Prvé zmienky o epilepsii sa datujú do 5. tisícročia pr. n. l. a boli objavené v Mezopotámii.Náhle záchvaty bezvedomia, sprevádzané často dramatickými sprievodnými prejavmi, boli v staroveku považované za navštívenie bohov a nositelia tejto choroby si nezriedka užívali mimoriadne postavenie v spoločnosti. Ak niekto dostal na verejnosti epileptický záchvat, musel sa prerušiť každý cirkevný alebo štátny akt.
Na stope problému
Prvý, kto vystúpil proti takémuto ponímaniu, bol Hippokrates (460 –375 pr. n. l.), ktorý vo svojom spise „O svätej chorobe“ poprel nadprirodzený pôvod ochorenia. Tvrdil, že príčina záchvatov je v mozgu, pričom zdôrazňoval prebytok štiav, ktoré tečú z mozgu do ciev. Avicenna (980 – 1037) v spise Canon medicinae opísal epilepsiu ako chorobu, ktorá znemožňuje postihnutému vnímať a bráni jeho pohybom a vzpriamenej chôdzi.
Posadnutosť diablom?
Napriek týmto vedeckým postojom a poznatkom dával stredovek šancu extrémne nehumánnemu prístupu, ako bol exorcizmus, vymietanie diabla z tela, často uplatňovaný u chorých so záchvatovými chorobami. Epilepsia so svojím známym klinickým obrazom viedla k názoru, že ide o posadnutosť diablom a poskytovala dobrú zámienku k takýmto zákrokom. Známy je exorcistický rituál Hildegardy von Bingen (1098-1179), opátky benediktínskeho kláštora na Rupertsbergu pri Bingene, ktorý uplatňovala vo vysokom veku: „Vyjdi, Satan, z telesnej schránky tejto ženy a urob miesto Duchu Svätému. Tu nečistý duch odporným spôsobom opustil ženu cez pohlavné orgány aj s výlučkami. Bola oslobodená.“
Až v 19. storočí sa medicína začala zaoberať epilepsiou ako samostatnou chorobou. Epileptikov oddelili od šialencov, lebo by ich vraj mohli nakaziť svojou chorobou. Až zásluhou britského neurológa Johna Hughlingsa Jacksona (1835 – 1911) a nemeckých bádateľov psychiatra Eduarda Hitziga (1838 – 1907) a zoológa Gustáva Theodora Fritscha (1838 – 1891) sa položili vedecké základy poznania epilepsie. Od roku 1867 sa začali v liečbe používať antiepileptiká.
Známe osobnosti
Na epilepsiu trpeli významné osobnosti kultúrneho života, akými boli hudobní géniovia Niccolo Paganini, Georg Friedrich Händel, Ludwig van Beethoven, Pjotr Iljič Čajkovskij a ďalší. Zo slávnych spisovateľov a básnikov mali podľa zachovaných údajov epilepsiu Sokrates, Dante Alighieri, Francesco Petrarca, Gustave Flaubert, Alfred Tennyson, lord Byron, Charles Dickens, Fjodor Michajlovič Dostojevskij, Jean Baptiste Poquelin Moliére, Lewis Carroll, Agatha Christie, z maliarov Vincent van Gogh, z vedcov Isaac Newton a Alfred Nobel. Takisto mala epilepsiu Jean d´Arc. Zo slávnych vojvodcov sa v tejto súvislosti spomína Alexander Veľký, Gaius Julius Caesar a Napoleon Bonaparte.
Najznámejšia maľba osoby s epilepsiou pochádza z roku 1520 a jej autorom je Rafael. Názory na epilepsiu sa menili v súlade s vývojom poznania a spoločenskými pomermi od primitívneho nazerania v staroveku cez vedecký pohľad Hippokrata a Avicennu až po stredovekú obavu z posadnutosti diablom a exorcizmus po návrat k vedeckému vysvetleniu v 19. storočí a možnostiam modernej liečby dnešnej doby.
Autor článku: Prof. MUDr. Ladislav Hegyi, DrSc., časopis Bedeker zdravia