovať a koncentrovať do čistej podoby. Na streptokokoch si však overil, že penicilín je účinnejší než napríklad sulfonamidy, ktoré nedokázali zastaviť neriedené kultúry.
Žltý prášok – vzácny poklad
Priblížil sa rok 1939, ktorý priniesol požiar II. svetovej vojny. V Oxforde v tom čase pracoval profesor patológie Howard Walter Florey a v jeho biochemickom oddelení aj doktor Ernst Boris Chain. Oboch upútal Flemingov článok o penicilíne z roku 1929 a rozhodli sa doviesť viac ako desaťročný zápas so vzácnym pokladom do konca. Ich prácu sprevádzali tiež komplikácie, ale 25. mája 1940 mohli urobiť prvý, o mesiac druhý overovací pokus na 50 myšiach. Všetky dostali smrteľnú dávku streptokokov. Polovicu z nich ponechali napospas osudu, druhú liečili penicilínom. Výsledok: kým z prvej polovice nezostala nažive ani jediná, z druhej pokus prežilo 24 myší.
Prišiel čas vyskúšať penicilín na ľuďoch, komplikácie však vyvolával jeho nedostatok. Preto sa Florey v roku 1941 vybral do USA, odkiaľ si priniesol prísľub dvoch veľkých firiem, že vyrobia a dodajú 10 000 litrov. Z malých zásob žltého prášku medzitým Florey urobil pokus najskôr na vojenských pilotoch, popálených pri obrane Londýna, časť poslal armáde bojujúcej v Afrike a zvyšok daroval Flemingovi. Ten ho vyskúšal na pacientovi zomierajúcom na zápal mozgových blán, a ten sa po mesačnom liečení z pazúrov choroby dostal. Medzičasom v kolónke úspechov penicilínu zaznamenali stále viac uzdravených pacientov, ktorých stav neraz považovali za beznádejný.
Ódu na „zázračný liek – penicilín“ priniesol aj americký denník New York Times. Nepísalo sa v ňom však o objaviteľovi, čo uviedol na správnu mieru list Wrighta newyorskej redakcii. Medializácia a Flemingove známosti viedli k tomu, že v septembri roku 1942 sa najväčšie farmaceutické firmy a ľudia podieľajúci sa na objave penicilínu zjednotili, aby rozbehli veľkú a čo najrýchlejšiu produkciu. O rok neskôr sa už v mohutných množstvách dodával do armády na liečenie ranených. Fleming dostával jednu cenu za druhou, všade mu vzdávali obrovské pocty a v podstate sa zo dňa na deň stal celebritou. Vrchol prišiel 25. októbra 1945, kedy dostal vedno s Floreyom a Chainom slávnu Nobelovu cenu. Flemingovi posielali dary za svoje uzdravenie i obyčajní ľudia z celej Európy, ale aj z Ameriky. Zomrel v pokoji domova 11. marca 1955 a pochovali ho v katedrále sv. Pavla v Londýne.
Alexander Fleming – britský lekár a bakteriológ
Narodil sa 6. augusta 1881 v Lochfielde (Škótsko). Zomrel 11. marca 1955 v Londýne (Anglicko). Najvyššie vyznamenanie: Nobelova cena za medicínu a fyziológiu v roku 1945 za objav penicilínu a jeho liečivých účinkov na rôzne infekčné choroby, spolu s ním boli ocenení H. W. Florey a E. B. Chain.
Autor článku: Ľubomír Dávid