Zabúdanie, neustále opakovanie tých istých otázok či horšiu orientáciu v priestore u starších ľudí vnímame, často aj s istou nadsázkou či humorom, ako prirodzenú súčasť starnutia. Zvyčajne, keď nám tieto prejavy u našich blízkych nespôsobujú výrazné starosti, tomu nevenujeme ani mimoriadnu pozornosť. Aj keď pozvoľné oslabovanie psychickej a fyzickej kondície patrí k vyššiemu veku, ak je sprevádzané aj výraznými zmenami osobnosti človeka a negatívne ovplyvní kvalitu života jeho samotného ako aj jeho blízkych, môže ísť o príznaky tak závažného ochorenia, akým je Alzheimerova choroba. Podľa štatistík trpí vo vekovej skupine ľudí nad 65 rokov demenciou Alzheimerovho typu každý dvadsiaty človek, ale čo je ešte závažnejšie, toto ochorenie postihuje čoraz častejšie aj ľudí v strednom veku. Aj keď súčasná medicína zatiaľ nepozná spôsob, ako zabrániť vzniku ochorenia, ani liek na jeho úplné vyliečenie, pri včasnom záchyte Alzheimerovej choroby je vďaka existujúcim liekom a aktivizačným cvičeniam možné vývoj ochorenia výrazne spomaliť. Svetový deň Alzheimerovej choroby, ktorý si každoročne pripomíname 21. septembra, je príležitosťou byť vnímavejší voči svojim blízkym a pomôcť im prežiť jeseň života v dobrej duševnej kondícii.
Na Slovensku sa viac ako 40 000 rodín stará o člena rodiny postihnutého Alzheimerovou chorobou. Napriek širokej osvete sa pacienti trpiaci Alzheimerovou chorobou dostávajú k terapii väčšinou až v neskoršom štádiu ochorenia, kedy majú už výraznejšie problémy – a nielen s pamäťou. Vtedy majú lekári už iba obmedzené možnosti ovplyvniť priebeh ochorenia. Podľa štatistík len 5-10 % pacientov dostáva adekvátnu liečbu, ktorá zmierňuje príznaky ochorenia a zlepšuje kvalitu života pacientov a ich opatrovateľov. „Prvé príznaky Alzheimerovej choroby možno v prvých fázach ľahko prehliadnuť alebo ich pripísať stresu, informačnej presýtenosti či únave. Patria sem predovšetkým poruchy krátkodobej pamäte, ale aj neschopnosť zapamätať si nové veci, prechodná dezorientácia, strata iniciatív a chuti do života, depresia či ťažkosti s plynulým vyjadrovaním sa,“ popisuje príznaky ochorenia liečebná pedagogička Centra MEMORY PaedDr. Mária Čunderlíková.
Keď Alzheimerova choroba začne ničiť mozgové bunky, vonkajšie symptómy nie sú spočiatku badateľné. Ako sa pamäťové výpadky skorého ochorenia stávajú závažnejšími, pridávajú sa aj iné mentálne poruchy a problémy správania sa, ako sú:
-
všeobecné zmätenie, dezorientovanosť v čase, v priestore;
-
apatia, podráždenosť, depresia, úzkosť;
-
problémy spojené s jazykom, matematickými operáciami, abstraktným myslením a úsudkom;
-
náladovosť, pocity smútku alebo hnevu;
-
človek sa môže stávať utiahnutým, buď pre stratu sebadôvery, alebo pre komunikačné problémy;
-
zmeny osobnosti so zvláštnymi maniermi alebo nevhodným správaním sa;
-
túlanie sa, schovávanie predmetov, problémy s prijímaním potravy a poruchy spánku;
-
v neskoršom štádiu ochorenia sa môžu objaviť dezilúzie či paranoja;
-
ku koncu človek s týmto ochorením stráca celkovú kontrolu nad sebou a svojimi telesnými funkciami.
Keďže samotný pacient si svoje problémy väčšinou neuvedomuje, alebo si ich nechce pripustiť, dôležitú úlohu pri zachytení prvých signálov ochorenia majú najmä príbuzní a blízki. Práve rodinní príslušníci majú vďaka každodennému kontaktu možnosť všimnúť si, či sa v správaní ich blízkeho niečo zmenilo, a prípadne prekonzultovať ďalšie kroky s ich praktickým lekárom. Ten ich následne v prípade potreby odporučí na ďalšie vyšetrenia u odborného lekára – psychiatra alebo neurológa.
