V eticky vyspelej spoločnosti by telesné znevýhodnenie nemalo súčasne znamenať aj znevýhodnenie spoločenské. Zaradenie do každodenného života znamená pre takto postihnutého človeka vysoké fyzické i psychické úsilie. Ak sa nestretne s podporou svojich blízkych a kolegov, je táto snaha často zbytočná.
Teambuilding je v súčasnosti veľmi populárnou aktivitou v moderných firmách a obchodných spoločnostiach. Uskutočňuje sa horizontálne na všetkých úrovniach riadenia, ale aj vertikálne, pre zblíženie sa rozdielnych hierarchických štruktúr. Jedným z cieľov teambuildingu môže byť aj pomoc hendikepovaným ľuďom zaradiť sa do plnohodnotného života, aby sa stali ekonomickým prínosom pre spoločnosť a neboli len pasívnymi poberateľmi sociálnych dávok. Vzdelávaním zamestnancov sa postupne vytráca rečová bariéra. Bezbariérové vstupy v novostavbách a v budovách verejnej správy sú už taktiež samozrejmosťou. Tých „iných“ postupne púšťame medzi nás.
Nepočujúci neznamená zaostalí!
Označenie „znevýhodnení – nepočujúci“ by mala mať každá prevádzka či každý zamestnanec v tíme, kde je záujem ponechať nedoslýchavých a nepočujúcich v pracovnom kolektíve, či prijať ich ako hostí, návštevníkov, cestujúcich, kupujúcich, pacientov, študentov. Všade tam, kde majú záujem umožniť týmto ľuďom plnohodnotný život. Netreba sa učiť posunkovú reč. Zo strany vyspelého počujúceho stačí niekedy len trochu viac času – pomalšie hovoriť a prirodzene artikulovať, jednoducho štylizovať, prípadne použiť na dorozumenie pero a papier.
Žiaľ, nie je to tak vždy a všade. Nedostatok informácií spôsobuje, že sluchovo postihnutí sú pre ich spôsob reči a neschopnosť vnímať zložitejšie konštrukcie považovaní za mentálne zaostalejších. Pokusy nadviazať komunikáciu často stroskotajú pre nervozitu a podráždenosť druhej strany (niekedy to však platí aj o samotných nepočujúcich). Nepočujúcich opakujúce sa negatívne zážitky frustrujú a sami sa potom uzatvárajú pred vonkajším svetom, čím len zbytočne prehlbujú negatívne vnímanie svojho postihnutia.
Cesta z tohto začarovaného kruhu vedie cez jednoduché školenie, ktoré za pár minút naučí ako správne pristupovať k nepočujúcim ľuďom. Netreba na to žiadne špeciálne schopnosti ani nové zručnosti, len pochopenie a trpezlivosť. Nepočujúci by sa nemali báť jasne a zreteľne podať informáciu o svojom postihnutí a uľahčiť tak druhej strane identifikáciu problému a vzájomnú reakciu.
Pokrok v službách nepočujúcich?
Sluchové postihnutie – hluchota či nedoslýchavosť – je považované za nenápadné z vizuálneho pohľadu. Z hľadiska samotného nepočujúceho to znamená stratu až 90 percent vecných informácií, zhoršenie orientácie a tým aj pohyblivosti medzi pohybujúcimi sa objektmi (ľudia, doprava...), nemožnosť používať telefón či reagovať na výstražné signály a zvuky. Súčasne sú kladené vysoké nároky na centrálne videnie, čítanie a odzeranie z úst (rečové a výrazové pojmy) a na periférne videnie – orientácia v dynamickom prostredí. Technický pokrok, sms správy, elektronická pošta a ďalšie formy internetovej komunikácie výrazne posúvajú možnosti dorozumievania nepočujúcich s počujúcimi i samotných nepočujúcich medzi sebou.
Ani vláda, ani samoregulačné mechanizmy ekonomického prostredia však doteraz nedokázali vytvoriť minimálne štandardy a úľavy pre podanie informácií nepočujúcim ako špecifickej znevýhodnenej skupine. Takto mnohé technické vymoženosti dnešnej doby, ako napríklad informácie poskytované prostredníctvom webovských stránok či služby e-govermentu, zostávajú vo forme, ktorá je pre nepočujúcich príliš komplikovaná a často nezrozumiteľná.
