Napriek tomu, že poznanie skladby ľudského tela bolo podmienkou úspešnej liečby jeho ochorení, bolo vykonanie pitvy v staroveku a v stredoveku obmedzované mnohými zákazmi.
Dá sa predpokladať, že starí Egypťania, ktorí vyvinuli techniku mumifikácií mŕtvol už tri tisícročia p. n. l., mali solídne vedomosti o stavbe ľudského tela. Okolo roku 280 p. n. l. sa centrom lekárstva stal alexandijský museion. Významným predstaviteľom alexandrijskej školy bol Herofilos z Chalcedonu, ktorý pitval zvieratá i ľudí.
Hippokratova škola nedisponovala hlbšími anatomickými poznatkami. Galenos pitval len zvieratá, pitvať ľudí bolo v tej dobe zakázané. Poznatky z pitvy zvierat prenášal na ľudí, čím sa dopustil mnohých omylov. Tieto omyly pretrvali sčasti až do novoveku.
Prvá pitva, stredoveké lekárstvo
V roku 458 sa konala v Japonsku pravdepodobne prvá súdna pitva. Cisár Júrjaku nariadil pitvať mŕtvolu princeznej Takuhaty. Princezná spáchala samovraždu, keď bola odsúdená pre údajnú ťarchavosť. V ranom stredoveku boli na najvyššej úrovni európskych medicínskych poznatkov predstavitelia perzskej a arabskej lekárskej školy.
Významný arabský lekár Rhazes (865 – 925) zdôrazňoval význam anatómie a venoval jej 26 kapitol svojho diela Liber medicinalis ad Almansorem. Takisto Avicenna (980 – 1037) venoval dve prvé knihy svojho Canon medicinae anatomickým poznatkom. V 12. storočí, v období vzniku prvých európskych univerzít, zakázala cirkev pitvanie ľudských tiel, takže sa anatómia začala vyučovať bez praktického výcviku.
Až v roku 1238 povolil cisár Fridrich II. vykonávať na lekárskej škole v Salerne pitvu raz za 5 rokov. Postupne v tom nasledovali Salerno ďalšie talianske univerzity. V roku 1302 sa v Bologni uskutočnila prvá historicky doložená súdno-lekárska pitva. Pitvu nariadil prokurátor, aby sa zistila skutočná príčina spornej smrti otravou.
Vyvrcholením stredovekých anatomických poznatkov bolo vydanie prvej veľkej učebnice anatómie. Jej autor, Mondino dei Liucci (1270 – 1326), anatóm z Bologne, ju vydal v roku 1316. Univerzita v Padove ju vyhlásila za jedinú odporúčanú učebnicu anatómie. Nastupujúca renesancia priniesla spory medzi uznaním výsledkov antickej alebo arabskej medicíny.
K tomu pristupovali výsledky vlastných pozorovaní lekárov, ktoré čoskoro presiahli hranice antických vedomostí. Taliansky génius Leonardo da Vinci (1452-1519) vtelil výsledky svojich dvadsaťročných pozorovaní do učebnice anatómie. Jeho kresby slúžia ako vzor odborných anatomických ilustrácií dodnes.
Ján Jessenius
Prvá verejná pitva na našom území sa vykonala v Prahe v roku 1600. Vykonal ju slovenský rodák Ján Jessenius z Veľkého Jasena (1566 – 1621). Ján Jessenius sa narodil 27. 12. 1566 vo Wroclawi, pôvodom bol turčiansky zeman z Turčianskeho Jasena. Svoj slovenský pôvod vždy zdôrazňoval. Študoval v Padove a vo Wittenbergu, kde sa stal profesorom a rektorom univerzity. Do Prahy ho povolal cisár Rudolf II. ako svojho dvorného lekára.
Pitva, ktorú vykonal, bola v tom čase odvážnym činom a tiež veľkou senzáciou. Jessenius patril medzi popredných lekárov a anatómov svojej doby. Napísal vyše 50 odborných prác z oblasti medicíny, filozofi e a histórie. O jeho význame svedčí aj to, že sa stal rektorom Karlovej univerzity v Prahe. V roku 1618 sa zapojil do politiky a po bitke na Bielej Hore bol uväznený a napokon v roku 1621 spolu s ostatnými českými pánmi popravený.
Pokroky v novovekej medicíne vyplynuli najmä z postupujúceho poznania ľudského tela. Toto poznanie prinášal vedný odbor anatómie na základe vykonaných pitiev, umožňujúcich podrobné štúdium orgánov a systémov. Pitva ľudského tela prináša i v dnešnej dobe dôležité poznatky o prekonaných chorobách a príčine smrti a prispieva tým k zlepšeniu diagnostických a liečebných postupov u živých.
Autor článku: Prof. MUDr. Ladislav Hegyi, DrSc., časopis Bedeker zdravia