Analýza stavu chrupu dávno zosnulých ľudí potvrdila, že stresujúce udalosti v skorom vývoji jedinca negatívne ovplyvňujú dĺžku života. Má to závažné dôsledky aj pre moderný životný štýl a zdravotnícku starostlivosť.
V časopise Evolutionary Anthropology to napísal George Armelagos z Emoryovej univerzity v Atlante (štát Georgia, USA) s kolegami. „Prehistorické ľudské pozostatky poskytujú silné fyzické dôkazy, že ľudia s defektmi zubnej skloviny, ktoré získali počas predpôrodného vývoja alebo v útlom detstve, zvyčajne skôr zomierali, aj keď sa dožili dospelosti,“ povedal George Armelagos. So svojím tímom ako prvý systematicky zhrnul poznatky o spomenutých defektoch a skorej úmrtnosti. Významne podporujú dnes široko prijímanú tzv. Barkerovu hypotézu, ktorá tvrdí, že mnohé choroby dospelosti majú korene vo vývoji plodu a v útlom detstve. Pomenovaná je po britskom epidemiológovi Davidovi Barkerovi zo Southamptonskej univerzity, ktorý ju odvodil v 80. rokoch minulého storočia a napokon definitívne sformuloval v roku 1989. V roku 1992 ju časopis British Medical Journal nazval Barkerovou.
„Zuby sú ako momentky z minulosti. Keďže chronológiu vývoja zubnej skloviny jedinca dobre poznáme, môžeme určiť, v akom veku došlo k jeho fyziologickému narušeniu. Dôkazy máme v rukách a sú neodškriepiteľné,“ pokračoval George Armelagos. Výskum kostrových pozostatkov, ktorý robil jeho tím, sa krútil okolo otázky, ako strava a choroby ovplyvňovali dávne populácie. Uvedomili si, že zubná sklovina poskytuje zvlášť bohatý obraz fyziologických udalostí, keďže rastie v pravidelných prstencovitých vrstvách, vylučovaných od druhého trimestra tehotenstva. Akékoľvek poruchy spôsobené chorobou, zlou stravou či psychologickým stresom (všeobecne stresujúce sú všetky tieto faktory) sa prejavia ryhami a inými porušeniami na povrchu zubov.
George Arnelagos nebol jediný, kto si všimol súvislosť medzi zubnou sklovinou a skorou úmrtnosťou. A navyše je známa už roky. Teraz sa s kolegami zo zorného uhla Bakerovej hypotézy podrobne venovali dôkazom predloženým v ôsmich výskumných štúdiách, ktoré zasahujú hlboko do ľudského praveku. Napríklad pri juhoafrických australopitekoch so skorými defektmi zubnej skloviny sa zistilo takmer dvanásťročné skrátenie strednej hodnoty očakávanej dĺžky života. Zuby Indiánov z predkolumbovského obdobia, pochovaných v pahorkovitých hroboch Dickson Mounds v štáte Illinois (USA) ukázali to isté, avšak na úrovni 15,4 rokov.
„Stres, vyplývajúci z infekčných chorôb, zlej výživy a psychologickej traumy pravdepodobne v predhistorickom období dosahoval extrémne hodnoty. Zuby ukazujú, čo to napokon spôsobilo,“ pokračoval George Armelagos. Doterajšie dôkazy Barkerovej hypotézy sa zakladali najmä na súvislostiach medzi pôrodnou hmotnosťou v moderných populáciách s vysokým príjmom a chorobami ako diabetes a srdcové poruchy. Prehistorické zuby zakladajú druhú kategóriu jej dôkazov. „Predhistorické údaje naznačujú, že tento typ zubných dôkazov možno použiť aj v kontexte moderných populácií, aby sme získali nové poznatky o rozsahu platnosti Barkerovej hypotézy,“ uzavrel George Armelagos.
Zdroj: Komuniké Emory University zo 4. februára 2010.
Autor článku: TASR