Nový výskum určil hlavné znaky hudobnej interpretácie, ktoré v ľudskom mozgu vyvolávajú silné reakcie, súvisiace s emóciami. A podarilo sa pri ňom v reálnom čase zobraziť, ako interpretačné nuansy ovplyvňujú náš mozog. V časopise Public Library of Science ONE to oznámil päťčlenný tím, ktorý viedol Edward Large z Floridskej atlantickej univerzity v Boca Raton (USA). Prvou autorkou článku bola jeho kolegyňa Heather Chapinová.
Hudba v ľuďoch neraz vyvoláva hlboké emócie – to je všeobecne známa vec. Prečo nás však niektoré interpretácie v tomto ohľade skutočne dojímajú, kým iné nás ponechajú viac-menej ľahostajnými, hoci ide o to isté dielo? Prečo niektorí hudobníci cvičia roky zdokonaľovanie jemných nuáns, ktorými nás potom privádzajú k slzám? Výsledky tímu Edwarda Largea konečne prinášajú na tieto otázky odpovede. Podľa všetkého totiž doložili kľúčové zretele takého spôsobu inštrumentálnej interpretácie hudobného diela, ktorý vyvoláva mozgovú činnosť viazanú na emócie. V rámci prvého bloku experimentu najprv nahrali na počítačový klavír dielo Fryderyka Chopina Etudu in E major č. 3 op. 10, ako ho interpretoval skúsený hudobník. Označili to ako „expresívna“ interpretácia. Následne syntetizovali verziu toho istého diela na počítači, ktorá, prirodzene, neobsahovala interpretačné nuansy vnášané hudobníkom. To zasa označili ako „mechanická“ interpretácia. Čo sa týka hudobných prvkov, melódie, harmónie, rytmu, priemerného tempa a hlasitosti, obidve verzie boli rovnaké. Navyše ich zaznamenali na tom istom klavíri. No, ako už bolo spomenuté, iba expresívna verzia obsahovala dynamické zmeny tempa a hlasitosti – teda práve to, čím sa klavirista usiluje vyvolať v poslucháčoch emocionálne odozvy.
Druhý blok experimentu predstavovalo načúvanie. Vedci sledovali dobrovoľníkov, ktorých vybrali spomedzi milovníkov hudby – jednak „povrchovo“, zaznamenávaním správania, jednak „hĺbkovo“, zaznamenávaním mozgovej činnosti cez zobrazovanie pomocou funkčnej magnetickej rezonancie (fMRI). Celkove bolo dobrovoľníkov 125, 85 žien a 40 mužov vo veku 18-29 rokov. Z toho vedci 29 určili ako „hlbokých poslucháčov“ hudby. A z nich sa napokon na fMRI skenovaní zúčastnilo 21, 14 žien a 7 mužov vo veku 18-21 rokov. Načúvanie malo tri časti. V prvej dobrovoľníci v reálnom čase oznamovali svoje emócie pomocou špeciálneho softvéru. V druhej vedci použili fMRI – dobrovoľníci pokojne ležali v skeneri so zavretými očami a vypočuli si obidve verzie etudy bez toho, aby vyjadrili svoje emócie. Tie napokon v tretej časti, bezprostredne po fMRI, zaznamenali.
Vedci následne porovnávali mozgovú činnosť dobrovoľníkov pri počúvaní expresívnej i mechanickej verzie etudy, reakcie skúsených a menej skúsených poslucháčov a zmeny tempa s aktiváciami jednotlivých častí mozgu poslucháčov v reálnom čase. Potvrdilo sa, že spomenuté „ľudské“ prvky interpretácie expresívnej verzie priamo aktivovali mozgovú činnosť, súvisiacu s emóciami a vnímaním príjemných pocitov (tzv. centrum odmien). Výraznejšie pri skúsených poslucháčoch, ktorí síce neboli profesionálni hudobníci, ale trebárs spievali v zbore, alebo hrali zo záľuby sami či spoločne s ďalšími.
„Údaje z fMRI ukázali, že skúsených poslucháčov hudba akosi viac nabíja, hoci na základe iba týchto údajov nemôžeme povedať, či zvýšená aktivita ich neurónov vyplýva z ich predchádzajúcej skúsenosti s hudbou, alebo naopak vyhľadávajú hudobné zážitky, lebo im hudba spôsobuje väčšiu radosť,“ povedal Edward Large. Výskum doložil aj mozgovú aktivitu po interpretačných nuansách v reálnom čase. Jednak v motorických sieťach, ktoré sprostredkúvajú sledovanie rytmu hudby, jednak v systéme tzv. zrkadlových neurónov. Zrkadlový systém tvorí základ pochopenia a imitácie. Aktivuje sa vtedy, keď človek pozoruje, že niekto iný robí to, čo ovláda aj pozorovateľ. „Už v minulosti sa teoreticky predpokladalo, že systém zrkadlových neurónov poskytuje mechanizmus, prostredníctvom ktorého poslucháči vnímajú emócie hudobného interpreta, čo z hudobnej komunikácie robí istú formu empatie. Naše výsledky smerujú k podpore tejto hypotézy,“ uzavrel Edward Large.
Zdroj: Public Library of Science ONE zo 16.12.2010; Komuniké Florida Atlantic University zo 16.12.2010
Autor článku: TASR