Depresia – smútok v duši

Depresia – smútok v duši
Zdroj: bigstockphoto.com

Depresia patrí medzi najčastejšie duševné poruchy, ale aj medzi najčastejšie choroby vôbec. Podľa rôznych údajov a zdrojov je prevalencia depresie udávaná rôzne.

Depresia sa podľa „univerzálnejších“ zdrojov vyskytla niekedy v živote u 9 – 26 percent žien a u 5 – 12 percent mužov. Priemerná celoživotná prevalencia depresie je až 17 percent. Ženy trpia touto duševnou poruchou dvakrát častejšie než muži. Prvá depresia sa v priemere objavuje v 40. roku života, pričom u polovice pacientov sa depresia objaví medzi 20. – 50. rokom života. Môže však začať i vo vyššom veku, resp. aj v detstve. Ľudia trpiaci depresiou sú častejšie slobodní alebo rozvedení a bez trvalejšieho partnerského vzťahu. Depresiou sú viac ohrození ľudia, ktorí trpia dlhodobo telesným ochorením, ľudia, u ktorých sa v pokrvnom príbuzenstve (rodičia, deti, súrodenci, starí rodičia...) vyskytla depresia, ľudia ktorí stratili matku pred 11. rokom svojho života.

Rizikoví sú aj ľudia s perfekcionistickou a hĺbavou povahou, so zábranami, no aj s dominantnými rysmi. Rizikových faktorov je viacero. Tiež ľudia, ktorí zneužívajú nejakú látku (alkohol, drogy) alebo sú na nej závislí, sú ohrození depresiou. Depresia však môže byť aj príčinou závislosti – požívaním drog, alkoholu a upokojujúcich liekov, na ktoré môže vzniknúť  závislosť, si depresívny človek zmierňuje utrpenie, ktoré v depresii prežíva. U týchto ľudí si okolie všimne skôr závislosť, než depresiu – s následným negatívnym postojom k nim („alkoholik“, „narkoman“ – keby chcel, tak nepije, nedroguje...).

Na pokraji záujmu

Bohužiaľ, depresie zostávajú odborníkmi veľmi často nepovšimnuté. Človek zasiahnutý depresiou, pokiaľ nie je ťažkej intenzity, si ani nemusí uvedomiť, že ňou trpí. Často ju považuje za výsledok rôznych nešťastných okolností v živote (čo môže byť nakoniec aj pravda), môže ju vnímať ako prirodzenú súčasť svojej povahy. Nie je zriedkavosťou, že človek, ktorý trpí depresiou, niekedy aj dlhšiu dobu, si až po zahájení adekvátnej liečby uvedomí, že život môže byť aj krajší, jednoduchší a ľahší.

V prípade ťažkých depresií je však život depresívneho človeka výrazne obmedzený a depresia mení jeho prežívanie a bežné fungovanie natoľko, že aj okolie dotyčného si všimne, že sa s ním niečo vážne deje... Nie je schopný pracovať, neverí si ani v bežných veciach, má neopodstatnené výčitky, rozmýšľa nad tým, že lepšie by  bolo už nežiť... Môže sa pokúsiť ukončiť život a, bohužiaľ, sa to nezriedka aj podarí. Je nutné však pripomenúť, že nie každá depresia, ako sa označuje v bežnom živote, je aj depresiou v odbornom zmysle, psychiatrickou poruchou. Depresia by mala trvať aspoň 2 týždne, po väčšinu dňa a mala by podstatne ovplyvňovať prežívanie a fungovanie človeka v živote, mala by podstatne negatívne ovplyvňovať kvalitu jeho života. Táto definícia nemôže, samozrejme, plne charakterizovať konkrétnych ľudí s konkrétnymi depresiami a ich utrpením...

Delenie depresií

História psychiatrie prešla viacerými klasifikáciami, deleniami depresií podľa určitých charakteristík. Jedna z najstarších, no stále aktuálnych klasifikácií delí depresie na „exogénne“, „endogénne“ a „organické“. Exogénne depresie bývajú reakciou na nejakú negatívnu udalosť v živote, alebo viacero udalostí hromadiacich sa v priebehu rokov – napríklad smrť blízkeho, rozvod, nevera partnera, strata zamestnania, ochorenie dieťaťa.... V takejto situácii vzniká depresia ako reakcia na vonkajšiu, reálnu udalosť v živote. Ľudia s endogénnou depresiou akoby nemali „reálnu“, vonkajšiu príčinu pre depresiu. U týchto ľudí dochádza z rôznych, doposiaľ nie úplne známych príčin k zmene niektorých funkcií v mozgu, ktoré spustia depresiu.

V tomto prípade je vývoj akoby opačný – vznikne depresia, v rámci ktorej môže človek začať vnímať neohrozujúce alebo nezávažné veci, udalosti a situácie ako vážne, ťažké, nebezpečné. Napríklad, matka sa začne neprimerane báť o zdravie svojho dieťaťa, skúsený a spoľahlivý lekár si prestane veriť, začne pochybovať o svojich schopnostiach, má strach že poškodí pacienta, čo môže viesť až k tomu, že prestane chodiť do práce. Človek v depresii začne negatívne okolnosti vo svojom živote prežívať oveľa ťaživejšie a beznádejnejšie než predtým. Po adekvátnej liečbe endogénnej depresie sa pacienti dostávajú do pôvodnej formy. Typickými príznakmi endogénnej depresie býva „reálne nemotivovaný“ smútok a úzkosť, nechutenstvo do jedla, výrazné chudnutie, nezáujem o sex, výrazná únava aj po jednoduchých činnostiach, napríklad aj pri umývaní riadu má dotyčný pocit, že ho to stojí veľa síl a premáhania.

Človek v endogénnej depresii môže aj pomalšie myslieť a hovoriť, pomalšie sa hýbať než je pre neho obvyklé. Stráca záujem o dianie v okolí, o blízkych, často má pocit, že nedokáže precítiť pozitívne emócie, ako je láska, súcit – čo si následne vyčíta. Neverí si, podceňuje sa. Pre endogénnu depresiu je tiež typické prebúdzanie sa v druhej polovici noci, darí sa zaspať (ale aj toto môže byť problém), no budí sa o 2 hodiny, alebo aj viac, skôr než obvykle a už nemôže zaspať. Často uvedené ťažkosti bývajú najhoršie ráno a doobeda, k večeru sa zmierňujú. Posledné dve charakteristiky – skoré prebúdzanie sa s nespavosťou v druhej polovici noci pri ako tak dobrom zaspávaní a ranné pesimá (horšie ráno a doobeda) s vysokou pravdepodobnosťou poukazujú na endogénnu depresiu. Je potrebné vyhľadať odborníka, lebo depresia sa môže prehlbovať, po určitom období môže ustúpiť, no v odstupe mesiacov až rokov sa často vracia späť. Ak nie je liečená, má tendenciu k ťažším a dlhším priebehom.

Depresia môže byť rôznej hĺbky. Ak nie je príliš intenzívna, človek s určitými ťažkosťami môže zvládať za  zamestnanie a bežné denné fungovanie, pričom o svojom trápení môže vedieť len on, okolie si jeho trápenie nemusí všimnúť. Hlbšia depresia môže človeka zásadne ovplyvniť aj v bežnom dennom fungovaní, môže viesť k práceneschopnosti, pri dlhom trvaní aj k nezamestnanosti. Najťažší stupeň sa nazýva psychotická depresia – pacient má chorobné, bludné, nereálne, katastrofické predstavy a obavy a sebaobviňovania: prídem o celý svoj majetok, budem bezdomovec, všetkým som bol len na obtiaž, som vinný za veľa vecí, mal by som sa udať na polícii... manželka mi je určite neverná, lebo za nič nestojím... zomieram na rakovinu, nemám pľúca ani ostatné vnútorné orgány...  Endogénna depresia má často vrodený, genetický podklad. Reaktívne depresie, okrem toho, že je obvykle zrejmá ich príčina v reálnom živote človeka, sa často líšia od endogénnych tým, že nespavosť je skôr typická pri ťažkostiach so zaspávaním, no ak pacient zaspí, aj po niekoľkých hodinách, spí potom do obvyklého času budenia.

