Epilepsia bez predsukov

Epilepsia bez predsukov
Zdroj: bigstockphoto.com

Epilepsia je známa už od staroveku. Dramatický obraz „veľkého“ tonicko-klonického záchvatu a prechodné psychické poruchy pri psychomotorických záchvatoch viedli k predstavám o ich nadprirodzenom pôvode.

Na jednej strane prevládali názory, že je to „svätá choroba“ a že záchvat je prejavom vstúpenia božstva do postihnutého jedinca. Na strane druhej sa záchvat pokladal za prejav posadnutosti zlým duchom alebo diablom (tzv. „teória posadnutosti“).

Tento názor sa udržal až do novoveku. Ešte v 18. storočí pripúšťal osobný lekár Márie Terézie Van Swieten, že epilepsia môže byť v niektorých prípadoch podmienená touto „posadnutosťou“.

Vo svetle vedy

Teórii posadnutosti kontrovala v období stredoveku a začiatkom novoveku Galenova humorálne mechanistická teória. Tá hovorila, že epilepsia je zapríčinená hromadením hustého hlienu v mozgu a že záchvat predstavujú kontrakcie mozgu, ktorý sa takto snaží tento hlien vypudiť. Teória však nedokázala vysvetliť vznik iných typov epileptických záchvatov okrem „veľkého“ tonicko- klonického. Preto tieto neboli najskôr do klinického obrazu epilepsie vôbec zahrňované.

Prvé správy o iných typoch epileptických záchvatov sa objavujú až v 17. storočí, kedy Joannes Marcus Marci koncipuje úplne novú teóriu epileptogenézy. Zavrhuje teóriu posadnutosti ako aj Galenovu humorálne mechanistickú teóriu a epilepsiu považuje za senzomotorickú poruchu a poruchu pamäťových funkcií mozgu.

Za zakladateľa modernej epileptológie je považovaný J.H. Jackson, ktorého novátorské práce boli vydané koncom 19. storočia. Pre rozvoj poznatkov o epilepsii bol zlomový vývoj elektroencefalografie (EEG). Rozdiely elektrických potenciálov mozgu boli preukázané už pred viac ako 120 rokmi Angličanom Richardom Catonom.

Prvým, kto využil experimentálne elektrofyziologické poznatky v klinickej praxi bol Hans Berger, profesor psychiatrie z Jeny. Ten v rokoch 1929 –1938 uverejnil sériu prác, v ktorých opísal základy tejto metódy. Stal sa tak zakladateľom klinickej elektroencefalografie. Ďalšie nové poznatky a rozvoj epileptológie podmienil vývoj moderných zobrazovacích metód (CT, MRI, PET, SPECT...).

Podráždenie mozgu

Epilepsia sa v súčasnosti zvykne definovať ako ochorenie, ktoré sa prejavuje spontánnym opakovaním sa epileptických záchvatov. Ide o ochorenie pomerne časté, odhaduje sa, že postihuje zhruba 0,5 – 1 percent populácie. Oveľa vyšší je počet osôb, ktoré mali v živote aspoň jeden epileptický záchvat.

Podľa odhadov sa jedná až o 5 percent populácie. Epileptický záchvat možno chápať ako záchvatový patologický proces v mozgu nejednotnej etiológie s mnohotvárnymi klinickými a elektrofyziologickými  prejavmi. Je to v podstate náhle, prudké a nadmerné podráždenie (výboj) niektorej časti mozgu, ktoré sa môže z miesta vzniku šíriť v rôznom rozsahu a prípadne „zachvátiť“ aj celý mozog. Jednotlivé časti mozgu majú rôzne funkcie, t.j. majú na starosti riadenie činnosti rôznych častí tela.

Príznaky každého záchvatu preto závisia od toho, v ktorej časti mozgu vznikol a ako sa následne „šíril“. Aj keď existuje pomerne veľa typov epileptických záchvatov, laická verejnosť ich zväčša delí na dve veľké skupiny a to na záchvaty „veľké“ a „malé“.

Veľký záchvat

Tzv. „veľký“ epileptický záchvat (záchvat s kŕčmi, generalizovaný tonickoklonický záchvat, grand mal) je najznámejším typom epileptického záchvatu. S ním väčšina laickej verejnosti spája epilepsiu ako ochorenie. Tento typ záchvatu začína náhlou, okamžitou poruchou vedomia a „napnutím“ celého kostrového svalstva, preto u takto postihnutých pacientov dochádza k pádu s možným úrazom hlavy, resp. inej časti tela.

Kŕč expiračných dýchacích svalov je sprevádzaný krátkym zvukom – „epileptickým výkrikom“. Oči sú otvorené, bulby stočené nahor, zreničky sú nápadne rozšírené a nereagujú na osvit, horné i dolné končatiny sú vystreté, ústa sú pevne zovreté pre kŕč žuvacích svalov, vzniká „omodrenie“ (cyanóza) pacienta. Táto fáza „napínania“ (tonická fáza) trvá približne 10 – 30 sekúnd,  po nej nasleduje fáza klonická trvajúca okolo 30 sekúnd.

Počas nej sú prítomné prudké zášklby celého tela, pri ktorých záhlavie udiera o podložku, kŕče žuvacích svalov zvyčajne spôsobia poranenie jazyka alebo sliznice ústnej dutiny. Zášklby sú sprevádzané krátkymi zvukmi spôsobenými prudkým krátkym vytláčaním vzduchu z pľúc pri kŕčoch. Tieto krátke „výdychy“ vytvárajú so slinami na perách penu s primiešaním krvi z poranenia jazyka alebo sliznice ústnej dutiny. Frekvencia zášklbov sa postupne znižuje, až ustanú, na konci klonickej fázy (fázy „zášklbov končatín“) môže odtiecť moč, zriedka odíde stolica, po niekoľkých sekundách začne postihnutý chrčivo dýchať a cyanóza sa postupne vytráca.

Pacient sa postupne preberá k vedomiu, spočiatku býva dezorientovaný, zmätený, nezriedka po prekonaní „veľkého“ záchvatu zaspáva. Po prebudení sa zvyčajne cíti unavený, bolia ho svaly a nezriedka aj hlava. Na záchvat si nepamätá, má na neho amnéziu. Celý záchvat trvá 1–2 minúty. Časový odhad svedkov je zvyčajne dlhší, azda najčastejšie 5 minút.

Výpadky

Iným typom epileptických záchvatov sú absencie. Sú to krátke, niekoľko sekúnd trvajúce „výpadky“ vedomia bez pádu. Pacient náhle ustrnie s pohľadom do neurčita, na oslovenie nereaguje, neodpovedá. Niekedy možno na ňom pozorovať niekoľko zažmurkaní, prípadne drobné zášklby svalstva na tvári. Niekedy pokračuje v automatickej činnosti vykonávanej pred záchvatom, po odznení záchvatu je pri plnom vedomí, samotný záchvat si neuvedomuje.

Uvedené typy záchvatov patria do skupiny záchvatov generalizovaných (okrem nich do tejto skupiny patria aj záchvaty atonické, myoklonické, tonické a klonické), pretože epileptický výboj je rozšírený symetricky po celej mozgovej kôre. Epileptické záchvaty, ktoré sú zapríčinené výbojom ohraničeným na určitú časť mozgu, nazývame parciálne (fokálne) alebo ohniskové.

Ohniskové záchvaty

Prejavy parciálnych záchvatov sú veľmi  pestré, závisia od lokalizácie epileptogénneho ohniska. Ak sú parciálne záchvaty samostatné, bez progresie do rozvinutejšej formy záchvatu, nemusí byť ich epileptická povaha na prvý pohľad zjavná. Často sú však úvodným prejavom (aurou) a prechádzajú do generalizovaného „veľkého“ tonicko- klonického záchvatu, vtedy je ich epileptický charakter jasný. Parciálne záchvaty rozdeľujeme na jednoduché a komplexné.

Spoločným znakom jednoduchých je zachované vedomie, ich záchvatové prejavy môžu byť rôznorodé: napr. svalové zášklby, kŕče, stáčanie hlavy a trupu, mravenčenie, tŕpnutie, náhle sa objavujúce zrakové a sluchové vnemy, vnemy pachov.... Hlavnou charakteristikou komplexných parciálnych záchvatov, ktoré sa v minulosti nazývali aj záchvatmi psychomotorickými, je alterácia stavu vedomia, vedomie môže byť porušené už od začiatku záchvatu alebo sa porucha vedomia rozvinie až počas neho.

Porucha vedomia je tzv. kvalitatívneho charakteru a takto postihnutí jedinci môžu niekedy navonok imponovať ako psychicki chorí jedinci. Pre tento typ záchvatov sú charakteristické automatizmy, resp. automatické konania. Automatizmy sú viac alebo menej koordinované, mimovoľné činnosti pri zastretom vedomí v priebehu epileptického záchvatu alebo po ňom – sú veľmi rôznorodé (napr. žuvanie, prehĺtanie, prejavy strachu, zúrivosti, hnevu, smútku bez vedomého emocionálneho náboja, vyzliekanie sa, rozbíjanie riadu, búchanie po nábytku, opakovanie nezrozumiteľných výrazov....).

Automatické konanie môže byť pokračovaním činnosti pred záchvatom alebo to môže byť celkom nové konanie, ktoré je zväčša v danej situácii nevhodné. Z uvedeného je zrejmé, že jednotlivé typy záchvatov sa výrazne odlišujú svojím priebehom a že epilepsia je choroba, ktorá sa vyskytuje vo veľmi rozmanitých formách. Záchvaty sú u postihnutých jedincov také rozdielne, že by ich laik ani nepokladal za prejavy tej istej choroby. Príznaky, ktoré sa vyskytujú u jedného pacienta, nemusí mať druhý. Uvedomiť si treba aj fakt, že u toho istého pacienta sa môžu často súčasne  vyskytovať viaceré typy epileptických záchvatov.

Predznačenie

Príčinou vzniku epileptických záchvatov, resp. epilepsie môže byť množstvo faktorov. Epileptický záchvat je len príznakom rôznych chorôb postihujúcich mozog. Schematicky možno povedať, že sú to najčastejšie „drobné“ poškodenia v mozgu, v ktorých potom záchvat vzniká. Tieto „poškodenia“ vznikajú napr. po prekonaní cievnych mozgových príhod, po úrazoch hlavy, po zápaloch mozgu a mozgových obalov, niekedy ako dôsledok „ťažkých“ pôrodov u novorodencov, pri mozgových nádoroch.

Mozog však môže poškodiť napr. aj chronický konzum alkoholu, rôzne otravy, ale aj splodiny chorobnej látkovej premeny pri niektorých vnútorných chorobách, významná úloha sa v posledných rokoch pripisuje aj genetickým faktorom. V mnohých prípadoch nám však ani použitie najmodernejších diagnostických metód príčinu epileptického záchvatu, resp. epilepsie neodhalí.

Názov epilepsia používame práve v prípadoch, keď nepoznáme príčinu vzniku záchvatov, alebo keď pôvodná príčina už dávno pominula (napr. náhla cievna mozgové príhoda, úraz hlavy) a ostalo len rezíduum vo forme poškodenia mozgu, ktoré sa prejavuje opakovanými epileptickými záchvatmi. V prípade, že prvotná vyvolávajúca príčina ešte stále trvá hovoríme o tzv. akútnych symptomatických záchvatoch (napr. čerstvá cievna mozgová príhoda, hypoglykémia...).

Ak je akútne pôsobiaca príčina odstránená, respektívne vyliečená, záchvaty sa zvyčajne neopakujú, vymiznú. Antiepileptická liečba je potrebná k potlačeniu záchvatov v akútnom štádiu, zvyčajne nie je potrebné pokračovať v liečbe po vyliečení pacienta zo základného ochorenia (napr. zápalu mozgu a mozgových obalov, úrazu hlavy, náhlej cievnej mozgovej príhody..), ktoré nezanechalo následky vo forme opakujúcich sa epileptických záchvatov.

Autor článku: MUDr. Branislav Kollár, PhD., časopis Bedeker zdravia

Dátum zverejnenia: