O imunite sa veľa diskutuje, často sa spomína na verejnosti, objavuje sa v reklamách, čo svedčí o jej značnej popularite a dôležitosti. V minulosti sa slovo imunita spájalo hlavne s obranou človeka proti infekčným ochoreniam.
Ak bol človek imúnny nedostal infekčné ochorenie a prežil. Ak však mala osoba narušenú, alebo žiadnu imunitu proti určitej chorobe, mohla stratiť to najcennejšie – svoj život alebo jej ostali po prekonaní ochorenia určité ťažkosti. Prekonanie infekcie veľakrát poskytovalo postihnutému jedincovi ochranu pred opakujúcou sa chorobou. V tomto období sa začali klásť i základy imunológie, ktorá si všímala hlavne imunitu a do tejto etapy patrí i objav očkovania. Poznatky o imunite sa v tomto období objavovali v spojitosti s infektológiou, mikrobiológiu , epidemiológiou a celou medicínou.
Už v prvej ešte nedokonalej fáze (okolo 1800) zohrávali poznatky o imunite v medicíne obrovskú úlohu, pretože sa stali základom pre diagnostiku, prevenciu a liečbu viacerých infekčných ochorení. Postupne však imunológia ako novovzniknutá vedná oblasť dostávala ďalšie podnety. Boli to poznatky o skladbe červených krviniek (erytrocytov) a transfúzii. Zistilo sa, že erytrocyty sa líšia odlišnou antigénovou štruktúrou, pričom antigén je názov pre látku, ktorá po vniknutí do organizmu vyvolá imunitnú reakciu. K týmto dvom významným zdrojom vývinu imunológie začali prenikať ďalšie poznatky z klinických úsekov.
Objavili sa poznatky o precitlivenosti (alergii), ktorá sa zisťuje u pacientov po ich kontakte s určitými antigénovými látkami (alergénmi) a podmieňuje výskyt celého radu alergických prejavov. Podrobné štúdium odhalilo, že všetky prejavy súvisiace s imunitou (imunita proti mikroorganizmom, antigénová štruktúra erytrocytov a klinické situácie) sú výsledkom činnosti dôležitého tzv. imunitného systému. Dnešná imunológia sa definuje ako vedný úsek, ktorý študuje vlastnosti, stavbu a funkcie imunitného systému a jeho význam a dôležitosť pre život človeka.
Jeden z najstarších systémov
Viaceré prejavy súvisiace s imunitou sa prehodnotili a ukázalo sa, že všetky javy, ako sú imunita proti mikroorganizmom, antigénová skladba erytrocytov a mnohé imunopatologické stavy majú spoločný bunkový a molekulový základ a sú výsledkom aktivity imunitného systému. Imunológia sa stala bohatšia a rozšírila predmet svojho záujmu a v centre jej pozornosti je v súčasnosti imunitný systém. Imunitný systém predstavuje množinu prvkov, ako sú niektoré orgány, tkanivá, bunky, množstvo molekulových látok a viaceré reakcie, ktoré sú vzájomne prepojené a centrálne regulované a spoločne sa zúčastňujú na odpovedi po pôsobení určitého signálu.
Treba hneď povedať, že imunitný systém odpovedá na tzv. nekognitívne signály, čo sú signály, ktoré si osoba neuvedomuje a možno práve pri čítaní tejto časti jedna molekula sa vymkne z regulácie a spôsobí alergické reakcie. Imunitný systém je prepojený i s inými, hlavne regulačnými systémami, ako sú nervový a endokrinný systém. Nervový systém prijíma kognitívne signály, ktoré si človek uvedomuje. Napriek odlišnosti kvality signálov oba systémy úzko spolupracujú a treba k tomu prirátať ešte endokrinný systém. Produkty jedného systému ovplyvňujú i iné systémy. Je známe, že neurotransmitery pochádzajúce z nervového systému môžu ovplyvňovať imunitný i endokrinný systém a produkty endokrinného systému (hormóny) ovplyvňujú imunitný i nervový systém.
