Predstavte si žiť žiť v úplnom tichu, alebo počuť len šum a nejaké buchnutie a stále sa len sústrediť. Nepočujúci nemajú možnosť relaxovať so zatvorenými očami pri dobrej hudbe, nepočujú slová svojich blízkych či priateľov. Existuje viac faktorov, ktoré ovplyvňujú schopnosť človeka počuť zreteľne a dostatočne na to, aby sa bez problémov orientoval v každodenných situáciách. Niektorí ľudia sa ako nepočujúci narodia, iní stratia sluch postupne alebo v dospelosti. Väčšina z nich má isté zvyšky sluchu, ktoré je možno v každodennom živote využiť. Len malú skupinu tvoria nepočujúci s úplnou stratou sluchu.
Ľubica Šarinová je tlmočníčkou posunkovej reči nepočujúcich a zároveň riaditeľkou Asociácie nepočujúcich Slovenska (ANEPS). ANEPS v rámci svojej činnosti zabezpečuje pre nepočujúcich sociálne poradenstvo, prevenciu, tlmočnícke služby, sociálno - rehabilitačné kurzy, letné tábory pre deti, liečebné pobyty a rôzne kultúrne a spoločenské akcie na celom Slovensku. S nepočujúcimi pracuje už 25 rokov a posunková reč sa tak stala jej „materinským jazykom“.
Sluchovo handicepovaní
Sluchovo postihnutým je človek, ktorý má poruchu či stratu sluchu. Sluchovo postihnutých ľudí delíme na nedoslýchavých, nepočujúcich, ohluchnutých. „Nedoslýchaví komunikujú hovorenou rečou, ktorá je vo väčšine prípadoch zrozumiteľná. Ide vlastne o stupeň sluchovej poruchy, keď jedinec dokáže vnímať reč aj prostredníctvom sluchu. Inklinujú k počujúcej spoločnosti a integrujú sa do majoritnej spoločnosti. Pri komunikácii využívajú načúvacie aparáty,“ hovorí Ľubica Šarinová. Nepočujúci pri komunikácii používajú posunkovú reč. Radi sa integrujú aj do počujúcej spoločnosti, ale vo väčšine prípadoch sa združujú vo vlastných organizáciách, kde vykonávajú aj vlastné aktivity – športové, spoločenské a kultúrne. Reč nepočujúceho človeka je pre počujúcich ľudí len ťažko zrozumiteľná.
„Ohluchnutí ľudia sú väčšinou ľudia, ktorí ohluchli z dôvodov staroby. Je to tzv. starecká hluchota. Používajú síce načúvacie aparáty, ale mnohí si na nich nevedia zvyknúť a tak sú pre nich skôr príťažou,“ upresňuje Šarinová. Nepočujúci sú podľa jej slov hrdí na to, že sa dokázali vnútorne vyrovnať so svojou hluchotou, vytvorili si vlastný posunkový jazyk a dokonca i vlastnú kultúru. Nevyhýbajú sa kontaktu s počujúcimi, ale tento kontakt je pre nich vyčerpávajúci z dorozumievacích dôvodov. Chcú mať tiež možnosť sa niekde bez problémov dorozumievať. Napriek zdravotnému deficitu majú porovnateľné schopnosti so zdravými ľuďmi. Nie sú o nič menej inteligentní a zruční. Chýba im len spätná väzba - fungujúci sluch.
Nepravdivé mýty o nepočujúcich
Možno ste si aj vy mysleli, že na nepočujúcich treba zvyšovať hlas, alebo keď nosia načúvací prístroj, už nič viac nepotrebujú k bezchybnej komunikácii. Nie je to však tak. „Ľudia na nich kričia a tvárou sa k nim približujú, niektorí prehnane artikulujú. To všetko len spôsobuje u nedoslýchavých zbytočný stres. Čo sa týka načúvacích prístrojov, tak si mnohí ľudia myslia, že založiť si načúvací aparát úplne stačí k dobrému počutiu – môžeme to prirovnať k dioptrickým okuliarom. Založíte si ich a vidíte. Ale u načúvacích prístrojoch to tak jednoduché nie je,“ tvrdí Šarinová. Podľa nej každý užívateľ ho musí mať presne nastavený podľa audiogramu, musí sa s ním naučiť rozlišovať všetky okolité zvuky, hlasy a podobne. „Je to veľmi dlhý proces, spojený s bolením hlavy a pískaním načúvacích aparátov (v prípade nesprávneho nastavenia, alebo zlej ušnej koncovky), čo spôsobuje v živote týchto ľudí veľa trápenia.“
Nároky na kompenzačné pomôcky
Zákon č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia priniesol niektoré zmeny v kompenzácii sluchového postihnutia. „Pre nedoslýchavých je to hlavne pridelenie príspevku na kúpu druhého načúvacieho aparátu. U nepočujúcich je to svetelná signalizácia zvukov – napríklad domového zvončeka, plaču dieťaťa, úniku vody, zvonenia telefónu či pískania varnej kanvice,“ tvrdí Šarinová. Legislatívne ukotvenie kompenzácií pre sluchovo postihnutých možno podľa nej hodnotiť ako dostačujúce. „I napriek tomu, nám je veľmi ľúto, že sa nám už druhýkrát nepodarilo do kompenzácií zaradiť i príspevok na kúpu počítača. U nepočujúcich, ktorí sú komunikačnou bariérou oddelení od sveta počujúcich ľudí by táto kompenzácia prispela k ľahšej možnosti získavania informácií a komunikácii s počujúcimi bez prítomnosti tretej osoby – tlmočníka,“ dodáva Šarinová.
