Každý z nás túži po minimálne pokojnom, ak nie radostnom prežívaní seba samého, po živote bez komplikácií, po emočných zážitkoch, po pohode v kruhu rodiny, priateľov či po úspechu v škole, alebo na pracovisku.
V spleti vlastných osídiel hľadania a nástrah spoznávania sa, v nekonvenčnej túžbe zaradiť sa a byť „in“, vyrovnať sa s realitou a bezhranične sa pachtiť za niečím nad rámec svojich fyzických i duševných schopností, sa môže každý z nás ocitnúť v komplikovanom mechanizme zvanom závislosť, ktorá zasahuje do celého komplexu myslenia a správania sa jedinca. Ochorenie závislosťou nemá nervové zakončenia, ktoré by človeku signalizovali poškodenie psychiky a organizmu, čoho výsledkom je nevedomosť o ochorení. Skreslenie z prežívania je zavádzajúce a u postihnutého vytvára celý komplex odmietania spolupráce, ktorý nazývame syndrómom ochrany drogy.
Abstinencia, ako nevyhnutná cesta riešenia impulzívneho, egocentrického, návykového teda „závisláckeho“ myslenia dáva závislému človeku novú nadej. Posilňuje jeho „zdravé“ hodnoty, oprašuje novú „čistú“ energiu, otvára plnú náruč prijatia víťazstva nad sebou samým, nad objavmi ktoré so sebou abstinencia prináša. Jednou zo sociálnych foriem doliečovania u drogovo závislého človeka je resocializácia. Najčastejšie sa vykonáva v resocializačnom zariadení, ktoré je prispôsobené na tento druh rehabilitácie. Resocializácia drogovej závislosti vyžaduje nesmiernu trpezlivosť, vzdelanie a obratnosť zo strany sociálneho pracovníka, ktorý sa snaží závislému, teda klientovi takéhoto zariadenia, porozumieť a pomôcť zaradiť sa späť do života. Je súčasťou sociálnej prevencie, patrí medzi špecifické činnosti sociálnej práce a je zameraná na obnovenie, alebo minimalizovanie dlhodobo pretrvávajúcich krízových situácií u klienta.
Resocializácia pomáha a učí klienta bdieť nad jeho chorobou, ktorá, žiaľ, patrí medzi tie najzákernejšie – sprevádza totiž klienta nepretržite, počas celého života. Avšak bez zveličovania, to najuchvacujúcejšie na resocializácii je, že v uzdravovacom procese pomáha klientovi zmeniť postoj k droge získaním schopnosti regulácie cravingu (baživosti), čo znamená, že klient prehodnocuje a neskôr i mení pohľad na seba, získava nové neoceniteľné skúsenosti a v konečnom dôsledku mení aj kvalitu svojho života. Resocializačný proces je viazaný na klienta a je prísne individualizovaný k jeho vlastnostiam a postojom. Je to proces, ktorý neprebieha kontinuálne ale skôr v skokoch, ktoré nasledujú v uzdravovacom procese za sebou. Preto sa resocializácia prispôsobuje aktivitám klienta a jeho schopnostiam reagovať na zmenené podmienky.
Stručne môžeme charakterizovať tieto podmienky zmenami v režime klienta:
Iniciálna fáza resocializácie
Začiatok tejto fázy začína samotným prijatím klienta do zariadenia. Štart do resocializačného procesu je do značnej miery ovplyvňovaný vnímaním, myslením klienta, je ovplyvnený jeho prodrogovým rozhodovacím procesom, ktorý je orientovaný predovšetkým na ochotu či neochotu komunikovať, prijať personál či komunitu ako vodcu pre svoje problémy a pod. Je to fáza uľahčovania klientovi prijať „rolu klienta“, čo je dôležité, priam nevyhnutné na minimalizovanie jeho negatívneho prežívania a možných hroziacich vzdorov, ktoré v konečnej fáze vedú k predčasnému ukončeniu resocializácie.
