Ráno pred siedmou ho stretnete v športovom bežať svoj denný prídel kilometrov. Ako riaditeľ úspešnej a prosperujúcej 1. Súkromnej nemocnice v Košiciach – Šaci prijíma celý deň rad rozhodnutí. Podvečer ho nájdete vo fitness, večer spieva pre publikum. Nezabúda ani na rodinu. Všetko robí naplno a zo srdca. Ako inak, veď je kardiológ. TASR sa zhovárala s 59-ročným mladíkom Jurajom Vančíkom, ktorý hovorí, že každú chvíľku svojho života žije intenzívne. Je človekom neuveriteľne vitálnym. Tam, kde iní začínajú odpadávať, či hľadať oddych, on začína vždy ďalšiu a ďalšiu aktivitu.
Vnímam vás ako človeka tri v jednom, ako lekára, manažéra a muzikanta. Vnímate sa tak aj vy?
Človek vníma sám seba vždy trochu inak, ako ho vnímajú ľudia dookola. Možno už tým, že sám seba nikdy nevidí na vlastné oči, len v zrkadle. Ak sa pýtate, ako sa vnímam, tak sa mi zdá podstatné povedať, že som rodinne založený. Rodina a priatelia sú základnou osnovou mojej existencie. A potom je to šport. Bez neho by som si nevedel predstaviť, že by som zvládol to, čo som zvládol a ešte chvalabohu zvládam.
Ako prišlo rozhodnutie stať sa lekárom? Náhodou alebo cielene?
Ako dieťa som bol často chorľavý, mával som pocit bezmocnosti. Videl som, ako je ťažko, keď je človek chorý. Takže akosi spontánne som si vybral lekársku fakultu už v prvom ročníku na strednej škole. Teraz mi to pripadá ako sen. Urobil som prijímacie skúšky, skončil som školu, dostal sa do fakultnej nemocnice...
Mali ste šťastie na ľudí okolo vás? Na učiteľov, kolegov?
Musím povedať, že som mal šťastie na výborných učiteľov. Veľmi ma ovplyvnil profesor Takáč. On bol akýmsi mojim medicínskym otcom. Bol príčinou toho, že sa zo mňa stal kardiológ.
Čo môže kardiológ s určitosťou povedať o človeku?
Určite môžem povedať, že každý má srdce. Dokážem identifikovať, či je zdravé. Ale na to, či je aj dobré, na to neexistujú exaktné metódy ani žiadna diagnostika. To ukáže len život a rozhodnutia. Niektoré sa robia rozumom, iné musíte urobiť práve srdcom.
Robí rozhodnutia srdcom aj muzikant Vančík?
Musíte veriť tomu, čo robíte. Ak tomu veríte, potom je v tom aj srdce. V muzike musí byť srdce, lebo muzika je vlastne o pravdách srdca.
Aké sú pravdy srdca?
Za všetky poviem: láska.
Ako ste sa k tým pravdám v muzike prebíjali?
Začal som hrať ako šesťročný na akordeóne. Potom v desiatich na gitare a v devätnástich som vyhral s vlastnou pesničkou Košický zlatý poklad. Neskôr som začal spievať s rôznymi kapelami v Košiciach v kluboch a napríklad dva roky aj s Marikou Gombitovou. Stretol som množstvo skvelých muzikantov. Hudba ma vychovávala rovnakým spôsobom ako medicína. Musel som sa naučiť fungovať v kolektíve rôznych ľudí, analyzovať vzťahy, zaujímať postoje. Paralela s medicínou je tu veľmi silná.
Nikdy ste neuvažovali o tom, že podvediete medicínu a budete sa profesionálne venovať len hudbe?
Možno občas prišli také myšlienky. Ale vždy to bolo v rovine, že som stíhal robiť medicínu – urobil som tri atestácie – a stíhal som aj hudbu. Jednoducho kompromis nebolo ťažké urobiť. Mohol som pohodlne robiť muziku popri medicíne, ale opačne by to nešlo.
Čo vás na tom uspokojovalo. Chýbala vám sláva, alebo ste to robili pre peniaze?
Je to relax. Úplne iná dimenzia. Prídete z nemocnice, postavíte sa na pódium a zrazu ste v inom svete. Človek sa musí odosobniť. Nedá sa prísť pred ľudí a hovoriť si: "Ja som doktor". Koho to zaujíma? Tam je človek preto, aby bol dobrý spevák, aby ľudí zabavil. Všetko ostatné je nepodstatné. Ale platí to aj opačne. Keď si oblečiete biely plášť, musíte zabudnúť na iné problémy a venovať sa človeku, kvôli ktorému tam ste.
Nemali ste obavy z toho, že by vás pacienti nebrali vážne, keď vás poznali z rozhlasu, televízie alebo ako speváka popmusic?
Stretol som sa s tým. Ale skôr u kolegov lekárov, ktorí sa ma zo začiatku snažili zhodiť, znevážiť. Ale dá sa to obrátiť. Oni ma podceňovali, ja som na sebe pracoval a využíval som každú voľnú minútu. Z nevýhody sa tak stala výhoda. Oni žili z prežitého úspechu a ja som ich mohol prekonávať. Človek jednoducho zatne zuby a vo chvíli, keď iný pije pivo a oslavuje krásne prežitý deň, vy pracujete na sebe.
Ste riaditeľom nemocnice, ktorá prosperuje. Prosperujúca nemocnica dnes nie je práve bežná vec...
Keď som sa stal riaditeľom nemocnice v Šaci, tak niektorí významní ľudia uzatvárali stávky, či tu vydržím aspoň pol roka, či rok. Onedlho to bude trinásť rokov čo som tu a musím povedať, že ma to naplnilo. Dal som dohromady tím ľudí o ktorých stojím a na ktorých sa môžem spoľahnúť. Ľudia sú pre mňa veľmi dôležití. Zo začiatku som mal veľké obavy. Sedel som v kancelárii na sedačke a skoro som plakal, lebo som nevedel, čo ma čaká.
Čo ste tu našli?
Mnoho zaujímavých ľudí. Znamenalo to však aj znižovanie stavov. Bolo to nepríjemné, ale snažil som sa to robiť pokojne a nenásilne. Nerobil som novú metlu, pretože to je veľká chyba mnohých manažérov v zdravotníctve. Nedá sa robiť všetko šmahom ruky. Ľudia potom nemajú dôveru k zmenám. Ostali ľudia oddaní medicíne, sú šikovní a vzdelaní.
Na čo ste hrdý ako manažér v odvetví, ktoré nemá dostatok peňazí?
Vždy som hrdý na vyliečených ľudí, ktorí sa zaradia späť do života. Praktickým ocenením je, že sme ako nemocnica dosiahli Slovak Gold Exclusive. Je to ekonomické ohodnotenie za výborné hospodárske výsledky, stabilitu. To je téma, ktorá je na Slovensku alfou a omegou hodnotenia zdravotníckych zariadení. Zvykli sme si veľmi sa sťažovať na nedostatok peňazí, ale otázku treba položiť tak, či zariadenia fungujú ekonomicky správne.
Ako možno riadiť nemocnicu tak, aby bola ekonomicky úspešná, ale aj aby bola personálne, odborne funkčná a aby mala svoju kvalitu a meno?
Je to len a len o ľuďoch a o ich hodnotách. Dobrá klinika funguje, ak je tam dobrý prednosta, ktorý pritiahne dobrých ľudí. Treba si však uvedomiť, že najlepší lekár nemusí byť najlepší riaditeľ nemocnice. Riaditeľ je v prvom rade manažér. Veď taký človek na klinike riadi stredne veľkú firmu, má zodpovednosť za ľudí, za jej chod a musí vedieť aj rozhodnúť. Dôležitá je tiež pokora k profesii. Čím lepší lekár, tým má väčšiu pokoru k medicíne. K ľuďom. Medicína je totiž zákerná tým, že keď si myslíte, že už je všetko v poriadku, vtedy príde problém. Niet na svete lekára, ktorý by neurobil chybu, ale rozdiel medzi nimi je v tom, ako tú chybu napravia, ako sa s ňou vedia vyrovnať.