Imunitný systém je jedným z najstarších systémov a jeho funkcia sa dokazuje už u jednobunkových organizmov. Bez obrany voči škodlivým signálom by nemohol existovať žiadny živý jedinec. Preto sa dnes sledujú mechanizmy obrany u najnižších živočíchov a mnohé z nich sú súčasťou imunitného systému i človeka. V obrane človeka sa uplatňujú aj tzv. „toll-like“ receptory objavené u nižších živých systémov. Imunitný systém v tele spolupracuje i s inými systémami a je závislý od ich funkcie. Ako príklady možno uviesť respiračný a gastroenterálny systém, ktoré ovplyvňujú výživu a stav funkcie buniek a tkanív imunitného systému.
Funkcia imunitného systému v organizme - aké funkcie plní imunitný systém pre svojho hostiteľa?
Informačná funkcia (diskriminačná, rozpoznávacia), pri ktorej imunitný systém rozlišuje, čo je telu vlastné („self“) a čo je cudzie, nevlastné („non-self“). Vlastné štruktúry tela imunitný systém toleruje, kým na cudzie odpovedá súborom imunitných reakcií. Cieľom týchto mnohých imunitných reakcií je eliminácia nevlastných zložiek a príprava organizmu na opätovné stretnutie s takýmito zložkami. Medzi cudzie zložky sa zaraďujú predovšetkým mikroorganizmy a iné antigénové zložky okolia a tiež súčasti vlastného tela, ako sú bunky napadnuté vírusom alebo bunky poškodené fyzikálne alebo chemicky a podobne. Pri rozpoznávacej schopnosti vlastného a cudzieho ľudského tela hrá významnú úlohu hlavný histokompatibilný komplex, ktorý sa u ľudí označuje skratkou HLA. Každý jedinec má vlastnú štruktúru HLA a ich markery sa stanovujú pred transplantáciou pri hľadaní vhodnosti medzi príjemcom a darcom. Na rozpoznávaní medzi vlastným a cudzím sa zúčastňujú hlavne lymfocyty, ktoré prechádzajú počas vývoja určitou riadenou diferenciáciou, aby sa naučili plniť zodpovednú úlohu pre rozpoznanie.
Kontrolná funkcia (označovaná cudzím slovom ako surveillance), pri ktorej imunitný systém kontroluje alebo vykonáva imunologický dohľad nad celým dianím v organizme. V tele sa počas života neustále dejú mnohé procesy, niečo vzniká a niečo zaniká, bunky sa obnovujú, odumierajú a sú nahradené novými, všetko má svoje hranice. Imunitný systém stojí v tele nad všetkým ako regulátor. Ak sa objavia nežiaduce molekuly alebo bunky, okamžite sú imunitnými mechanizmami likvidované. Imunitný systém je zodpovedný za udržanie integrity a individuality organizmu a porucha v tejto činnosti sa dáva do súvislosti so vznikom nádorových ochorení. Ukázalo sa, že po blokovaní funkcie imunitného systému sa často objavujú nádory.
Pamäťová funkcia (immunologhical memory) patrí medzi významné danosti imunitného systému. Imunitný systém si ukladá do pamäte realizované deje, aby po opakovanom stretnutí reagoval rýchlejšie a intenzívnejšie. Imunitná pamäť je známa ešte zo starších čias, keď sa zistilo, že na niektoré infekčné ochorenie vzniká odolnosť a vyskytnú sa počas života iba raz. Imunologická pamäť súvisí i s očkovaním, ktoré zanecháva v organizme určitú pamäťovú stopu a po opakovanom stretnutí s infekčným agensom osoba neochorie.
Efektorová funkcia sa zakladá na možnosti imunitného systému zapojiť do svojej činnosti mnohé výkonné zariadenia, ktoré zodpovedajú za deštrukciu a elimináciu nežiaducich štruktúr z organizmu. Zodpovedajú tiež za prípravu imunitného systému na zapamätanie si prekonaných dejov pre budúcnosť.
Patogenetická funkcia sa odvíja z porušenej funkcie imunitného systému a jednotlivé mechanizmy sa môžu zúčastňovať na poškodzovaní zložiek tela. V súčasnosti je známych mnoho imunopatologických stavov. Na základe týchto poznatkov vznikli i viaceré odbory akými sú imunopatológia, klinická imunológia, alergológia, imunohematológia a pod. Imunológia ovplyvnila diagnostiku mnohých ochorení, priniesla mnoho citlivých analytickodiagnostickych metód a stala sa pevnou súčasťou novodobej medicíny.
