Tento článok je pokračovaním článku Predpoklady vzniku občianskoprávnej zodpovednosti, zo série článkov na tému Občianskoprávna zodpovednosť v zdravotníctve.
Právna prax rozoznáva dva základné druhy občianskoprávnej zodpovednosti, zodpovednosť objektívnu a zodpovednosť subjektívnu. Najväčším rozdielom medzi týmito druhmi zodpovednosť je fakt, že pri subjektívnej zodpovednosti je nevyhnutne prítomné zavinenie, ale pri objektívnej zodpovednosti sa splnenie požiadavky (preukázania) zavinenia nevyžaduje a zodpovedný subjekt zodpovedá aj v prípadoch, kedy svojím konaním (alebo opomenutím) škodu nezavinil.
Subjektívnu zodpovednosť upravuje Občiansky zákonník v ustanoveniach § 420 (tzv. všeobecná zodpovednosť). Objektívna zodpovednosť je uvedená v §420 a, §421a, §§ 427 až 432. Špeciálna úprava pri nemajetkovej ujme je zahrnutá v §§11 až 13 a § 16 (tzv. ochrana osobnosti). Potrebu objektivizácie zodpovednosti v medicíne potvrdil aj vývoj praxe, čo potvrdzuje aj právny názor Najvyššieho súdu SSR, podľa ktorého „ je nevyhnutné, aby sa pri poskytovaní zdravotníckych služieb použili nástroje a látky, ktorých použitie je spojené s určitým rizikom; lekárska veda berie toto riziko do úvahy a ak považuje i pri tomto riziku postup za spoločensky odôvodnený, je vhodné, aby riziko eventuálneho neúspechu a vzniknutej škody znášala spoločnosť, a nie jednotlivec...“.
Občianskoprávna zodpovednosť prevádzkovateľa zdravotníckeho zariadenia vo vzťahu zdravotníckeho pracovníka – pacient spočíva predovšetkým v zodpovednosti za škodu podľa § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka. Pre úplnosť možno uviesť, že pojem „zdravotnícke zariadenie“ je pojmom používaným normami správneho práva a nevypovedá tak o právnej forme zdravotníckeho zariadenia.
Ak vykonáva zdravotnícky pracovník svoju prax formou podnikania ako fyzická osoba, zodpovedá za škodu spôsobenú pacientovi bezprostredne ako prevádzkovateľ zdravotníckeho zariadenia, a to vrátane prípadov objektívnej zodpovednosti, v ktorých nie je nutným predpokladom zodpovednosti postup non lege artis. Oproti tomu zdravotnícky pracovník v pracovnom alebo obdobnom pomere k prevádzkovateľovi zdravotníckeho zariadenia nezodpovedá priamo pacientom, ale zodpovedá za vzniknutú škodu následne svojmu zamestnávateľovi v zmysle pracovnoprávnych predpisov, a to výlučne za zavinený postup non lege artis, pričom dôkazné bremeno zavinenia leží na zamestnávateľovi.
Autor tejto časti publikácie Zdravotnícke právo dáva súhlas so zverejnením textu.
Pokračovanie: Škoda spôsobená prevádzkovou činnosťou
Autor článku: Mgr. Lukáš Peško