Všetkých treba ošetrovať rovnako, prízvukuje "Havlov chirurg" Pavel Pafko

Všetkých treba ošetrovať rovnako, prízvukuje "Havlov chirurg" Pavel Pafko
Zdroj: bigstockphoto.com

Renomovaný český chirurg Pavel Pafko, ako sedemdesiatnik, by si mohol užívať dôchodok. Namiesto toho si takmer každé ráno sadá na bicykel, aby sa po 13 kilometroch jazdy dostal do Fakultnej nemocnice Motol, kde ho čakajú pacienti i študenti medicíny: úväzok má predĺžený na ďalších päť rokov. Rozhovor s Pavlom Pafkom, rodákom z Bratislavy, prináša TASR v rámci projektu "Osobnosti: Tváre a myšlienky".

Vaše meno určite poznajú tisícky pacientov, ktorých ste za 45 rokov praxe operoval, ale do širšieho povedomia ste sa dostal v roku 1996, keď ste vtedajšiemu prezidentovi Václavovi Havlovi odstránil nádor na pľúcach.

Bola to štandardná operácia pľúc, ktorú v tej dobe v Českej republike robilo asi 35 chirurgov. Nebolo to nič mimoriadne. Mimoriadne bolo iba to, že tie pľúca patrili pánovi prezidentovi. Ale ja som to tak nebral. Držím sa toho, že štandardný postup máva štandardné výsledky. A všetkých kolegov v tíme som nabádal, aby sme pracovali štandardne. Takto to treba brať vždy, pretože jeden deň človek prezidentom nie je, druhý deň prezidentom je, ale tretí deň už zas prezidentom nie je. A chovať sa k pacientovi podľa toho, akú má funkciu – to je nemorálne, treba ošetrovať všetkých ľudí rovnako.

Operácia Václava Havla bola však predsa len v niečom neštandardná: boli tam pooperačné komplikácie, bol tam príliš veľký záujem médií, obavy Havlovej manželky...

Pán prezident má vážne choré pľúca, okrem toho nádoru, ktorý bol odstránený... Bol to v istej miere ťažký pacient, fajčiar. Ale nič mimoriadne, čo by si človek vyčítal, alebo by premýšľal, že niečo spravil zle, sme nezažili. Bol tu v tej dobe jeden profesor zo Spojených štátov, to ako keby skontrolovať. Tiež prišiel na to, že sa postupuje tak, ako sa má.

Po operácii prezidenta Havla ste na tlačovej konferencii pred desiatkami novinárov a televíznych štábov okrem iného ilustroval nezdravé pomery v českom zdravotníctve výrokom, že práca lekára je horšie ohodnotená než oprava auta v značkovom servise...

Je to tak, to bol taký bonmot. Ale pýtal som sa pána prezidenta, či to môžem médiám povedať. Mal som to zistené. A pán prezident s tým súhlasil. A bohužiaľ, bohužiaľ, ani po tých 14 rokoch sa nič nezmenilo: aj dnes za hodinu práce v nemocnici nemusíte platiť, respektíve vaša poisťovňa, toľko, ako za hodinu v značkovom servise.

V zdravotníckom prostredí pôsobíte celý svoj život. Prečo doterajší českí ministri zdravotníctva nedokázali pomery v zdravotníctve zmeniť? Aké sú hlavné problémy českého zdravotníctva? Je jedným z dôvodov aj to, že štát platí za svojich poistencov – deti, matky na materskej, nezamestnaných a dôchodcov – príliš málo a v celom systéme tie peniaze potom chýbajú?

Samozrejme. Ten zdravotný štandard, tú starostlivosť, ktorú poskytujú českí i slovenskí zdravotníci obyvateľstvu, ten je porovnateľný s tým, čo svojim občanom poskytujú zdravotníci v Rakúsku, v Nemecku a v iných západoeurópskych krajinách, štandard ktorých sa našim pacientom snažíme dať. Mnohokrát som bol v Rakúsku, pobehal som po Európe, v Amerike som bol veľakrát: ani tam nevidíte niečo iné, čo my by sme nepoznali. Jediný problém českého i slovenského zdravotníctva nie je v jeho úrovni, ale v jeho financovaní. A teraz si treba položiť základnú otázku: prečo nestačíme dávať na zdravotníctvo toľko peňazí ako oni? HDP ČR je neporovnateľne menší než HDP Rakúska, Nemecka či Anglicka, a my dávame na zdravotníctvo oveľa menšie percento než oni. Štáty EÚ dávajú na zdravotníctvo 8,5-11 percent svojho HDP. Česká republika dala v roku 2008 na zdravotníctvo 7,1 percenta. Rakúsko 10,5 percenta. Viem, že HDP sa z mesiaca na mesiac alebo z roka na rok nedá skokovo zmeniť, ale politická reprezentácia našich štátov by mala odkrojiť časť na zdravotníctvo rovnakým dielom ako v západoeurópskych krajinách únie. Samozrejme, ešte tu máme Rumunsko a Bulharsko. Ale je otázkou, či český a slovenský občan chce dostať zdravotnú starostlivosť na úrovni týchto krajín. Len pre ilustráciu: poisťovne dávajú do našej fakultnej nemocnice za jeden lôžkodeň asi 1500 Kč (60 eur). Keď sem príde Američan alebo iný cudzinec, ktorý nemá poistenie, tak v Motole musí zaplatiť za lôžkodeň 4000 Kč (160 eur). Ale v univerzitnej nemocnici vo Viedni jeden lôžkodeň stojí 879 eur. Takže "prespanie" v nemocnici vo Viedni stojí päťkrát viac než v Prahe. Pritom noc v hoteli Hilton v Prahe a vo Viedni vyjde prakticky rovnako, je to asi 3800 (152 eur) oproti asi 4200 Kč (168 eur). Musíme si položiť otázku, prečo je pobyt v rakúskej nemocnici drahší než v hoteli? V hoteli sú upratovačky, ale v nemocnici sú tiež. Ale v nemocnici, všade na svete, sú okolo vášho lôžka stredoškoláci – sestry, a vysokoškoláci – lekári, a to 24 hodín denne. A to je dôvod, prečo je nemocnica, všade na svete, drahšia než hotel. U nás, bohužiaľ, je to tak, že poisťovne zaplatia nemocnici menej než stojí nocľah v hoteli. A preto riaditelia nemocníc nemajú peniaze, z toho sa odvíjajú mzdy zdravotníkov, ktoré sú hanebné. Je to hanba!