Popri farmakologickej liečbe sú dôležitou súčasťou aktivít zameraných na spomalenie vývoja ochorenia aktivizačné cvičenia a tréningy pamäte, ktorým sa už niekoľko rokov venuje aj Centrum MEMORY. „Súčasný rýchly životný štýl, plný technických noviniek a pomôcok, nás nenúti trénovať našu pamäť, ale stimulácia rozumových schopností je nevyhnutná, ak si chceme udržať našu myseľ v kondícii čo najdlhšie,“ hovorí správkyňa Nadácie MEMORY Alžbeta Veselá. Tréning pamäte pomáhajú popri ľuďoch trpiacich Alzheimerovou chorobou aj zdravým ľuďom v produktívnom aj dôchodkovom veku, ktorí už u seba pozorovali problémy s pamäťou. Tréning pomáha stimulovať mozgovú činnosť a osvojiť si metódy a techniky získavania a využívania potrebných informácií. Pre ľudí postihnutých Alzheimerovou chorobou je okrem stimulácie mozgu dôležitá aj socializácia, pretože izolácia môže prehĺbiť depresiu a celkovú nechuť do života. Aktívne zapájanie sa do aktivít v rodine alebo s priateľmi a vyhľadávanie nových podnetov, napríklad vo forme rozvíjania rôznych záľub, prispieva k celkovej duševnej pohode, a tým aj k zvýšeniu kvality života.
Pri príležitosti tohtoročného Svetového dňa Alzheimerovej choroby pripravila Nadácia MEMORY v spolupráci so Slovenskou Alzheimerovou spoločnosťou MEMORY DAY 2008 - Deň otvorených dverí v Centre MEMORY. Ak vás zaujíma, ako si udržať myseľ v kondícii čo najdlhšie, alebo vás trápia problémy s pamäťou, v piatok 19. septembra 2008 od 9,00 do 19,00 hod. vás radi privítajú v Centre MEMORY na Mlynarovičovej ulici číslo 21 v bratislavskej Petržalke. Návštevníci budú mať možnosť otestovať si úroveň svojich pamäťových funkcií a v prípade potreby im prítomní odborníci odporučia ďalšie vyšetrenia. Pripravené sú aj ďalšie sprievodné aktivity.
Viac informácií nájdete aj na www.alzheimer.sk.
Nadácia MEMORY sa už viac ako desať rokov venuje pomoci ľuďom s Alzheimerovou chorobou a ich rodinám. Vybudovala modelové zariadenie Centrum MEMORY, ktoré je preventívnym, diagnostickým, vzdelávacím centrom a špecializovaným zariadením pre ľudí s poruchami pamäti. K 1. januáru 2005 sa toto zariadenie ako jediné svojho druhu na Slovensku stalo súčasťou Centra Excelentnosti Slovenskej akadémie vied, ktoré nesie názov „Centrum Excelentnosti pre Alzheimerovu chorobu a príbuzné neurodegeneračné poruchy“. Centrum MEMORY je určené všetkým záujemcom o udržiavanie si dobrej pamäti a vitality v každom veku a tiež pre ľudí s poruchami pamäti a rozumových schopností, Alzheimerovou chorobou a inými formami demencií. Zároveň poskytuje poradenstvo pre rodinných príslušníkov alebo blízke osoby, ktoré žijú s chorými v domácnosti alebo sa o nich denne starajú, a pre zdravotníckych a sociálnych pracovníkov profesionálne zainteresovaných na riešení problémov súvisiacich s demenciou.
Príbeh: Alojzia Marková: Môj život s Alzheimerovou chorobou
Keď mala pani Alojzia 58 rokov, rozhodla sa pre cestu do Kanady. Po návrate domov si zrazu uvedomila, že si úsek cesty vôbec nepamätá. „Uvedomila som si to vo chvíli, keď sa ma syn spýtal, aké jedlo podávali v lietadle...“ Z cesty späť sa jej vybavili iba jedny dvere a potom viac nič. Vôbec si nespomína, ako sa dostala späť do Bratislavy. Keď navštívila svoju lekárku, tá jej zo začiatku nechcela veriť. Myslela si, že z nej uťahuje. Pani Alojzia ju však presviedčala, že sa neprišla chváliť svojimi cestovateľskými zážitkami, ale že si cestu skutočne vôbec nepamätá. Neskôr na to si prezerala fotografie z výletu v Budapešti, a napriek tomu, že sama bola na fotografii nespomenula si kedy tam bola. Raz si jej problémy všimla susedka a priniesla jej časopis s článkom o Ronaldovi Reaganovi, ktorý trpel Alzheimerovou chorobou.