Imunitný systém podobne ako iné systémy v tele, prípadne, celý organizmus má svoju históriu a vyvíja sa. Vie sa, ako vzniká a pôsobí imunitný systém počas intrauterinného vývoja, aká je imunita po narodení a ako sa prejavuje. Dnes sa hovorí najmä o imunite počas starnutia, kedy človek je vnímavý voči mikróbom, má viacej nádorov a tiež má viacej imunopatologických stavov (reumatizmus, poškodenie orgánov atď.). Príčiny týchto chorobných stavov sú zložité a vyplývajú obyčajne z reaktivity na endogenné a exogenné faktory.
Imunopatologické stavy podľa príčin a mechanizmov možno rozdeliť na nasledovné skupiny:
Imunodeficientné stavy, ktoré sa odvíjajú z funkčnej poruchy niektorej zložky imunitného systému. Porucha sa môže týkať zariadení prirodzenej imunity, či špecifickej získanej imunity. Často sa hovorí o defektoch alebo deficitoch imunity. Tieto poruchy imunitného systému môžu byť vrodené (primárne) alebo získané (sekundárne). Najznámejšia a najhoršia je sekundárna imunodeficiencia spôsobená vírusom HIV (AIDS). Imunodeficiencie sa prejavujú hlavne zvýšenou vnímavosťou k infekčným agensom a zriedkavo inými syndrómami.
Imunoproliferatívne ochorenia vyplývajú z malignej proliferácie buniek imunitného systému (leukocyty, lymfocyty, plazmatické bunky, makrofágy a iné).
Abnormálna odpoveď na exogenný alebo endogenný antigén.
Patria sem viaceré stavy:
-
atopickí jedinci trpiaci včasnou alergiou, ktorí po kontakte s antigénom (alergénom) tvoria imunoglobulín E (IgE) a možno u nich diagnostikovať ekzém, konjuktivitídu, bronchiálnu astmu a pod. a môže sa u nich objaviť i najťažšia forma alergie, tzv. anafylaktický šok. Pri týchto stavoch sa uplatňuje i genetická výbava postihnutého jedinca.
-
oneskorená precitlivenosť (alergia), ktorá je súčasťou mnohých ochorení.
-
pri dlhodobej expozícii jedinca na antigén sa tento stáva imunizovaný a môžu vznikať ochorenia na báze tvorby imunokomplexov, čiže komplexov zložených z antigénu a protilátok (farmárska choroba pľúc, vaskulitídy a iné).
Ochorenia z izoimunizácie (aloimunizácie)
Vyskytujú sa v situáciách, pri ktorých sa antigén určitého jedinca dostáva do kontaktu s iným jedincom. Poruchy podmienené izoimunizáciou sa vyskytujú pri reakciách matky voči svojmu plodu alebo opačne (Rh, HLA a iné odlišnosti), tiež pri imunologickej nevhodnosti žena-muž, čo sa prejavuje infertilitou. Komplikácie na báze izoimunizácie sa môžu objaviť po transplantácii a po transfúzii.
Ochorenia z autoimunizácie
Ochorenia z autoimunizácie, pri ktorých organizmus reaguje na vlastné zložky tela. V takýchto situáciách môže nastať zmena vo vlastných antigénoch alebo je zoslabená rozpoznávacia schopnosť vlastného imunitného systému, ktorý vlastné zložky považuje za cudzie. Rozpoznávacia schopnosť sa mení v závislosti od veku, preto sa u starších osôb vyskytuje viac autoimunitných ochorení. Do uvedených skupín možno zaradiť veľké množstvo ochorení a imunologických komplikácií, ktoré sa liečia a diagnostikujú v rôznych klinických odboroch. Svedčí to o skutočnosti, že poznatky imunológie pomáhajú nielen pri diagnostike, ale i pri objasnení patogenézy a pri aplikácii racionálne zdôvodnenej terapie. Na hranici imunológie a viacerých klinických odborov vznikli nové pododbory, ako sú imunogerontológia, imunofarmakológia, imunopatológia, imunochémia, imunogenetika, neuroimunológia, psychioneuroimunológia a mnohým klinickým smerom pomáha klinická imunológia.
Autor článku: Prof. MUDr. Ján Štefanovič, DrSc., časopis Bedeker zdravia