Robíte ešte lekársku prax?
Ponechal som si úväzok na hodinku až dve denne a robím kardiológiu. Nie je to len preto, aby som nestratil odbornosť, ale najmä preto, aby som mal neustále v hlave filozofiu existencie lekára. Aby som sa nevzdialil problémom, aby mi to bolo blízke, aby som vedel pochopiť, čo ľudia chcú. Tu som však pochopil, že postupy, princípy úspechu sú tie isté v každej oblasti. Či sa z priemerného volejbalistu stane úspešný reprezentant alebo z jedného zo študentov medicíny špičkový lekár. Pri troche talentu je za všetkým drina, odriekanie a kontakt s realitou. To je podstatné. Nežiť vo hviezdach.
Hviezdy sú v popmusic... Čo by ste chceli ešte zažiť v hudbe?
Raz by som chcel zažiť povedzme dvadsaťtisícový dav. So skvelou kapelou. Bolo by to nádherné. Bolo by skvelé cítiť ľudí, lebo to je ako droga. Je to opojné a človek to chce zažívať znova a znova. Ľudia vás počúvajú a majú z toho radosť. Človek, ktorý vytvára dobrú atmosféru, nabíja ľudí a oni mu to vracajú. A to je pozitívne naladený kruh.
Kedy sa popri týchto všetkých aktivitách venujete rodine?
Môžete byť doma tri hodiny a je vás plný dom. Môžete byť doma celý deň a nikto nevie, že ste v dome. Mňa je doma tak plno, že moja žena si po dvoch dňoch už hovorí – bože, už aby išiel do roboty. Niekedy je krátky a intenzívne prežitý čas lepší ako dlhé hodiny strávene v byte bez záujmu.
Človek má srdce, má aj dušu?
Ako dieťa som bol vychovávaný ako veriaci. Ale bez ohľadu na to existuje veľa dôkazov, že duševným sa dá pohnúť matéria. Dokonca keď človek zomrie, je o niečo ľahší. Som presvedčený, že aj naše duševno, duch, ktorý nás vedie celým životom, niečo váži. Keď som navštívil Áziu a videl som ľudí, ktorí boli chudobní, ale šťastní a usmievali sa, pochopil som, že takými hodnotami si treba naplniť dušu.
Ako vnímate Vianoce? Je to pre vás niečo duchovné alebo len symbol tradície?
Je to súčasť môjho detstva. Čas na zastavenie sa. Človek by sa mal občas zastaviť a povedať si: "Toto je ono a toto robiť nechcem". Vianoce vnímam ako rodinný sviatok, kedy je dobré chytiť blízkych za ruku. Je to čas na obdarúvanie sa a tým nemyslím len darčeky materiálne. Vzácne je všetko, čo dávame zo srdca. Vianoce sú sviatky srdca.
Juraj Vančík (59). Lekár, muzikant, športovec, manažér. Narodil sa vo Svidníku 2. mája 1950. V roku 1974 ukončil štúdium na lekárskej fakulte UPJŠ v Košiciach. Začínal vo Fakultnej nemocnici v Košiciach ako sekundárny lekár, navštívil Líbyu, bol riaditeľom medicínskeho centra. Dnes je riaditeľom 1. Súkromnej nemocnice v Košiciach – Šaci. Vydal štyri hudobné CD, nahral viac ako 30 vlastných skladieb. S Jurajom Szabadosom precestoval ako muzikant takmer celú Európu. Venoval sa aj atletike. Počas vysokoškolských štúdií bol dvojnásobným akademickým majstrom Slovenska v trojskoku. Na Československej univerziáde skončil tretí.
Autor článku: TASR