Výskum ľudí s génom trpasličieho vzrastu ukázal, že prakticky netrpia rakovinou alebo diabetom. V pozadí je nečinnosť rastového hormónu. Vedci chcú zistiť, či sa to nedá dosiahnuť aj u ľudí s bežným vzrastom liekmi či stravou.
V časopise Science Translational Medicine to oznámil trinásťčlenný medzinárodný tím, ktorý viedol Valter Longo z Juhokalifornskej univerzity v Los Angeles. Prvým autorom článku bol Jaime Guevara-Aguirre z Ústavu pre endokrinológiu, metabolizmus a reprodukciu v ekvádorskom Quite. Tím tvorili vedci z USA, Ekvádoru a Španielska. Ide o výsledok 22-ročného monitorovania ľudí s Laronovým syndrómom, vrodenou mutáciou, ktorá bráni, aby telo využívalo rastový hormón. Vedci sledovali asi 100 takých osôb a 1600 ich príbuzných s bežným vzrastom na predhorí Ánd v juhoekvádorskej provincii Loja. V rámci ľudí s Laronovým syndrómom za ten čas nezaznamenali ani jeden prípad diabetu a iba jeden nie smrteľný prípad rakoviny. V rámci príbuzných, ktorí v sledovanom období bývali v tých istých obciach, malo päť percent diabetes a 17 percent rakovinu.
Vzhľadom na rovnaké environmentálne a ostatné genetické riziká obidvoch skupín Valter Longo s kolegami dospel k záveru, že ide o vplyv rastového hormónu. Pri dospelých, ktorí už ukončili normálny rast, má jeho činnosť očividne aj negatíva. „Ľudia s deficitom receptora rastového faktora jednoducho nedostávajú dve z hlavných chorôb starnutia. Veľmi vzácna je u nich aj porážka, tu však štatistika zatiaľ nie je definitívna, lebo prípadov úmrtia po porážke bolo veľmi málo,“ povedal Valter Longo. Obe skupiny sa dožívajú rovnakého veku. Ľudia s Laronovým syndrómom však častejšie zomierajú na návykové látky a pri nehodách. Prvý faktor, najčastejšie alkohol, sa dá vysvetliť psychologicky, hoci sa javia ako šťastní a majú normálne poznávacie schopnosti. Valter Longo zdôraznil, že preventívna redukcia činnosti rastového hormónu by mala mať menej vedľajších účinkov a miernejších ako terajšie liečby diabetu a rakoviny. Najprv sa treba zamerať na ľudí s abnormálne vysokou činnosťou rastového hormónu a stiahnuť ju na priemernú hodnotu. A osôb z rodín s vysokým výskytom diabetu a rakoviny.
Keďže činnosť rastového hormónu prirodzene klesá s vekom, preventívnu liečbu treba robiť ešte predtým, ako sa objavia príznaky starnutia. Pokusy na myšiach s deficitom rastového faktora, zverejnené v rokoch 1996 a 2000, ukázali 40-percentný nárast dĺžky života, najmä vďaka nižšiemu výskytu tumorov. Lieky blokujúce činnosť rastového hormónu sa už používajú v prípade akromegálie, chorobne veľkého vzrastu. Telo ich dobre znáša. Valter Longo plánuje klinické skúšky v rámci ochrany pacientov, ktorí podstupujú chemoterapiu. Aj keby to malo menšie vedľajšie príznaky, pacienti i spoločnosť im zaiste dajú prednosť pred chronickým potenciálne smrteľným ochorením, ktoré výrazne znižuje kvalitu života. Cieľom je zdravší a aktívnejší človek aj vo vyššom veku. „Je to sen každej vlády na svete. Žijete dlhý zdravý život a potom padnete mŕtvi,“ konštatoval Valter Longo.
Podľa výsledkov jeho tímu sérum z ľudí s Laronovým syndrómom jednak chránilo DNA proti oxidačnému poškodeniu, jednak podporovalo prirodzenú „samovraždu“ (apoptózu) vysoko poškodených buniek. Ľudia s Laronovým syndrómom tiež majú veľmi nízke hladiny inzulínu v krvi a nízku odolnosť voči inzulínu, čo vysvetľuje, prečo nechorejú na diabetes.
Zdroje: Science Translational Medicine zo 16.2.2011; Komuniké University of Southern California zo 16.2.2011
Autor článku: TASR