Súčasne platné štandardy na prístupnosť internetových stránok sa zaoberajú prístupnosťou len z hľadiska zrakového postihnutia. Informačné linky a bezplatné čísla nemajú alternatívu, ktorú by mohli využiť nepočujúci, ako je to napríklad v USA, kde musí každá bezplatná linka poskytovaná za štátne peniaze obsahovať aj alternatívne číslo na špeciálny „telefón pre nepočujúcich“. Podľa odporúčaní Asociácie nepočujúcich Slovenska by internetové stránky mali obsahovať základné informácie o navigácii a štruktúre stránky aj v znakovej reči ako sa to postupne stáva štandardom v zahraničí. Ďalším produktom technického pokroku v mobilnej komunikácii, ktorého potenciál zostáva nevyužitý, je pomalý nástup 3G technológií v Európe.
Videohovory, ktoré napríklad japonskí nepočujúci dokážu využívať na komunikáciu v znakovej reči, nie sú u nás stále komerčne dostupné a ich predpokladaná cena je mimo možnosti ekonomicky slabšej skupiny, kam patria aj nepočujúci. Vláda ani mobilní operátori neposkytujú žiadne alebo dostatočné zľavy, ktoré by zabezpečili komunikáciu nepočujúcich medzi sebou alebo komunikáciu nepočujúcich s počujúcimi za ceny porovnateľné s cenami pre počujúcich, ktorí dokážu komunikovať prostredníctvom normálneho hovoru.
Možnosti integrácie
Nepočujúci a nedoslýchaví majú rozdielne prejavy reči. Rozlišujeme dva druhy komunikácie nepočujúcich: fonetickú reč s výraznejšou artikuláciou a posunkový jazyk. „Reč“ ovplyvňujú schopnosti nepočujúcich, vzdelanie, prostredie, v ktorom absolvovali logopedický tréning, intelektuálny rozvoj slovnej zásoby. Porozumenie záleží od schopnosti čítania artikulačných pojmov z úst hovoriaceho. V súčasnosti je len veľmi malá časť nepočujúcich integrovaná s počujúcimi. Ekonomicky aktívni nepočujúci majú nielen oveľa vyššiu kvalitu života, ale taktiež nezaťažujú daňový systém – naopak, dokážu do neho prispievať.
Zamestnávateľ by mal z hľadiska integrácie nepočujúcich urobiť v pracovnom procese určité opatrenia:
-
kolektívu zamestnancov umožniť získať informácie o znevýhodnení ich nového kolegu
-
zamestnancovi zabezpečiť takú prácu, ktorú mu jeho postihnutie umožňuje zvládnuť pri primeranom stupni vôľového nasadenia
-
zabezpečiť dostupnosť komplexných informácií, ktoré sa týkajú pracovného procesu, zabezpečiť pracovné prostredie, v ktorom je možné vykonať stanovenú prácu s daným postihnutím.
S pracovným výkonom, prirodzene, úzko súvisí aj spôsob akým dokážu znevýhodnení pracovníci spolupracovať a komunikovať v rámci firmy i navonok so zákazníkmi.
Citlivo zvolená práca pre hendikepovaného jedinca a starostlivo uskutočňovaný teambuilding sú prospešné pre obraz vyspelej sociálnej politiky zamestnávateľa. Na makroúrovni chýba dostatočný tlak na vytvorenie otvorenej empatickej spoločnosti k telesne znevýhodneným zamestnancom, hoci sa začali uplatňovať prvé legislatívne motivačné prvky pre zamestnávateľov, a to formou odpočtu dane či finančného príspevku na vytvorenie pracovného miesto pre hendikepovanú osobu. Takto investované prostriedky sa vrátia cestou zníženia sociálnych dávok i apatie v spoločnosti.
Na medziúrovni treba vytvoriť rad interných pravidiel o možnostiach obojstrannej komunikácie s nepočujúcimi a uplatňovať ich. Môže ísť o školenia a semináre artikulačnej komunikácie alebo kurzy posunkového jazyka. Na mikroúrovni je potrebné, aby bol znevýhodnený jedinec prijatý do spoločnosti zdravých ľudí a tí prejavili ochotu s ním komunikovať. Každý má možnosť zlepšovať sa, každý má príležitosť pracovať sám na sebe. To je najdôležitejší odkaz integrácie hendikepovaných.
Autor článku: Barbora Paulovičová, časopis Bedeker zdravia