V Čechách prebieha akcia Českej lekárskej komory nazvaná "Ďakujeme, odchádzame", v rámci ktorej lekári z nemocníc hrozia, že ak nedôjde ku skokovému zvýšeniu ich platov, na konci roka hromadne podajú výpovede. Čo sa, podľa Vás, na konci decembra stane? Má súčasná česká vláda snahu presadiť nejaké koncepčné zmeny či ucelenú reformu zdravotníctva?

Nemá, vláda nemá žiadnu ochotu. Pán minister (zdravotníctva Leoš Heger) nedávno na stretnutí s mladými lekármi povedal, že sa nedajú očakávať žiadne zmeny v platoch ani v budúcom roku 2011. A hmlisto sľuboval, že možno niečo v roku 2012... No ale s tým sa tí lekári nemôžu zmieriť! Musíme si uvedomiť, že mnohí tí mladí lekári majú doma malé decko, platia nejakú hypotéku... A vykladať im, čo bude v roku 2012, a ešte to ani nie je isté – s tým sa nemôže nikto uspokojiť. A preto časť tých lekárov z nemocníc povedala, že dá výpoveď k poslednému dňu v roku. Možno to nebudú všetci, niektorí cúvnu. V niektorých pohraničných okresoch – tam je už dnes situácia vážna až kritická. A tí ľudia jednoducho odídu, a bude to ďalší problém. Bezpochyby, akási reštrukturalizácia bude potrebná, niektoré menšie nemocnice bude potrebné zatvoriť. Otázkou však je, či je rozumné čakať s tou reštrukturalizáciou až dovtedy, kým k nej budeme prinútení. Už sa to dávno pripravovať malo.

Takže, pokiaľ ide o pomery v českom zdravotníctve, optimistom nie ste...

Nielen v českom, ale ani v slovenskom. Nie som. Pretože základnou myšlienkou je, že na európsky štandard zdravotnej starostlivosti potrebujete európske peniaze.

Ako chirurg sa venujete aj transplantáciám, v Česku ste priekopníkom transplantácie pľúc. Aká je dnes situácia v tomto špecifickom odbore medicíny?

Všetko je to o peniazoch a o nadšení ľudí. Na transplantačné programy sú potrebné prostriedky a organizátori, ktorí to celé zorganizujú. Transplantačná medicína, samotná tá chirurgická časť, tá operatíva, sú pomerne jednoduché. Keď si spomeniem na tie naše začiatky, tak my sme tri roky jazdili do Viedne. Kedykoľvek nám zavolali, tak sme skočili do auta a celú noc sme boli tam – transplantuje sa obvykle v noci – a ráno sme sa vrátili, osprchovali sme sa a išli sme robiť. Spočiatku sme tam jazdili vlastným autom, pretože sme mali záujem to naštartovať. Je potrebné nadšenie, nie jedného človeka, ale celého tímu. Moja filozofia bola taká, že najprv treba niečo spraviť a až potom žiadať peniaze.

Koľko máte na svojom konte, vo svojich rukách, operácií? Osemnásť rokov ste ako prednosta viedol 3. chirurgickú kliniku Fakultnej nemocnice Motol v Prahe, v októbri ste post prednostu prenechal svojmu žiakovi. Začínate sa už šetriť?

Pracujem stále naplno. Mňa tá práca baví. Ľudia by mali – ak je to len trocha možné – robiť to, čo ich baví. Najhorší sú ľudia, ktorí osem hodín sú niekde na úrade a potom sa tešia, že pôjdu na záhradku. Takíto ľudia mali byť záhradníkmi. Pretože človek, ktorý robí svoju prácu s láskou a rád a tá práca je súčasne jeho koníčkom, plody takejto práce sú pre to jeho okolie najlepšie. Človek, ktorý osem hodín čaká, aby vypadol z práce, aby potom robil niečo úplne iné, napríklad, aby doma opravoval staré hodinky, ten mal byť hodinárom. Viem, že niektorí ľudia nemôžu robiť to, čo by chceli. Ale ľudia by si mali nájsť prácu, ktorá ich baví, ktorá je súčasne aj ich koníčkom a zmyslom ich života. Pre mňa je to chirurgia, takže ja sa nesťažujem, pracujem naplno. Ľudia sa ma často pýtajú: koľkokrát ste operoval? Po 45 rokoch to nerátam, bolo to iste niekoľko tisíc operácií; 5000-6000 operácií? Ale to nie je podstatné. Podstatné je to, o čo ide. Sú jednoduché operácie, hotovo je za pol hodiny. Sú iné – za štyri hodiny.

Nerád vidím lekárov fajčiť. Alebo zdravotné sestry – ako pred vašou nemocnicou –, ktoré vybehnú von dať si cigaretku. Ako sa na to pozeráte vy? Vytáča vás to?

Nie, vôbec nie. Odľahčene povedané, my žijeme z toho, že ľudia fajčia a majú komplikácie. Takých 80 percent práce pľúcneho chirurga sú pľúcne nádory. A 85 percent našich pacientov s rakovinou pľúc sú fajčiari. Takže, keď sa fajčí, máme čo robiť! Treba maximálne bojovať proti fajčeniu mládeže a detí. Bohužiaľ, v Prahe existuje výskum, že začínajú fajčiť 12- až 13-roční. Ale u dospelých ľudí – je to slobodné rozhodnutie. Podobne ako pitie alkoholu. Iste, je tu aj otázka pasívneho fajčenia, keď ten človek svojim dymom otravuje život ľuďom, ktorí nefajčia. Ale keď si zapáli dospelý, a je niekde sám, tak to je jeho vec. Proti tomu ja vôbec nič nemám. Všetci vedia, že to škodí. Dokonca je to napísané na každej škatuľke.

Pôsobíte dojmom päťdesiatnika. Ako sa vy sám staráte o svoje zdravie, aby ste bol v kondícii?

Na prvom mieste je pravidelnosť. Mnohí ľudia žijú veľmi nezdravo - a potom, počas dovolenky alebo voľna, podávajú obrovské výkony... Je to veľmi nerozumné. Ako každý stroj, ktorý je treba stále mazať. Najlepšie je, keď stále beží. Keď ho zastavíte, zhrdzavie, potom ho opäť rozbiehate... Tá pravidelnosť je absolútny základ. A to má byť pravidelnosť i v jedle, i v odpočinku, i v spánku. Možnože pre takýto rozhovor to nie je vhodné, ale aj vyprázdňovanie organizmu by malo byť pravidelné. Dôležitý je tiež fyzický pohyb. Keď prídem do práce na bicykli – a občas tu sú pacienti, tak hovoria: jé, pán profesor, vy ste taký športovec! A ja im hovorím: naši dedovia si sadli na bicykel a išli do okresného mesta každý deň do práce. A nikto ich nepovažoval za športovcov. Alebo išli pešo. Ale dnes? Auto sú druhé nohy, ľudia nemajú žiaden fyzický pohyb, tým pádom žijú nezdravo. Pravidelný fyzický pohyb treba mať a zakomponovať si ho do svojej životosprávy.

Nemáte obavy jazdiť po Prahe na bicykli?

Dnes som išiel do práce autom. Ale od šiestej som plával - pol hodiny. Pokiaľ ide o ten bicykel, musíte si nájsť cestu. Dá sa to. Ja jazdím cez Prokopské údolie, kde autá nejazdia. Mám takú trasu, kde som s autami v kontakte minimálne. Ľudia vždy hľadajú dôvod, prečo sa nedá. Treba premýšľať, ako to urobiť, aby sa dalo.

Ako dlho má cesta bicyklom do práce trvá?

Asi tak 35 minút. Jazdím do roboty 13 kilometrov. Je to do kopca, naspäť to mám o niečo skôr, idem z kopca.

Aké sú vaše väzby na Slovensko? Kam sa na Slovensku vraciate?

Ja som Čechoslovák. Moja mamička bola z Prahy, otec bol z Prešova. Mám ešte sestru, časť rodiny mám v Bratislave, tam jazdím. Pokiaľ ide o miesta na Slovensku, moje rodisko je Bratislava, tak k tomu má človek samozrejme vzťah, kde sa narodil a žil ako dieťa a mladý človek. A potom sú to Vysoké Tatry, kam som jazdil počas prázdnin celý svoj život. Mám dvoch väčších vnukov, nedávno som ich vzal do Tatier. Uvedomil som si, že už boli všade možne, v Alpách, v Dominikánskej republike, ale neboli na Slovensku, v Tatrách. Boli nadšení, veľmi sa im to páčilo. 

Autor článku: TASR

Dátum zverejnenia: