Mentálna anorexia a bulímia – smrteľná túžba po štíhlosti

Mentálna anorexia a bulímia – smrteľná túžba po štíhlosti
Zdroj: bigstockphoto.com

Vystrašení rodičia neustále chudnúcich dospievajúcich dcér hľadajú odpovede na otázky: prečo sa to týka práve ich dcéry (a rodiny) a čo s týmto problémom majú robiť?

Hoci väčšina žien nie je spokojná so svojou hmotnosťou (svojím telom), na anorexiu ochorie asi 1 % dievčat, na bulímiu asi 2 – 15 % dievčat a žien. V našich krajinách sa výskyt týchto ochorení zvýšil po zmene režimu – nastúpil západný kult tela. Mentálna anorexia a mentálna bulímia sa totiž pokladajú za kultúrne podmienené syndrómy.

Spolu so záchvatovým prejedaním sa označujú ako poruchy príjmu potravy. Človek trpiaci na anorexiu nervosu (iba v piatich až desiatich percentách sú to muži) napriek tomu, že cíti hlad, sa snaží ovládať svoju potrebu najesť sa a rôznymi spôsobmi znižuje svoju telesnú hmotnosť – prijíma potravu veľmi málo, prevažne nízkokalorické jedlá, nadmerne cvičí, používa preháňadlá alebo zvracia.

Málo sebavedomia – málo jedla

Ochorenie postihuje prevažne mladé dievčatá, pretože módnym ideálom sú ovplyvniteľní hlavne ľahko zraniteľní adolescenti, ktorí v štíhlosti vidia cestu k úspechu a ku kráse, pričom sebakontrolu spájajú s kontrolou telesnej hmotnosti. Týka sa to viac dievčat, ktoré majú oproti chlapcom nižšie sebavedomie, nižšiu úctu k vlastnému telu, sú vnútorne neistejšie, majú väčšiu obavu, či sú obľúbené.

Obdobie adolescencie je veľmi náročné – so zmenou v telesnej oblasti úzko súvisí aj zmena osobnosti – z detsky závislej  na zodpovednú dospelú. Výzor je zmenený vďaka hormónom a mení sa aj potreba jedla pri rýchlom raste a celkovo metabolizmus. Prichádzajú nové výzvy v podobe začínajúcich partnerských vzťahov. Spolu so stúpajúcimi nárokmi v škole – v tomto období sa musia rozhodnúť a pripravujú sa na budúce povolanie – je psychická rovnováha adolescentov veľmi ľahko narušiteľná.

Pokrivený obraz

V popredí tohto ochorenia je strata reálneho sebaobrazu – anorektička sa stále vníma ako nie dostatočne štíhla. Jedným z určujúcich príznakov je strata hmotnosti 15 % pod predpokladanou úrovňou normálnej váhy a v mnohých život ohrozujúcich prípadoch musí byť aj proti svojej vôli hospitalizovaná.  Podstatným znakom je aj nadmerné zaoberanie sa jedlom a svojou váhou – platí, že namiesto toho, aby chorý prispôsoboval príjem potravy svojmu životu, svoj život prispôsobuje nevhodným jedálnym požiadavkám.

Zo zníženej hmotnosti vyplývajú ďalšie telesné príznaky – amenorea, závrate, poruchy koncentrácie, nespavosť, nehojace sa rany, podliatiny, dehydratácia, arytmia, až zlyhávanie ľadvín a srdca. Psychické následky ako podráždenosť, depresia majú často za následok stiahnutosť v sociálnych vzťahoch, čo zase znižuje možnosť vyliečenia. V rôznych typoch výskumov sa úmrtnosť na anorexiu pohybovala od 3 – 18 %, v závislosti od dĺžky sledovania. Asi z tretiny anorektičiek sa po čase stanú bulimičky.

Anorektičky i bulimičky skrývajú svoje ochorenie – navonok sa snažia jesť normálne, preto sú tieto ochorenia často rozpoznané až v alarmujúcom štádiu. Psychologickou podstatou týchto ochorení sa zdá byť túžba po kontrole – cítia sa dobre, keď dokážu ovládať svoj hlad, svoju hmotnosť, svoje telo. Pocit kontroly nad svojím telom má kompenzovať stratu kontroly nad niektorou z častí života – problémy v rodine, škole, v partnerských či priateľských vzťahoch. V štúdiách, ktoré pátrajú po typických rodinných vzorcoch prispievajúcich ku vzniku anorexie sa uvádza, že v rodinách anorektičiek je problém vyjadrovať hnev zo strany detí. Väčšina anorektičiek vníma svoju rodinu ako rigidnú – málo prispôsobivú.

Bulímia

Bulimičky majú na rozdiel od anorektičiek normálnu telesnú hmotnosť. Typické pre nich je prejedenie sa veľkým množstvom jedla naraz a následné prečisťovanie – najčastejšie zvracaním. Diagnóza sa stanoví, ak takéto správanie prebieha aspoň dvakrát týždenne po dobu troch mesiacov. Cyklus prejedania a prečisťovania popisujú bulimičky ako zápas o získanie kontroly.  Keďže tento svoj problém vnímajú ako svoje osobné zlyhanie a nie ako ochorenie, nevyhľadajú odbornú pomoc.

Príjem veľkého množstva potravy má zrejme za účel potlačiť úzkosť – čo by museli vnímať, keby sa stále nezaoberali jedlom a svojou hmotnosťou? Rodiny bulimičiek sa opisujú ako málo sa starajúce o ich skutočné potreby a vyžadujúce ukazovať navonok spokojnú tvár. Toto ochorenie je častejšie spojené so zneužívaním alkoholu a iných drog, čo je tiež formou akéhosi „zabudnutia“ na realitu. Podobne ako pri anorexii, rovnakým sprievodným javom aj pri bulímii je depresia.

Pre príbuzných a priateľov

Dôležitou informáciou pri poruchách príjmu potravy je to, že choroba neustupuje bez liečby. Prvou úlohou príbuzných a priateľov je teda presvedčiť chorého, aby prijal odbornú pomoc. Prvým kontaktným odborníkom je najčastejšie obvodný lekár. Rozhovor s osobou trpiacou  týmito ochoreniami je potrebné viesť mimoriadne citlivo s prihliadnutím na možné zhoršenie vzájomných vzťahov. Akýkoľvek reštriktívny postoj k chorej len zhorší situáciu. Mali by sme vyjadriť to, čo cítime my – starosť, strach.

Ubezpečiť ju o svojej podpore a o tom, že nám na nej záleží. Úspešnej liečbe veľmi napomáha, keď sa na nej zúčastňuje celá rodina, minimálne ak sú všetci členovia informovaní o tomto ochorení. Okrem liečby tela je prospešné podstúpiť psychoterapiu.

Nútenie do jedla má kontraproduktívny efekt – keďže podstata a ochorenia je kontrola jedla, chorí môžu začať vnímať osoby nútiace ich jesť ako nepriateľské. Ako pri každom ochorení, tak i pri poruchách príjmu potravy platí, že je lepšie podchytiť ho včas. Pri dlhšom trvaní stúpa riziko vzniku závislosti na alkohole a iných drogách a tiež riziko suicidálnych pokusov.

Autor článku: PhDr. Elena Tomková, časopis Bedeker zdravia

Dátum zverejnenia: