Československý Červený kríž bol založený pred 90 rokmi, 1. februára 1919. Prvou predsedníčkou organizácie sa stala dcéra prezidenta Československej republiky Alica Masaryková. Koncom roku 1919 sa Československý Červený kríž začlenil do Ligy spoločností Červeného kríža v Ženeve. Červený kríž sa zrodil v srdci švajčiarskeho obchodníka Henryho Dunanta (1828-1910) dňa 24. júna 1859 po jednej z najkrvavejších bitiek storočia, bitke pri talianskom Solferine. Dunant sa vrátil do Švajčiarska a napísal knihu Spomienka na Solferino, ktorú v roku 1862 na svoje náklady vydal. Rozposlal ju vládnucim rodom Európy, vojvodcom, politikom, verejne angažovaným osobnostiam a priateľom. Kniha mala veľký vplyv a návrhy z nej dostali konkrétnu podobu - Červený kríž. Výbor s názvom Medzinárodný výbor pre pomoc raneným sa prvýkrát zišiel 17. februára 1863. Na medzinárodnej konferencii v októbri 1863 v Ženeve odborníci zo 16 štátov prijali rozoznávací znak – červený kríž na bielom poli (obrátená švajčiarska vlajka). Jeho účelom bolo označiť a chrániť tých, ktorí sa starajú o zranených vojakov. V závere medzinárodnej konferencie (1863) došlo k zriaďovaniu národných dobrovoľníckych spoločností, ktoré sa neskôr stali známe pod názvom národné spoločnosti Červeného kríža a Červeného polmesiaca. V roku 1876 sa z Medzinárodného výboru pre pomoc raneným stal Medzinárodný výbor Červeného kríža.
V súčasnosti tvorí celosvetovú sieť Hnutia Červeného kríža a Červeného polmesiaca 185 národných spoločností, 200 miliónov dobrovoľníkov a 275.000 zamestnancov. Na území Slovenska vedú prvé stopy činnosti Červeného kríža do roku 1881, keď tu vyvíjal činnosť Uhorský Červený kríž. Jedným z najstarších a najaktívnejších jeho spolkov bol Spolok Červeného kríža v Banskej Štiavnici. V prvých rokoch svojej existencie pomáhal Československý Červený kríž ľuďom postihnutým vojnou. Sprostredkovával komunikáciu s vojnovými zajatcami, budoval útulky pre matky s deťmi a vychovával ošetrovateľky. V časoch hospodárskej krízy nahrádzal svojou charitatívnou činnosťou nedostatky štátnej správy. Rozdával šatstvo, zriaďoval sirotince, chudobince, stravovacie zariadenia, sanatóriá, venoval sa aj správe niekoľkých nemocníc a pomáhal vysťahovalcom.
Počas druhej svetovej vojny táto organizácia v Čechách a na Morave násilne zanikla a jej majetok prevzal Nemecký Červený kríž. Na Slovensku sa činnosť Červeného kríža podarilo udržať za prísne stanovených administratívnych opatrení v duchu vtedajšieho vládneho režimu. K svojim pôvodným ideám sa Červený kríž na Slovensku vrátil počas Slovenského národného povstania a v časoch oslobodzovania republiky. Po roku 1948 pracoval opäť ako Československý Červený kríž (ČSČK), mal svoj výbor a ďalšie orgány. V dňoch 8. a 9. mája 1993 sa v Prešove uskutočnilo rokovanie delegátov Slovenského Červeného kríža zo všetkých územných spolkov z celej Slovenskej republiky na ustanovujúcom zjazde. Na medzinárodnej konferencii národných spoločností Červeného kríža a Červeného polmesiaca 25. októbra 1993 v anglickom Birminghame bol Slovenský Červený kríž prijatý za riadneho člena Medzinárodnej federácie spoločností Červeného kríža a Červeného polmesiaca.
V Martine sa nachádza Múzeum Slovenského Červeného kríža. Sídli vo vlastnej budove Slovenského Červeného kríža (SČK) v Martine. Otvorili ho 1. februára 2000. Poslaním múzea je cieľavedome zhromažďovať, spravovať, ochraňovať, odborne spracovávať a verejnosti sprístupňovať doklady dejín a vývoja Červeného kríža na Slovensku v zmysle stanov SČK a siedmich princípov Medzinárodného hnutia Červeného kríža a Červeného polmesiaca, ktorými sú humanita, nestrannosť, neutralita, nezávislosť, dobrovoľnosť, jednota a svetovosť.
Autor článku: TASR