Začiatky ochorenia
Zo začiatku sa objavili najmä problémy so zapamätaním si udalostí, ktoré sa prihodili, dokonca aj pri tých nie celkom bežných: „Údajne nám pod domom vybuchlo nejaké auto a ja som si kvôli tomu musela dať vymeniť okná, ale ja som si to vôbec nepamätala. Takých vecí bolo viac: nepamätala som si, odkiaľ mám oblečenie v skrini, hoci som si veľa z tých z vecí šila sama, alebo mená ľudí, s ktorými som sa pravidelne stretávala,“ hovorí pani Alojzia. „Nevedela som sa naučiť dokonca ani meno svojej diagnózy, tak som si povedala, že ak ju má americký prezident, tak ju budem volať prezidentská.“ Najťažšie pre ňu bolo, keď jej oznámili krutú diagnózu. „Na tejto chorobe je zákerné to, že nebolí, ale prichádza postupne, a potom vám často nikto neverí. Je skrytá a zákerná,“ hovorí pani Alojzia. Keďže však celý život musela čeliť tvrdej realite, aj túto skutočnosť zobrala tak, že to tak asi malo byť a povedala si, že ju to nesmie zdolať. „Ty ma nepoložíš kamarátka,“ povedala si, „od detstva som nemala ľahký život, v chudobnej rodine, potom ako matka s tromi deťmi. Som na ne hrdá, všetky majú vysokú školu, a vychovala som ich vlastne sama. Tak táto mrňavá potvora ma nepoloží, človek musí bojovať,“ spomína dnes pani Alojzia. „Neskôr sa mi stávalo, že som išla do mesta k Baťovi, a zrazu som nevedela, kde som. Ani ma nenapadlo sa niekoho v tej chvíli opýtať. Tak sa po čase mojim neoddeliteľným spoločníkom stala mapa.“
Komunikácia s blízkymi
Deťom povedala hneď, čo sa s ňou deje. Ale aj to, že nechce, aby jej pomáhali, že si chce všetko robiť sama, upozorniť ju mali až vtedy, keby niečo robila zle. „O dom som sa starala, kým som ho nepredala. – bola to štvorbytovka. Robila som dokonca domovú dôverníčku,“ spomína pani Alojzia. „Potom som si sama našla penzión, kde bude o mňa postarané. Viem, čo ma čaká, ale neviem, ako rýchlo to príde. A nechcem, aby deti so mnou mali starosti.“
Terapia
Lieky užíva už 6 rokov, ale okrem nich jej od roku 2002 pomáhajú najmä pravidelné návštevy tréningov pamäti. „Dnes si už ani neviem predstaviť, že by som na ne nechodila. A nielen kvôli samotným tréningom, taký kolektív, aký je v Centre MEMORY, len ťažko niekde nájdete. Takýchto centier by malo byť na Slovensku určite viac,“ hovorí pani Alojzia Marková.
V skupine žien, s ktorou sa stretáva, cíti veľkú srdečnosť a vzájomnú podporu. „Oni cítia, že som ich ja zobrala pod krídla, a keď tu nie som, tak im chýbam. A nechcem ani počuť, že sme „babky“, ja nám hovorím „dievčatá“. Chodíme na tréningy pamäti raz týždenne a potom každú sobotu na výlet do prírody, máme dokonca spevácky súbor. V penzióne sú ľudia akosi zhovorčivejší ako doma, ale často vedia rozprávať najmä o svojich chorobách. Ja ich stále presviedčam, že to nie je téma, sme predsa dievčatá, máme aj iné témy,“ smeje sa pani Alojzia.
Človek sa nesmie vzdať
Podľa nej je dôležité o tomto probléme hovoriť. „Je potrebné, aby ľudia, keď zistia, že zabúdajú, alebo si to všimnú ich deti, ísť sám alebo s príbuzným k odborníkovi a nehanbiť sa, pretože následky sa prejavia až neskôr. Človek by sa nemal hanbiť, že chodí k psychiatrovi. Človek musí mať pevnú vôľu, dobrý kolektív, lekára ako kamaráta, lebo on vám dodá energiu, ak si s ním dokážete o svojej chorobe podebatovať aj so štipkou humoru.“
„Ja som mala vzor našej mamy, ako ona bojovala so životom. Pomáhali sme si, ako sme vedeli. A bojovala do 93 rokov,“ vysvetľuje zdroj svojej odhodlanosti a chuti do života pani Alojzia. „To, že sa človek nebude o týchto veciach informovať vopred, že nechce o nich počúvať, kým je zdravý, to mu nepomôže. Mal by si sa na to pripraviť a byť informovaný, aby, keď náhodou niečo zistí, vedel, ako sa zachovať. A nemusí sa to týkať iba jeho, môže ísť o jeho rodinu či suseda. Ja som o tomto ochorení predtým nepočula a myslela som si, že je to v starobe prirodzené,“ uzatvára pani Alojzia.
Autor článku: Adriana Svarcova