Intenzita depresie nebýva najsilnejšia ráno a doobeda, skôr poobede a večer. Smútok a trápenie, ktoré dotyčný prežíva, je obvykle zrozumiteľný aj okoliu. Blízki pacienta obvykle vedia jeho utrpenie pochopiť a precítiť. Pri neurotických depresiách, ktoré majú tiež charakter exogénnych depresií, sú vonkajšie súvislosti viac zamotané, na prvý pohľad menej zrejmé. Exogénna depresia obvykle nedosahuje veľmi ťažkú intenzitu. Pri endogénnej depresii okolie často nechápe, prečo dotyčný leží celé doobedie v posteli, nechápe jeho stratu energie, záujmu, sebavedomia niečo urobiť, schopnosti cítiť lásku, podceňujú zúfalstvo depresívneho pacienta, blízki pacienta si môžu celú situáciu dokonca vysvetliť ako lenivosť – čo pre pacienta je veľmi zraňujúce a jeho stav to ešte viac zhorší.

Pri reaktívnej depresii má človek zasiahnutý takouto depresiou pocitu smútku, strachu a úzkosti, ktoré sa podobajú pocitom v podobných negatívnych situáciách, ktoré v minulosti zažil. Najhorším dôsledkom depresie je samovražda, na ktorú môže človek myslieť aj pri stredne ťažkých depresiách. Vyššie popísané dva „typy“ depresií – exogénna a endogénna predstavujú dva učebnicové póly, obrazy depresie. V praxi sa však stretávame veľmi často s prechodnými, zmiešanými formami, ktoré majú viac alebo menej charakteristiky oboch typov depresie.

Depresie „pod maskou“

Pri súčasných poznatkoch v podstate pri žiadnej depresii nemôžeme povedať, že je čisto endogénna alebo exogénna. Aj pri endogénnych depresiách sa dajú vystopovať reálne spúšťače, môžu byť problémy so spánkom hlavne pri zaspávaní a môže pacientovi byť horšie, večer, kým ostatné charakteristicky zostávajú typické. Rovnako pacient s exogénnou depresiou môže pociťovať intenzívnu únavu a môže mať prehnané pocity viny, môže sa v noci predčasne budiť, môže na okolie pôsobiť spomalene a môže vážne uvažovať nad samovraždou.

Zradné bývajú tzv. Larvované depresie, kedy depresia je zamaskovaná, „zalarvovaná“ pod najrôznejšími telesnými ťažkosťami, ktoré prevládajú – bolesti hlavy, dýchavičnosť, búšenie srdca, potenie, problémy so zažívaním, bolesti svalov a kĺbov; pričom ostatné depresívne príznaky sú slabšie vyjadrené. Pacienti s larvovanou depresiou sú často v prvom rade klientmi praktických lekárov, internistov, reumatológov, alergiológov a iných špecialistov – kvôli dominujúcim telesným ťažkostiam. Nálezy týchto odborníkov obvykle dostatočne nevysvetľujú príčinu ťažkostí.

Pozor na mániu!

Existuje aj duševná porucha, endogénneho charakteru – Bipolárna afektívna porucha (mániodepresia v staršej terminológii), pri ktorej sa okrem depresie objavuje aj mánia, ktorá je akoby opakom depresie – pacient v mánii je oproti svojej typickej povahe neprimerane veselý, niekedy podráždený a konfliktný, je nadmerne sebavedomý, má nadbytok energie a síl, aj napriek nespavosti nie je unavený, má mnoho plánov a púšťa sa do riskantných aktivít, aj finančných, je sexuálne nadmerne aktívny, aj promiskuitný – pričom mimo mánie tieto uvedené prejavy sú pre neho úplne netypické. Niekedy môže mať nereálne, chorobné bludné predstavy, že je spasiteľ sveta, že za týždeň zarobí miliardy, že je do neho zaľúbená známa herečka, že sa stane prezidentom... Pri liečbe bipolárnych depresií sú určité odlišnosti oproti unipolárnym depresiám, o ktorých sme písali v predošlom texte.

Choroba spúšťačom

Pod termínom organické depresie máme na mysli tie, ktoré sú spôsobené rôznymi ochoreniami mozgu (Parkinsonova choroba, roztrúsená skleróza, stavy po úrazoch a operáciách hlavy a mozgu, zápaly centrálnej nervovej sústavy, epilepsia) alebo rôznymi telesnými ochoreniami (ochorenia štítnej žľazy, ateroskleróza, na ktorej sa podieľa tiež cukrovka a vysoký krvný tlak, vážnejšie ochorenia pečene a obličiek, porfýria, nádorové ochorenia, nedostatok niektorých živín, vitamínov a minerálov, chronické zápaly). Liečba organických depresií spočíva hlavne v liečbe základnej – telesnej príčiny depresie, no aj v psychiatrickej liečbe.

Východisko existuje

Depresia sa dá liečiť. V podstate existujú dve základné možnosti liečby depresie – psychoterapeutická a farmakologická (liečba liekmi). Častá býva kombinovaná liečba depresie – farmakologická aj psychoterapeutická zároveň. Pri endogénnych depresiách a ťažších depresiách je liečba antidepresívom nevyhnutá, či už v kombinácii s psychoterapiou, alebo bez nej. Pri psychoterapii sa počas psychoterapeutických sedení spracováva s psychoterapeutom (môže byť psychiater, psychológ, aj sociálny pracovník) pacientovo aktuálne prežívanie, ako toto prežívanie súvisí so súčasnosťou, s pacientovou minulosťou, aj detstvom, ako sa tieto minulé zážitky spájajú so súčasnosťou, hľadajú sa niektoré zabehnuté, „naučené“ vzorce myslenia a pocitov, ktoré majú depresívny štýl a následne sa postupne pacient „učí“ novým, nedepresívnym formám uvažovania, konania a cítenia.

Účelom psychoterapie je vyliečenie depresie a zabránenie návratu ďalšej depresie, alebo aspoň zníženie rizika tohto návratu. Psychoterapeutické sedenie ob  obvykle trvá cca 1 hodinu, 1-krát za jeden až dva týždne, v rozsahu niekoľko týždňov, niekedy – podľa určeného cieľa, až okolo 2 rokov. Farmakologická liečba zahŕňa podávanie hlavne antidepresív, ale aj anxiolytík, tymoprofylaktík, niekedy aj iných druhov liekov. V dnešnej dobe existuje mnoho antidepresív, tie modernejšie majú podstatne menej nežiaducich účinkov, než staršie antidepresíva. Niektoré antidepresíva majú tlmivý účinok, preto sú vhodné vo večernej dávke, ak je prítomná nespavosť; iné sú aktivujúce, preto sa podávajú ráno a sú vhodné pri útlmových depresiách s výraznými pocitmi únavy a spomalenia, tiež sú vhodné pre aktívnych a zamestnaných ľudí, lebo nevyvolávajú ospalosť. Niektoré antidepresíva zvyšujú chuť do jedla, iné znižujú.

Niektoré antidepresíva negatívne neovplyvňujú sexuálne funkcie, naopak, pri depresii ich môžu zlepšovať. Pri liečbe depresie antidepresívami je dôležité, aby pacient vedel o nasledujúcich informáciách: účinok antidepresív sa neobjavuje hneď, prichádza s odstupom, obvykle začnú pôsobiť do 14 dní. Nežiaduce účinky sa objavujú na začiatku liečby a v priebehu niekoľkých dní sa obvykle oslabujú až vymiznú. Keď sa depresia výrazne zlepší, alebo vymizne, je potrebné pokračovať v liečbe minimálne pol roka. Ak by sa liek vysadil skôr, hrozí opätovné splanutie depresie. Pokiaľ pacient už v minulosti prekonal viacero epizód depresie, je nutné počítať s niekoľkoročným podávaním antidepresíva, aby sa zabránilo návratu depresie.

Antidepresíva nie sú návykové, nevzniká na ne závislosť, môžu sa užívať dlhodobo, aj roky – na rozdiel od anxiolytík – benzodiazepínov. Tieto sa obvykle používajú na dobu niekoľko dní až týždňov, hlavne pri začatí liečby, kým antidepresívum začne účinkovať. Benzodiazepíny účinkujú v priebehu pol až hodiny a pol po podaní – zmierňujú úzkosť, vnútorné napätie a ich telesné príznaky. V priebehu 4 – 6 týždňov by sa mali postupne vysadiť, kvôli už spomínanému riziku vzniku závislosti.

Autor článku: MUDr. Branislav Moťovský, časopis Bedeker zdravia

Dátum zverejnenia: