Najvýznamnejším z arabských lekárov (a snáď i najvýznamnejším lekárom stredoveku) bol nesporne muž komplikovaného mena. Abu Ali al-Husajn Abd Allah Ibn Sina al-Quanúní – Avicenna.
Lekár, filozof, štátnik a spisovateľ sa narodil v roku 980 v meste Afšana v perzskej provincii Chorasán na území dnešného Uzbekistanu. V detstve sa dostal do Buchary, kde bol jeho otec významným štátnym úradníkom. Mladý Ibn Sina udivoval svojimi rozsiahlymi vedomosťami: vedel spamäti Korán, ovládal gramatiku, právo, fyziku, filozofiu a medicínu. Ako 17-ročný bol prizvaný ako konziliár k bucharskému sultánovi Mansúrovi. Už počas života dostáva titul šejka, kniežaťa lekárov a pod týmto názvom „princeps medicorum“ vchádza do latinskej odbornej literatúry. Strieda pôsobiská, v Hamadáne sa stáva vezírom hamadánskeho emíra Šamsaddaula Abu Tahíra. Je obžalovaný z velezrady, uteká, je zajatý, uväznený, napokon uniká a nachádza nový domov v Isfaháne, kde mu emír Alá ad-Daula Ben Dušmanzár poskytuje ochranu. Je sužovaný chorobami a napokon umiera v roku 1037 na koliku pri jednom z vojenských výbojov, na ktorom sa zúčastňuje ako lekár.
Bohatá knižná činnosť
Encyklopedický duch Ibn Sinu sa odzrkadlil v 105 spisoch, obsahujúcich traktáty zo všetkých oblastí vedy. Prvým filozofickým dielom Ibn Sinu je kniha „Filozofia el-Arudiho“, ktorú napísal vo veku 21 rokov. V knihe „Orientálna filozofia“ sa odkláňa od Aristotelovskej filozofie a prezentuje svoje vlastné filozofické pojmy a teórie. Z knihy sa zachovala len časť, pojednávajúca o logike. Kniha „Pozdrav“ obsahuje štyri časti: logiku, prírodné vedy, matematické vedy a metafyziku. Kniha „Uzdravenie“ má encyklopedický charakter a je vo filozofii tým, čím je v medicíne Canon. Ibn Sina tu prezentuje všetky dovtedy poznané vedecké a filozofické teórie moslimského sveta. „Kniha príkazov“ je štylisticky elegantná, venuje sa kráse arabského jazyka, ale aj gnóze (poznaniu). „Kniha o vede“ je zo všetkých veľkých filozofických diel Ibn Sinu jediná napísaná v jeho materinskom jazyku, v perzštine.
Canon
Najvýznamnejším dielom Ibn Sinu je Canon medicinae, Al-quanún fit´ tibb (zákon alebo norma). Na viac ako päť storočí sa toto dielo stalo kódexom zásad vedeckej medicíny. Ibn Sina považuje za formálny objekt medicíny zdravie, za materiálny objekt organizmus. Canon medicinae má 5 zväzkov. V prvých dvoch dieloch sa zaoberá anatómiou, fyziológiou a farmakológiou. Tretia kniha hovorí o chorobách, štvrtá kniha sa zaoberá horúčkou. Piata kniha je venovaná liečebným prostriedkom. Canon je zhrnutím lekárskych vedomostí staroveku a stredoveku, metodicky usporiadaný a delený. Zaoberá sa medicínou v jej teoretickej i v jej praktickej časti. V praxi môže lekár vychádzať aj z empírie, zo svojej skúsenosti a zo skúseností iných lekárov. Stručným zhrnutím Canonu je jeho veršovaná forma, ktorá v 1326 veršoch podáva prehľadné základy medicíny tak, aby si ich študent ľahko zapamätal. Ako praktické umenie učí medicína zásah nožom, liekom a dietetickou radou. Táto rada vyúsťuje do životosprávy a do životného štýlu. Ibn Sina chápal chorobu ako premenu formy hmoty tela. Nákazy spôsobujú ľudským okom neviditeľné živočíchy, ktoré možno zničiť varom. Popísal klinický obraz zápalu pľúc, zápalu pohrudnice, moru, cholery a iných chorôb.
Medzi rokmi 1400 – 1600 bol Canon medicinae najčítanejším dielom na lekárskych fakultách. Vyšiel 36-krát a jeho vplyv zasahoval medicínu až do začiatku 19. storočia.
Ibn Sina a jeho prepojenie medicíny s filozofiou sa ponímaním lekárskej vedy prihovára cez stáročia až do dnešnej doby.
Autor článku: prof. MUDr. Ladislav Hegyi, DrSc., časopis Bedeker zdravia