Žena s nefunkčnou časťou mozgu, pri ktorej sa pokusmi na zvieratách zistilo, že je sídlom strachových reakcií, definitívne preukázala, že to platí aj pre človeka. Vôbec neprejavovala strach ani v situáciách, kde to sama očakávala. V časopise Current Biology to oznámil štvorčlenný tím, ktorý viedol Justin Feinstein z Iowskej univerzity v Iowa City. Členom tímu bol neurológ a všeobecne neurovedec Antonio Damasio z Juhokalifornskej univerzity v Los Angeles, známy aj na Slovensku z prekladov viacerých jeho kníh pre verejnosť do češtiny. Skúmali unikátnu ľudskú bytosť, ženu, ktorú identifikovali iba iniciálami S. M. – vôbec jej nefunguje amygdala, zdvojená štruktúra v tvare mandle, ktorá sa nachádza v stredných častiach spánkových lalokov mozgovej kôry. Desaťročia pokusov na zvieratách od potkanov až po primáty potvrdili hlavnú úlohy amygdaly v tvorbe strachových reakcií.
Podobné náznaky plynuli aj z klinických výskumov ľudských pacientov s poškodením amygdaly. No až výskum 44-ročnej S. M. so znefunkčňujúcimi léziami v oboch amygdalách po ukladaní vápnika vplyvom vzácnej dedičnej choroby priniesol definitívne poznatky. Ide o ženu so štandardnými úrovňami IQ, pamäte, rečových schopností a vnímania.
„Podstatou strachu je prežitie a amygdala nám pomáha zostať nažive tak, že sa vyhýbame situáciám, ľuďom alebo objektom, ktoré ohrozujú náš život. S. M. však amygdaly chýbajú a preto jej chýba aj schopnosť odhaľovať vo svete nebezpečenstvo a vyhýbať sa mu. Dosť prekvapuje, že je ešte stále nažive. Amygdala za normálnych okolností nepretržite preosieva všetky informácie, vstupujúce do nášho mozgu cez rôzne zmysly, aby rýchlo zaznamenala všetko, čo by mohlo mať vplyv na naše prežitie. Akonáhle sa to stane, koordinuje rýchlu celotelovú reakciu, ktorá nás donúti zdržiavať sa mimo pôsobenia hrozby, čo zvyšuje šance, že prežijeme,“ povedal Justin Feinstein.
Členovia tímu počas výskumu vystavovali S. M. hadom a pavúkom, zobrali ju do jedného z najstrašidelnejších domov na svete a nechali ju pozerať filmové horrory. Vypĺňala tiež dotazníky, týkajúce sa viacerých zreteľov strachu, od strachu zo smrti až po strach z rečového prejavu na verejnosti. Do elektronického denníka tri mesiace zaznamenávala svoje emócie v jednotlivých častiach dňa. Nikdy nepocítila strach. Ladí to s jej spomienkami. „V bežnom živote sa S. M. stretla s mnohými traumatizujúcimi udalosťami, ktoré ohrozovali samotné jej bytie, no strach v nej nevyvolali. Iné emócie, ako šťastie a smútok, dokáže pociťovať. Dokopy to naznačuje, že aj ľudská amygdala je hlavná oblasť mozgu, v ktorej sa spúšťa stav strachu,“ vysvetlil Justin Feinstein.
Najviac ho prekvapila reakcia S. M. na hady a pavúky v obchode s exotickými zvieratmi pre domácich chovateľov. „S. M. nám dlhé roky hovorila, že nenávidí hady a pavúky a pokúša sa im vyhnúť. No pri výskume sa ich okamžite začala či aspoň chcela dotýkať! Zdalo sa, že ju prekvapilo vlastné správanie, pričom nám tvrdila, že ju premohla zvedavosť. Ako keby bola v jej prípade časť mozgu zodpovedná za poznávacie procesy a myšlienky úplne odpojená od časti mozgu, ktorá kontroluje správanie,“ doplnil.
S kolegami chce tieto nové poznatky využiť pri vývoji bezpečných neinvazívnych metód takpovediac vypínania amygdaly, ktoré by sa dali uplatniť v liečbe posttraumatickej stresovej poruchy. Sám lieči veteránov z Iraku a Afganistanu, ktorí na ňu trpia.
„Ich život ničí strach. Vždy prítomný pocit nebezpečenstva im často dokonca bráni vychádzať z domu. S. M. tu predstavuje ostrý kontrast – voči stavom strachu je imúnna a neprejavuje ani nijaké príznaky posttraumatického stresu. Traumatické udalosti v jej mozgu nezanechávajú v podstate nijaké emocionálne stopy. Ak na prípadoch podobných S. M. pochopíme, ako mozog spracováva strach, azda raz dokážeme vytvoriť liečby výberovo zacielené na mozgové oblasti, dovoľujúce, aby naše životy ovládol strach,“ uzavrel Justin Feinstein.
Zdroje: Current Biology online zo 16. 12. 2010, Komuniké Cell Press zo 16. 12. 2010.
Autor článku: TASR