Presvedčenie o úspechu či neúspechu pri riešení úlohy a vedomie dôsledkov výhry či prehry priamo ovplyvňujú úroveň aktivity neurónov obvodov plánovania pohybu v predmetných častiach našej mozgovej kôry.
V časopise Public Library of Science Biology to oznámil štvorčlenný tím, ktorý viedol Richard Andersen z Kalifornského technologického inštitútu v Pasadene. Prvou autorkou článku bola Asha Iyerová. Výsledky získali monitoringom mozgovej aktivity dobrovoľníkov zobrazovaním pomocou funkčnej magnetickej rezonancie (fMRI). Richard Andersen s kolegami skúma najmä neurónové mechanizmy plánovania činnosti a rozhodovania. Usilujú sa vyvinúť implantovateľné neurónové „protézy“, rozhrania medzi mozgovými signálmi paralyzovaných pacientov a umelými končatinami. V tejto súvislosti sa zvlášť zameriavajú na oblasť mozgovej kôry označovanú ako posteriórny (zadný) parietálny (temenný) kortex, skrátene PPC. Ide o činnosťou vysokoúrovňové mozgové centrum, ktoré premieňa zmyslové vnemy na plány pohybu.
Dobrovoľníkov požiadali, aby vykonali zložitú úlohu – postupne vo vopred určenom poradí presunuli kurzor na obrazovke počítača na miesta, ktoré sa museli naučiť naspamäť. „Subjekty dostali jednu sekundu, aby sa naspamäť naučili poradie, 15 sekúnd na to, aby si naplánovali pohyby a potom iba desať sekúnd na dokončenie úlohy. Úmyselne sme ju urobili obťažnou – sám by som to nezvládol,“ povedal člen tímu Igor Kagan. Výkonnosť dobrovoľníkov bola finančne ohodnotená. V jednom pokuse mali plus 5 dolárov za úspech a mínus 1 dolár za neúspech. V inom plus 1 dolár za úspech a mínus 5 dolárov za neúspech. V ešte inom plus 5 dolárov za úspech a mínus 5 dolárov za neúspech. Pred každým pokusom sa im vždy povedalo, čo je v stávke.
Po pokusoch, avšak pred súhrnnou „výplatou“, dobrovoľníci vyplnili dotazník, kde hodnotili svoju výkonnosť. Tieto samohodnotenia sa prekvapivo nezhodovali s reálnym výsledkom. Tí, čo si mysleli, že boli dobrí, rovnako pravdepodobne boli zlí – a naopak. Mozgová aktivita v PPC však súvisela jednak s ich presvedčením o vlastnej výkonnosti, teda nie s reálnou výkonnosťou, jednak s nimi očakávaným finančným ziskom či stratou. Optimisti, presvedčení o vlastnej výkonnosti, vyvinuli najviac úsilia, keď očakávali väčšiu odmenu za úspech, čím stúpla aktivita v ich PPC. Naopak pesimisti, presvedčení o vlastnom zlyhaní, mali najväčšiu mozgovú aktivitu pri vysokej cene za neúspech. „Viac sa usilovali vyhnúť stratám a očividne sa menej starali o potenciálne zisky,“ vysvetlil Igor Kagan. „Tento výskum preukázal, že proces plánovania a konania ovplyvňuje naša subjektívna, avšak často nesprávna predstava o tom, ako sa nám darí, ako aj o potenciálnom zisku či strate,“ uzavrel Richard Andersen. Oblasti mozgovej kôry, podieľajúce sa na plánovaní konania, sú podľa neho zrejme tie isté, ktoré sa podieľajú na rozhodovaní. Pri výbere potenciálneho konania zohľadňujú abstraktnejšie poznávacie i subjektívne faktory.
Zdroj: Komuniké California Institute of Technology zo 4.8.2010
Autor článku: TASR