Kde im možno pomôcť
V praxi sa Šarinová stretáva s názorom, že nepočujúci pokiaľ chcú žiť v spoločnosti počujúcich, musia sa naučiť dobre hovoriť (názor rodičov nepočujúcich detí). „Ja s tým súhlasím, ale nie každý má dispozície naučiť sa zrozumiteľne hovoriť. Preto si myslím, že my ako „počujúca verejnosť“ sa máme snažiť vytvoriť pre nepočujúcich také prostredie a podmienky, aby neboli o nič ukrátení len preto, že nepočujú. Napríklad tlmočením alebo skrytými titulkami pri všetkých TV programoch, tlmočením vážnych udalostí (voľby, prejav prezidentka republiky, programy o zdraví) a podobne. To sú všetky informácie, ktoré sú i pre nepočujúcich veľmi dôležité.“ Nepočujúcim podľa jej slov veľmi pomáha napríklad aj vysielanie správ v posunkovom jazyku, postupne sa začínajú objavovať aj prvé relácie, ktoré môžu sledovať aj nepočujúci. „Výhodou je tiež, že istý mobilný operátor už viac ako 4 roky vyškoľuje svojich predajcov v komunikácii s nepočujúcimi a učí ich posunkovú reč. Pri návšteve pobočky teda nemusia mať pri sebe tlmočníka a vedia si všetko vybaviť sami, čo im pomáha pri zvyšovaní sebavedomia.“
Naučme sa im rozumieť
Nepočujúci ľudia sú schopní sa v závislosti od veľkosti sluchovej straty naučiť hovoriť, ale to neznamená, že budú vedieť komunikovať rovnako ako počujúci. Medzi nami sú aj ľudia s problematikou sluchu, ktorí stratili sluch v dôsledku svojej práce a posunkovú reč neovládajú. Pomohlo by im, keby sa naučili odzerať z pier, lebo vo vyššom veku je ťažšie naučiť sa posunky. Môžu to skúsiť aj v špeciálnych kurzoch odzerania, ktoré robia špecialisti.
Ktoré informácie nepočujúcich dokáže zachytiť a čo pre nepočujúcich najťažšie? „Nepočujúci ľudia sú schopní naučiť sa hovoriť, ale vo väčšine prípadov je ich reč pre počujúceho človeka nezrozumiteľná (okrem najbližších). Všetci, ktorí majú sluchové postihnutie sa musia naučiť správne odzerať, čo je namáhavá a dlhodobá činnosť,“ dodáva Šarinová. Samotné odzeranie je taktiež podľa jej vyjadrení veľmi namáhavé, vyžaduje si veľkú trpezlivosť a maximálnu pozornosť. Ale i napriek tomu nie je možné odzerať veľmi dlho. „Odborníci uvádzajú, že už po prvých 5 minútach schopnosť plnohodnotne odzerať klesá. A predstavte si deti, ktoré sú integrované a musia 45 minút krát 6 hodín denne odzerať. Alebo dospelý človek na nejakej prednáške či seminári. Po takejto činnosti sú ľudia unavení a potrebujú čas na odpočinok,“ dodáva Šarinová. Ako ďalej upresňuje, pri odzeraní vadia príliš veľké fúzy, račkovanie, nesprávna artikulácia, zakrývanie si úst rukou, či rozprávanie mimo zorného poľa sluchovo postihnutého človeka. Ak sa pre tieto dôvody nedarí sluchovo postihnutým odzerať, pripisujú tento neúspech sami sebe.
Posunkový jazyk ako komunikačný prostriedok
Prstová abeceda je najznámejším systémom prstových znakov. „Používa sa ako komunikačný prostriedok v edukácii detí s poruchou sluchu od počiatkov ich starostlivosti, ale aj v komunikácii dospelých. Odzeranie je najčastejší spôsob komunikácie medzi nedoslýchavými navzájom, ale aj medzi nedoslýchavými a počujúcimi osobami. Nie je to ale najjednoduchší spôsob a prichádza pri ňom k veľkému množstvu nedorozumení. Tie môžu nedoslýchavú osobu odrádzať od komunikácie s počujúcimi, alebo naopak u počujúcich vyvolávať strach z komunikácie s nedoslýchavými. Tento spôsob komunikácie si navyše vyžaduje trpezlivosť na obidvoch stranách, ale aj viac času,“ objasňuje Šarinová. Zvládnutie posunkovej reči nepočujúcich je náročné a trvá dlhšiu dobu. Základné posunky si možno síce osvojiť v príslušnom kurze pomerne ľahko, no dokonalé zvládnutie posunkovej reči sa nezaobíde bez častého a pravidelného kontaktu s nepočujúcimi, predovšetkým s ich dospelou populáciou.
Nepočujúci sú podľa Ľubice Šarinovej veľmi hrdí používatelia posunkového jazyka. „Posunkový jazyk je jednoducho povedané pohyb rúk, mimika, ale aj pantomíma. V ANEPS (Asociácia Nepočujúcich Slovenska) používame nasledovné motto: Počúvame očami, hovoríme rukami...“ Naučiť sa posunkový jazyk nie je vôbec ťažké, stačí chcieť a dá sa to v kurzoch, ktoré dnes už organizujú niektoré občianske združenia,“ upresňuje“.
Spoločenské znevýhodnenie – ako mu predcházať
V eticky vyspelej spoločnosti by sluchové znevýhodnenie nemalo súčasne znamenať aj znevýhodnenie spoločenské. Spoločenské bariéry však medzi ľuďmi stále existujú. „Okrem toho, sú tu veľké komunikačné bariéry – návštevy divadiel, sledovanie televízie, sklenené prepážky na poštách, neoznačenie zastávok v MHD a mnoho iných ...Čo je skutočne veľmi zlé, nemajú nepočujúci vážne problémy pri integrovaní sa do bežného života. Mnohí to dokázali bez vážnych problémov, mnohí to dokážu len s pomocou tlmočníkov, svojich počujúcich príbuzných, najviac vlastných počujúcich detí a podobne,“ dodáva Šarinová. Vo vyspelých štátoch sa zvyšuje počet vysokoškolsky vzdelaných nepočujúcich, pracujúcich vo všetkých oblastiach. Ich komunikačná zábrana občas naráža na nepochopenie. Celkom sa ale stráca pri vzájomných stretnutiach. Nepočujúci Slovák, Angličan, Poliak a Maďar si rozumejú bez tlmočníka aj v náročnejších témach v posunkovej reči.
Nepočujúci na Slovensku pri hľadaní práce stále čelia predsudkom, aj keď existuje celý rad profesií, ktoré môžu vykonávať. Bránia im v tom neraz len subjektívne predsudky zamestnávateľov. Problémom v praxi je, že pri zamestnávaní sluchovo postihnutých zamestnávatelia nevyužívajú možností ktoré im umožňuje zákon, a to je zamestnávanie pracovného asistenta. „V čase hospodárskej krízy sú mnohí nepočujúci prepúšťaní z práce a majú veľké ťažkosti nájsť si iné vhodné zamestnanie, ale nemyslím si, že je to len dôsledok ich sluchovej vady,“ objasňuje Šarinová. U nepočujúcich je najväčším hendikepom čítanie s porozumením, to znamená, že nevedia pochopiť význam písaného slova.
Kde hľadať pomoc
Nepočujúci sú veľkí cestovatelia, a keďže nemajú veľké problémy s komunikáciou s nepočujúcimi v iných krajinách – vďaka posunkovému jazyku, prinášajú nové informácie. „Sme samozrejme smutní z toho, že starostlivosť o nepočujúcich na Slovensku nie je porovnateľná s vyspelými západnými štátmi, ale to nie je len otázka nepočujúcich. Čo je pre našich nepočujúcich najhoršie je skutočnosť, že nemáme dosť tlmočníkov posunkového jazyka, osobných asistentov, pracovných asistentov, jednoducho ľudí, ktorí by ovládali plynule posunkový jazyk a mohli im pomôcť. Je to problém s ktorým bojujeme už niekoľko desiatok rokov a ešte dlho budeme,“ objasňuje problém riaditeľka ANEPS. Ako ďalej dodáva, existuje veľký nedostatok mladých tlmočníkov, hlavne z toho dôvodu, že ich práca je slabo ohodnotená. „Na Slovensku zatiaľ nemáme možnosť získať vzdelanie v oblasti komunikácie s nepočujúcimi. Čo sa týka úľav pri komunikácii – veľmi radi by túto možnosť nepočujúci veľmi uvítali. Musíme si uvedomiť, že nemajú toľko možností na komunikáciu ako my,“ konštatuje Šarinová.
Príklady kompenzačných pomôcok:
-
načúvací prístroj – tzv. fonetické ucho – bezdrôtový zvukový prístroj, ktorý slúži k vylepšeniu zrozumiteľnosti reči a k ľahšiemu doručeniu zvukových informácií
-
signalizačné zariadenia na zvuk zvonenia bytového alebo domového zvončeka – keď niekto stlačí tlačidlo zvončeka, zariadenie vyšle signál priamo do prenosného prijímača, ktorý má nepočujúci pri sebe
-
alarmy pri tečení vody, požiari, unikaní plynu
-
špeciálne upravené slúchadlá na počúvanie televízie a rozhlasu – prenos stereo zvuku sa uskutočňuje bezdrôtovo pomocou infračerveného svetla
-
vibračné budíky a hodinky
-
telefónne zosilňovače – používajú sa na klasické telefónne aparáty
-
indukčné slučky na mobilné telefóny – sú pripájané priamo na mobilné telefóny a pomocou zosilňovača produkujú signál do načúvacieho prístroja
Komunikácia s nedoslýchavými
Odzeranie je sledovanie reči v priestorových dimenziách. Odzeranie možno chápať ako komplexné „čítanie“:
-
z pohybov celého tela
-
z pózy hovoriaceho
-
zo striedania vzdialeností medzi komunikujúcimi
-
z prestávok v reči
-
z článkovania viditeľných hovoridiel
Pravidlá komunikácie so sluchovo postihnutými:
Komunikácia s nepočujúcimi vyžaduje ovládanie jednotlivých foriem, zároveň je potrebné poznať isté pravidlá, ktoré sú dôležité pri komunikácii s nepočujúcimi.
-
upútanie pozornosti jednotlivca - dotykom. Oficiálne sú dotyky povolené iba na určitých miestach – hlavne na rukách. Pre nepočujúceho je veľmi nepríjemný – dotyk v oblasti chrbta a dotyk na hlavu
-
upútanie pozornosti jednotlivca - mávaním. Používa sa vtedy, keď chceme kontaktovať nepočujúceho na väčšiu vzdialenosť. Podmienkou je, aby sme stáli v zornom poli nášho partnera.
-
upútanie pozornosti skupiny. Využívame vibrácie úderom na podlahu (dupanie) alebo po stole (klopanie).
-
upútanie pozornosti skupiny – blikaním (krátkym prerušením svetla) sa používa najčastejšie na upútanie pozornosti viacerých osôb tam, kde by bolo zdĺhavé kontaktovať každú osobu zvlášť.
-
pozdrav a lúčenie. U nepočujúcich sú pozdravy a lúčenia veľmi obradné. Pozdravovanie prebieha pred ostatnými prítomnými očným kontaktom a gestom. Veľmi časté až typické je podanie ruky so symbolickým pobozkaním na obidve líca.
-
vyhľadávanie vhodného miesta pre komunikáciu. Platí zásada správneho dopadu svetla na hovoriaceho a nesadanie si chrbtom k dverám. Osoby by pritom samozrejme nemali sedieť oproti oknu, pretože v proti svetle sa nedá odzerať
-
chytenie posunkujúcej osoby za ruku a odvrátenie pohľadu od posunkujúcej osoby – vziať niekoho za ruku, keď práve komunikuje posunkovou rečou je veľmi agresívny akt, asi ako keby počujúcemu zakryli rukou ústa.
Rady – ako so sluchovo postihnutými komunikovať
-
hovoriaci musí hovoriť pomaly a plynule
-
ústa hovoriaceho majú byť vo výške očí odzerajúceho, hlava hovoriaceho musí byť v jednej rovine s hlavou odzerajúceho
-
vzdialenosť medzi hovoriacim a odzerajúcim nemá byť väčšia ako 1,5 metra a nie menšia ako O,5 metra
-
hovoriaci nesmie byť v tieni
-
pri rozhovore nesmie hovoriaci nadmerne hýbať hlavou
-
medzi odzerajúcim a hovoriacim nesmie byť prekážka (ruky, cigareta, žuvačka, jedlo v ústach)
-
hovoriaci musí slová vyslovovať zreteľne (dostatočne otvárať ústa, hovoriť správnou slovenčinou)
-
keď sú odzerajúci a hovoriaci unavení, nervózni, odzeranie je veľmi sťažené
Sluchové poruchy ako ich delíme?
WHO v Medzinárodnej klasifikácii porúch, zdravotných postihnutí a handicapov klasifikuje nasledovné sluchové poruchy (Ženeva, 1980) takto:
-
úplná strata sluchu
-
veľmi ťažká strata sluchu: nad 90 dB
-
ťažká strata sluchu: 71 – 90 dB
-
stredne ťažká strata sluchu: 56 – 70 dB
-
stredná strata sluchu: 41 – 55 dB
-
ľahká strata sluchu: 26 – 40 dB
Autor článku: časopis Bedeker zdravia