Prvýkrát daroval krv ešte v roku 1981 počas základnej vojenskej služby. "Malo to takú výhodu, že mi dali na vojne celý deň pokoj," uviedol pre TASR Ľubomír Floriš z Bratislavy. Odvtedy daroval krv presne 116-krát, za čo mu Územný spolok Slovenského Červeného kríža Bratislava-mesto udelil diamantovú plaketu prof. MUDr. Jana Janského a medailu prof. MUDr. Jána Kňazovického.
"Nevedel som, do čoho ideme, len proste nám povedali, že je taká možnosť darovať krv, že kto chce, nech sa prihlási. Tak som sa prihlásil a odvtedy ma to sprevádza," skonštatoval. Skúsenosti z darcovstvom krvi má tak ešte z čias, keď sa darúvala aj plazma. V roku 2007 ho však náhle vyradili zo zoznamu darcov. Dôvod? Nízka hladina leukocytov, predzvesť zákerného ochorenia. "Darcovstvo krvi mi zachránilo život. Ešte v apríli som daroval krv normálne na transfúznej stanici v Ružinove a začiatkom júla toho istého roka som už bol vyradený. Leukocyty môžu klesnúť po liečbe antibiotikami, prechladnutí, ale sú aj príznakom leukémie," rozpráva ďalej Ľubomír. Darca sa tak v okamihu ocitol na druhej strane brehu ako pacient, u ktorého následné vyšetrenia potvrdili Myelodysplastický syndróm, teda pokles bielych krviniek a všetkých ostatných krvných hodnôt. Koncom roku ochorenie prerástlo do leukémie.
"Ochorenie nikomu neprajem. Je to beh na dlhé trate. Najhoršie pre človeka je to, že z každodenného kolotoča povinností príde do nemocničného prostredia a zistí, že má veľa času premýšľať o sebe, o živote," hovorí Ľubomír o liečbe, ktorú začal v januári 2008 a pokračovala počas celého roka. Dostavili sa aj výčitky. "Prečo práve ja? Keď som toľkokrát zachránil cudzie životy a pomohol druhým. Darmo vám niekto hovorí že treba myslieť pozitívne, ale stále niekde v tej hĺbke myslenia vo vás koluje otázka, prečo práve ja, prečo to muselo postihnúť mňa," poznamenáva Ľubomír.
Najhoršie na ochorení je podľa jeho slov to, že choroba si nevyberá. Žena, muž, mladý, starý - je to jedno. "Bol sa na oddelení s pacientmi od 18 do 70 rokov a videl som tam teda veľa utrpenia a veľa smrti. V každom normálnom človeku to musí zanechať nejakú stopu, a to podvedomie sa jednoducho nedá vypnúť," opisuje svoje pocity.
Aj keď v súčasnosti už kvôli zákernej diagnóze darovať krv nemôže, na darcovstvo nezanevrel. Ako sám priznal, pokiaľ by mohol, určite by v tomto šľachetnom čine pokračoval aj naďalej. Satisfakciou ostáva aspoň to, že k darcovstvu pritiahol aj svoje dcéry a bývalú manželku. Doteraz považuje pre darcu za najväčšiu výhodu skutočnosť, že pred každým odberom absolvuje dôkladné vyšetrenie. "Myslím si, že pre každého zdravého človeka je to dobrá vec, netreba sa toho báť, neublíži to človeku. Najväčšia výhoda pre toho darcu je, že je sledovaný jeho zdravotný stav," dodal. Sám zažil chvíle, kedy mu bolo po darovaní krvi zle, no, ako uviedol, ani pocity nevoľnosti by nemali ľudí od darcovstva odradiť.
Autor článku: TASR