Kognitívne – behaviorálna fáza
Spolupráca sociálnych pracovníkov sa začína minimalizovať a redukuje sa na kontrolu výsledkov dohodnutých postupov a výkonov klienta a na udržiavanie optimálneho psychického stavu klienta. Objavuje sa prvá tvorivá spolupráca s komunitou. Je to obdobie získavania domovského práva. Edukácia a operácie s baživosťou stabilizujú „abstinentský jazyk" a začínajú sa prvé posúvania pozitívnych zážitkov prežívania abstinencie na vyššie priečky v hodnotovej orientácii. Kódujú sa pozitívne emócie a dôvera v resocializačný proces. Klient akceptuje resocializačný režim a normy abstinentskej morálky. Je to obdobie začiatku komunikácie klienta s vonkajším svetom. Najskôr sa tento kontakt obnovuje a stabilizuje v rodinnom prostredí a neskôr prostredníctvom zodpovedných funkcií v komunite (nákupca, hygienik a pod.). Dochádza k postupnej komunikácii s ostatným svetom. Je to obdobie akceptácie abstinentskej role.
Konfrontačne tvorivá fáza
Klient sa identifikuje s rolou abstinujúceho závislého, objavujú sa uňho prvky abstinentského svedomia, čím sa môže začať jeho orientácia na tréning vo vytesnávaní slasti, v stabilizácii komunitných návykov, k orientácii na funkciu prijatia patronátu, k dôslednému sledovaniu a korigovaniu výkonov patronátu, sledovaniu a rozvíjaniu záujmovej sféry. Klient sa v tejto fáze pripravuje na ponuku a predaj svojej pracovnej sily, koriguje neúspech a posilňuje svoje sebavedomie. Zvláda prvé konflikty s pracovnou morálkou v súlade s pracovnými výkonmi. Po stabilizácii je klient pripravený na prepustenie z resocializačného zariadenia.
Fáza adaptačná a socioterapia
Po prepustení z pobytovej formy resocializácie, klient prechádza do ambulantnej socioterapie. Je zameraný na sledovanie a ovplyvňovanie „normality", ktorá vyvoláva u klienta pomerne často negatívne asociácie a snahu „byť normálny", teda taký ako v premorbídnom (pred závislosťou) období. Väčšina klientov, bez adaptácie na vonkajšie prostredie, nadväzuje neželané kontakty, alternatívne volí „náhradné slasti“ (náhodné sexuálne kontakty, zvýšený konzum potravín kofeínového typu a pod.) ako drogovú kompenzáciu . Vzhľadom na vek je takáto nezdržanlivosť pomerne pochopiteľná, ale vysoko riziková. Väčšinou zlyhávajú aj prvé vzťahy a pri opakovaných zlyhaniach môže prichádzať aj k rôznym sklamaniam.
Pre klienta je priam nevyhnutné zaradenie sa do resocializačnej skupiny, do klubu, s povinnosťami a akceptáciou „roly klubistu“ v plnej zodpovednosti. Stabilizácia abstinencie sa dostaví približne v priemere do 3 až 5 rokov členstva v klube (zo skúseností s takmer 13 rokov existujúcim H klubom v Sanatóriu AT). Je zaujímavé, že až v tomto období prichádza klient na to, že princípy abstinencie nie sú pre abstinenciu samotnú, ale pre život ako taký. Tento pocit súvisí s rolovými konfliktami, ktoré až neskôr naozaj „prichádzajú“ do duše abstinujúceho závislého, kedy sa klient konečne prestane utiekať k starým ochraňujúcim praktikám, ktoré nevedú k produktívnej a tvorivej abstinencii. Resocializačný proces, na pozadí ktorého sa podieľa závislosť od psychoaktívnych látok, je zatiaľ v literatúre ojedinelý a skôr defi novaný len všeobecnými normatívami sociálnej práce. Má však mnoho špecifík, ktoré ho odlišujú.
Základ terénu tvoria determinanty, ktorého produktom je sociálna patológia subjektu, individualizovaná danosťami osobnostných vlastností, v súvislosti s výchovou, sociálnym prostredím, sexualitou, vzdelaním, náboženstvom a celkovým nasmerovaním. U závislej osoby je navyše súhrn určujúcich činiteľov komplikovaný vplyvom drogy, kedy toxická látka významne ovplyvňuje jednotlivé zložky a vytvára tak multipolaritu patológie, ktorá v konečnom dôsledku významne ovplyvňuje individualizáciu každého prípadu. Dobrovoľných vstupov do resocializačného zariadenia je tak málo, že môžeme povedať, že taký vstup prakticky neexistuje. Motivačné schémy klienta bývajú spravidla negativistické.
Prevláda tzv. všeobecný primárny odpor. Veľmi často stojí v pozadí formálnej spolupráce neriešiteľný tlak z prostredia (napr. vyhodenie na ulicu a pod.), častejšie rôzne kriminogénne súvislosti s drogami (väčšinou ide o únik pred spravodlivosťou) a pod. Primárny odpor je kladený predovšetkým na izoláciu, ktorá má prvé dni charakter nekonečna. Režim a programy v zariadení klient vníma ako kontraproduktívnu „buzeráciu“. Pre úspech v nadviazaní kontaktu so závislým platia rozličné, prísne odborne štruktúrované a individualizované pravidlá. Významnou a viac než nevyhnutnou súčasťou resocializácie je tvorivá resocializačná atmosféra, ktorá je zdrojom individuálnej produktívnej aktivity, kolektívnej motivácie s nasmerovaním konania celej komunity na zvolený cieľ, vzájomná stimulácia postojov vedúca k adorácii (uctievaniu) komunity ako dominantnej a riadiacej jednotky.
Moderátor schém správania klientov (sociálny pracovník) umožňuje každému klientovi individuálnu pozitívnu autoreguláciu. Z týchto všeobecne platných neštandardizovateľných odlišností je dôležité definovať princípy, ktoré súvisia so systémovou štandardizáciou, všeobecne platiacimi a dynamicky sa meniacimi podmienkami v jednotlivých resocializačných zariadeniach. Prvým úspechom na ceste za zvýšením funkčnosti resocializačných zariadení v Slovenskej republike je vytvorenie mimoriadne cenného dokumentu – Štandardy kvality resocializačného procesu na Slovensku (marec 2008), ktorý vznikol okrem iného aj v spolupráci s Asociáciou adiktologických resocializačných stredísk Slovenskej republiky, na podporu procesu zvyšovania kvality činností poskytovaných resocializačnými zariadeniami.
Štandardy boli vypracované tímom slovenských a zahraničných odborníkov pod gesciou Generálneho sekretariátu Výboru ministrov pre drogové závislosti a kontrolu drog pri Úrade vlády Slovenskej republiky a určujú zásadné smerovanie v procese zvyšovania efektivity služieb poskytovaných osobám s potrebou resocializácie. Podľa doterajších skúseností a praxe, názorov a výskumov však možno konštatovať, že tak ako neexistuje univerzálne prostredie, tak neexistuje univerzálny sociálny pracovník a ani univerzálny klient. Všeobecne platí, že nemôže byť každý Freudom, napriek tomu že robí psychoanalýzu.
Hľadanie pravidiel pre zlepšenie kvality práce v resocializačných zariadeniach pre drogové závislosti si vyžaduje – spoluprácu všetkých odborníkov a praktikov z jednotlivých resocializačných zariadení, mnoho trpezlivosti a tvorivosti, ako aj skúseností a vytrvalosti. Ak sa nám podarí zomknúť naše úsilie, počúvať jeden druhého, priblížiť sa ku každému klientovi, ktorý nás potrebuje, žijeme v prospech seba a aj nás všetkých. Zmeny životného štýlu, životného rytmu ovplyvňujú každého človeka, pretože je nepripravenou bytosťou na hektické zmeny v reálnom čase. Všetci stojíme na prahu nového tisícročia s obnaženými predstavami o svojej, ale zároveň i spoločnej budúcnosti, s nejasnou víziou toho, čo vlastne chceme a čoho sme naozaj schopní.
Autor článku: PhDr. Jana Žemličková, PhD., časopis Bedeker zdravia