Prví ľudia, ktorí sa živili lovom zveri a zberom plodov, sa zároveň učili, ktoré z toho množstva rastlín sú vhodné na jedenie. Metódami pokusu a omylov prišli aj na to, ktoré rastliny, listy alebo korene im pomáhajú a prinášajú úľavu pri rôznych ťažkostiach.
Život v súlade s prírodou a magika
Pred vznikom písma sa znalosti o liečivých rastlinách ústne odovzdávali z generácie na generáciu. Neskôr sa k znalostiam o prírodných liečebných prostriedkoch pridávali aj magické a náboženské rituály a liečbe sa venovali šamani, prví liečitelia tela i ducha. Medzi najstaršie písomnosti o liečivých rastlinách patria záznamy zo starovekej Číny. V období dynastie Chan, v 2. storočí pred naším letopočtom vyšla kniha, v ktorej sa popisoval liečebný účinok 365 rastlín. Počas ďalších storočí ju čínski lekári prepisovali a v 16. storočí, v čase vlády dynastie Ming, už mala 250 zväzkov.
Veľa lekárskych textov vzniklo v starom Egypte, asi v rokoch 2000 – 1500 pred naším letopočtom. Tiež popisovali prírodné liečebné prostriedky. Uctievanie bohyne maku na Kréte (1300 pred n. l.) potvrdzuje, že mak sa považoval za boží dar, a to preto, že mal uspávací a utišujúci účinok. Zmienky o ópiu (získava sa z nezrelých makovíc maku siateho a názov pravdepodobne pochádza z gréckeho opion – šťava z maku, alebo opos – rastlinná šťava) nájdeme vo všetkých dielach antických lekárov.
Známy grécky lekár Galenos ho označil za najsilnejší prostriedok, ktorý môže omámiť a uspať pacienta. Ópiové preparáty sa zachovali v medicíne celé tisícročia, až do súčasnosti. Rastlinné liekopisy sa objavili v Grécku už v roku 55 pred. n. l.. V 1. storočí lekár Dioskorides skoncipoval najvýznamnejšie antické učenie o liekoch. De materia medica mala šesť kníh a celých šestnásť storočí bola najvýznamnejšou farmakologickou literatúrou.
V 8. až 9. storočí sa v arabských krajinách rozšírila alchýmia (al kýmia – z gr. chymeia), umenie oddeľovať jednu látku od druhej a potom ich jednotlivo spájať, zušľachťovať a tvoriť nové látky s liečivým účinkom.
Prvé lekárne a „konkurencia“
Už v 17. storočí si v Londýne cech lekárnikov vytvoril ústredné laboratórium. Babky bylinkárky, ľudoví liečitelia a takisto aj lekári mali už v 18. storočí konkurenciu: v liečbe a „uzdravovaní“ ľudí sa angažovali a najmä priživovali šarlatáni. (Z taliančiny – ciarlatano – vyvolávač na trhu, podvodník.).
Bežné preháňadlá predávali ako elixíry, ktoré mali liečiť choroby a prinášať pôžitok zo života. Moderná epocha vývoja liekov začala v 19. storočí, a to v Nemecku. Nemeckí chemici ako prví izolovali z rastlinných materiálov čisté liečivé substancie – v roku 1803 morfín z ópia a v roku 1820 chinín z kôry chinínovníka.
F. Hoffman a P. Ehrlich – otcovia farmakológie
Felix Hoffman v roku 1896 ako prvý synteticky vyrobil kyselinu salicylovú a vznikol Aspirín®. Prevratný vývoj v tejto oblasti zmenil nielen celý farmaceutický priemysel, ale aj život ľudstva. Za otca modernej farmakológie sa považuje Paul Ehrlich.
Paul Ehrlich spolu so Sahačiró Hatom, japonským spolupracovníkom skúmal efekt rôznych chemických zlúčenín na tie organizmy, ktoré spôsobujú infekcie. Prvé očkovanie v Európe – proti kiahňam – urobil v roku 1796 britský lekár Edward Jenner. V tom čase zaočkoval chlapca sérom z kravských kiahní, a odvtedy sa vakcinácia (očkovanie) volá po krave – z latinského vacca (krava).
Lieková explózia
V 40. a 50. rokoch minulého storočia uzreli svetlo sveta najprv život zachraňujúce antibiotiká a potom protizápalové lieky, ktoré boli schopné poradiť si s bolesťami. Éra antibiotík začala v roku 1940. A môže za to v podstate náhodný objav anglického bakteriológia Alexandra Fleminga.
Anglický bakteriológ Alexander Fleming v neumytej laboratórnej miske našiel pleseň – Penicilinum notatum. Tá sa ukázala ako veľmi účinná pri hubení rôznych baktérií. Látka zodpovedná za účinok plesne – penicilín – sa priemyselne začala vyrábať až po niekoľkých rokoch, avšak v príhodnom čase. Hneď po prvom nasadení, na záver II. svetovej vojny, zachránil liek život miliónom ľudí. PhDr.
Autor článku: Dagmar Krištofičová, časopis Bedeker zdravia