Včšina z nás nikdy neplánovala samovraždu, nestretla sa s ňou ani v rodine, ani v okruhu svojich známych. Väčšinou ju zamietame slovami „mne sa to nemôže stať“.
K samovraždám v živote skutočne dochádza. V rozpore s bežnou predstavou sa tak stáva skôr v domácom prostredí, ako na psychiatrických klinikách. Veľa rodín jasnú samovraždu v rodine popiera, pretože myšlienka, že ich blízky si vzal život je emocionálne neznesiteľná, bolestivá pre pocit zodpovednosti, že tomu nedokázali zabrániť. Zároveň sa chcú vyhnúť hanbe zo strany širšieho okolia.
Dlhá cesta ku koncu
Samovražda (suicídium) je jedna z foriem samovražedného (suicidálneho) správania. Pod samovražedným správaním rozumieme zámerný, sebapoškodzujúci akt, pri ktorom si osoba, ktorá sa ho dopúšťa, nemôže byť istá, či ho prežije. Nejde o jednorazový skutok, ale o výsledok dlhodobého psychického a sociálneho vývoja. Samovražedné správanie prebieha obyčajne v niekoľkých formách
Rozlišujeme samovražedné myšlienky, tendencie, samovražedný pokus až letálne končiacu dokonanú samovraždu. Samovražedné myšlienky sú „verbálne a neverbálne prejavy toho, že sa ich nositeľ zaoberá myšlienkami na samovraždu“.
S myšlienkou čo by bolo, keby som nežil, keby som sa neprebudil, je asi konfrontovaný každý. Ak chceme posúdiť nebezpečnosť samovražedných myšlienok, musíme zhodnotiť ich intenzitu, koľko času zaberajú a aká konkrétna je predstava o možnosti samovraždy. V prípade, že si človek zhromažďuje lieky, zaobstará zbraň a podobne, hovoríme o samovražedných tendenciách. Tie sú ďalším krokom v samovražednom správaní smerom k samovražde.
Vážne samovražedné správanie s úmyslom zomrieť predstavuje samovražedný pokus. K ukončeniu života nedôjde pre nedostatočnosť zvolených prostriedkov, alebo z dôvodu prerušenia samovraždy zásahom inej osoby. Zvyčajne je prejavom impulzívneho činu, o čom svedčí aj skutočnosť, že po precitnutí nemajú štyria z piatich osôb samovražedné úmysly a ich akútna kríza pominie.
Samovražda (suicídium) znamená dobrovoľné, vedomé a cielené ukončenie života, ktorá nesleduje žiaden iný vedomý cieľ, okrem smrti. Ide o vyvrcholenie sucidálneho vývoja.
Ťažké bremeno problémov
Neexistuje iba jeden motív samovražedného správania. Vždy ide o prepojenie viacerých navzájom prepletených motívov, ktoré majú komplexnú povahu. Môže ísť o vyriešenie neriešiteľného problému. Je to v podstate typ samovrážd v normálnom duševnom stave, ktoré vychádzajú z reality a odbornou literatúrou bývajú označované ako biické samovraždy.
Ak však dôjde k chybnému zhodnotenie reálnej situácie, na základe prítomnej psychopatológie, klasifikujeme patickú samovraždu.
V prípade, že sa jedná o problémy typu veľkej neutíchajúcej bolesti, extrémnej životnej prehry, hovoríme o bilančnej samovražde. Bilančnú samovraždu väčšinou páchajú starší ľudia, ktorí celkom triezvo uvažujú, čo im ešte život môže priniesť, čo môže od nich chcieť a ich záverom je, že „príjmy a výdaje“ už nie sú v rovnováhe, a preto sa rozhodnú svoj život ukončiť.
Samovražednému správaniu v prípade, že samovražda nie je výsledkom skratovitého správania bez varovných signálov, kde sa v pozadí obyčajne potvrdí rôzny stupeň psychiatrického ochorenia (najčastejšie depresia, ale aj schizofrénia a iné), predchádza tzv. presuicidálny syndróm, ktorý slúži k prognostike a diagnostike.
Tri stupne
V prvej fáze jedinec obmedzuje iniciatívu a záujem. Zužuje svoje prežívanie, vnímanie a sociálnu existenciu. Osoba realitu prijíma jednostranne, vidí len to, čo znižuje jej hodnotu, alebo čo ju jednostranne idealizuje. V podstate nič nemá zmysel, budúcnosť neexistuje.
V druhej fáze sa objavujú agresívne fantázie. Agresiu človek nevie primerane použiť, nasmeruje ju voči nejakej osobe, alebo ju obráti proti sebe.
V tretej fáze sa objavujú samovražedné fantázie s prianím smrti. Na rozdiel od už spomínaných nevýznamných prchavých myšlienok s prianím smrti, v rámci presuicidálneho syndrómu sú fantázie častejšie, intenzívnejšie a konkrétnejšie. Ich obsahom sú predstavy o vlastnom pohrebe, reakcie pozostalých, alebo reakcie človeka, ktorý osobe, úmyselne alebo neúmyselne, ublížil (napr. nespravodlivý učiteľ, partner, ktorý ich opustil a podobne).
Ohrození
Odborníci sa zaoberajú otázkou, či existuje taká osobnosť, ktorá má určité špecifické, trvalé a úplne definitívne štrukturálne usporiadanie, ktorým sa odlišuje od ostatných osobností a je predurčená k spáchaniu samovraždy. Takéto tvrdenia sú však zavádzajúce. V súčasnosti sa nedá s istotou tvrdiť, že jedna osobnosť samovraždu spácha a druhá nie.
Existujú však osobnosti, ktoré majú v sebe zvýšené riziko spáchať samovraždu, ako iné typy osobnosti a musíme ich považovať za osoby extrémne ohrozené.
Ide predovšetkým o:
-
osoby, ktoré sú spoločensky izolované, nemajú žiadnych priateľov
-
osoby, ktoré majú skúsenosti s drogami, alkoholom (buď v rodine, alebo vo vlastnom živote)
-
osoby, ktoré boli fyzicky, alebo psychicky týrané alebo sexuálne zneužívané
-
osoby, ktoré prežili alebo prežívajú vážnu stratu (smrť milovanej osoby, rozvod, rozchod, finančnú stratu, spoločenský pád)
-
prvorodené osoby (najstaršie deti sú často pod tlakom, aby boli príkladom pre mladších)
-
osoby s psychickými poruchami
-
osoby, ktoré sa už pokúšali o samovraždu, alebo ktorých blízke osoby si vzali život.
Tragika každej samovraždy poukazuje s osobitnou naliehavosťou na potrebu prevencie, lepšej pripravenosti učiteľov, psychológov i samotných rodičov. Ich erudovanosť včas odhalí všetky riziká spojené so samovraždou. Čo ak k prevencii stačí úprimný ľudský záujem, ktorý nemôže jednoducho nič nahradiť?
Autor článku: PhDr. Adriana Ďuricová, časopis Bedeker zdravia